znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 217/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. I.   M., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podnikať   a   uskutočňovať   inú zárobkovú   činnosť   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Daňového úradu B. a Daňového úradu Ž. vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   A.   J.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“   alebo   „daňový   subjekt“)   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Daňového úradu B. [(ďalej aj „správny orgán“), sťažovateľ ho v sťažnosti uvádza ako odporcu v rade 1] a Daňového úradu Ž. [(ďalej len „správca dane“), sťažovateľ ho v sťažnosti uvádza ako odporcu v rade 2; spolu (ďalej aj „daňové orgány“)] vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „... správca dane - odporca v rade 2) svojím rozhodnutím č. 694/240/53250/97 zo dňa 04. 08. 1997 prerušil daňové konanie vo veci vrátenia   nadmerného   odpočtu   za zdaňovacie obdobie   mesiaca   apríl   1997.   Svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle § 26 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov začatím konania o predbežnej otázke, in concreto vypracovaním znaleckého posudku. Daňový subjekt svojimi podnetmi zo dňa 22. 09. 1997 adresovanými správcovi dane požiadal   Daňový   úrad I Ž.   o vysvetlenie   jeho   zdĺhavého   postupu   ohľadne   vrátenia nárokovaného nadmerného odpočtu na DPH. Poukázal pritom na ust. § 23 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane reagoval na uvedený podnet listom zo dňa 16. 10. 1997. V tomto liste odkazuje na ust. § 23 ods. 2 zákona o DPH, t. j. na skutočnosť, že správca dane začal kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá do uvedeného dňa nebola   ukončená.   Ohľadne   písomného   oznámenia   začatia   takejto   kontroly   daňovému subjektu správca uviedol, že nie je právny predpis, ktorý by takúto povinnosť správcovi výslovne uložil.

Dňa 10. 11. 1997 požiadal navrhovateľ správcu dane o oznámenie presného dátumu začatia daňovej kontroly DPH za mesiace apríl, máj, jún 1997. Správca dane listami zo dňa 24. 11. 1997   za   mesiac   apríl,   dňa   28. 11. 1997   za   mesiac   máj   oznámil   navrhovateľovi presný dátum začatia daňovej kontroly. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu mesiaca jún 1997 oznámil jej zahájenie už listom zo dňa 19. 08. 1997, čo však nezodpovedá jeho vyššie uvedenému právnemu stanovisku. Uvedenú okolnosť potvrdil správca vo svojej odpovedi zo dňa 24. 11. 1997“.

Správca   dane   svojimi   rozhodnutiami   prerušil   daňové   konanie   vo   veci   kontroly oprávnenia nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.

Sťažovateľ   ako   daňový   subjekt   niekoľkokrát   požiadal   správcu   dane   o   vrátenie nárokovaného   odpočtu   DPH,   súčasne   požiadal   Ústredné   daňové   riaditeľstvo   Slovenskej republiky   o   odstránenie   prieťahov   v   činnosti   správcu   dane.   Taktiež   sa   sťažovateľ niekoľkokrát obrátil s podnetmi na Okresnú prokuratúru v Ž., ako aj Krajskú prokuratúru v B.   o   odstránenie   zbytočných   prieťahov   a   nezákonného   stavu   vo veci   vrátenia nárokovaného   odpočtu   DPH.   Podnety   boli   čiastočne   vybavené   v   prospech   sťažovateľa, ale daňové orgány odporúčanie prokuratúry nerešpektovali.

Sťažovateľ sa tiež obrátil o pomoc na Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky a Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   o   preskúmanie   postupu   daňových   orgánov vo veci vrátenia nárokovaného odpočtu DPH, čo napokon skončilo na daňovom orgáne, ktorého činnosť sťažovateľ viackrát namietal.

Sťažovateľ uvádza, že správca dane až po necelých troch rokoch od začatia daňovej kontroly vyhotovil protokoly o priebežnej kontrole DPH za mesiac apríl, máj a jún 1997. Správca   dane   v liste   zaslanom   daňovému   subjektu   konštatoval,   že   protokoly   boli prerokované. K prerokovaniu protokolov však vôbec nedošlo, keďže správca dane odmietal od   11. mája 2000   do   15. augusta 2000   sťažovateľovi   ako   daňovému   subjektu   poskytnúť nahliadnutie   do   spisového   materiálu   z kontrolnej   činnosti   správcu   dane,   čím   mu znemožňoval kvalifikovane sa vyjadriť k protokolom.

Daňový orgán napokon svojimi rozhodnutiami neuznal sťažovateľovi ako daňovému subjektu nárokovaný nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie apríl, máj a jún 1997   a   určil   mu   vlastnú   daňovú   povinnosť   a   predpísané   zvýšenie   dane,   proti   čomu sa sťažovateľ odvolal a Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Ž., ako orgán odvolací svojimi rozhodnutiami potvrdilo rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Až na podklade žaloby sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   5 Sž 203/00,   5 Sž 13-16/01   zrušil všetky žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   správca   dane   začal   5. septembra 2001   opakovanú   daňovú kontrolu DPH sťažovateľa ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl, máj a jún 1997 a vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým nariadil daňovému subjektu strpieť zadržanie uplatnených nadmerných odpočtov až do doby, pokiaľ nebude overený nárok na ich vrátenie vykonanou opakovanou daňovou kontrolou.

Sťažovateľ   podal   v   súlade   s ust.   § 250 t   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobu proti nečinnosti daňového orgánu ako   orgánu   verejnej   správy,   o ktorej   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozhodnutím sp. zn. 23 S 18/04 z 18. mája 2005 rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „... je súkromným podnikateľom a absencia finančných prostriedkov z titulu zadržania nadmerného odpočtu na DPH v celkovej výške 3.920.000,- Sk   znamená   pre   neho   z   hospodárskeho   hľadiska   katastrofálne   následky. Aj v dôsledku   uvedených   skutočností   navrhovateľ   zmluvou   o predaji   podniku   zo   dňa 04. 02. 2000 odpredal svoj majetok firme spoločnosti E., Ž. a ukončil svoju podnikateľskú činnosť“.

Na základe podrobne opísaného skutkového a právneho stavu a dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo Ing. A. J., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred Daňovým úradom   B.   vo   veci   nároku   na vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1997 porušené bolo.

Právo Ing. A. J., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred Daňovým úradom I. Ž. vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1997 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje Daňovému úradu B. vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 1997, máj 1997 a jún 1997 konať. Právo Ing. A. J. podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantované čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Daňového úradu B. vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1997 porušené bolo.

Právo Ing. A. J. podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantované čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   Daňového   úradu   I.   Ž.   vo veci   nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1997 porušené bolo.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva Ing. A. J. primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1 000 000,- Sk.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahovala   náležitosti   požadované   ustanoveniami § 20   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   splnenie   ktorých je predpokladom   začatia   konania   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   3. augusta 2005 sťažovateľa   vyzval   na odstránenie   nedostatkov   sťažnosti.   Vo   výzve   doručenej   jeho právnemu zástupcovi 5. augusta 2005 ústavný súd poučil sťažovateľa, že návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať aj označenie, akej veci sa týka a navrhované dôkazy.

Na základe   tejto   výzvy   bolo ústavnému súdu   12. augusta 2005 doručené podanie sťažovateľa   označené   ako „(...)   doplnenie   sťažnosti“,   z ktorého   okrem   iného   vyplýva, že „... predmetné   konanie   tak   odporca   v   rade   2),   ako   aj   odporca   v   rade   1)   nevedie (neviedol) pod jednotným spisovým označením (spisová značka), sťažovateľ nevie označiť presnú spisovú značku predmetného konania...“.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc   z obsahu   podaní   sťažovateľa   označených   ako „Ústavná   sťažnosť“ a „... doplnenie   sťažnosti“ ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek   tomu, že je sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   najmä   ustanovené   v   § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí okrem iného obsahovať i označenie, akej veci sa týka.

Ústavný súd konštatuje,   že   i keď   z návrhu   na začatie konania je zrejmé, kto   ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľ v stanovenej lehote napriek výzve ústavného súdu a poučeniu o možnosti odmietnutia jeho sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí vo svojich podaniach neoznačil konania pred daňovými úradmi spôsobom riadne identifikujúcim veci vedené pred daňovými úradmi (spisové značky). Sťažnosť neobsahuje ani   presne,   určito   a zrozumiteľne   vymedzený   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je   neúplná a nezrozumiteľná,   keďže   neumožňuje   identifikovať,   v akej   veci   daňové   orgány   porušili sťažovateľom označené základné práva a v akej veci sa prikazuje konať Daňovému úradu v B. (m. m. III. ÚS 282/04).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný   súd   preto   aj   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa advokátom konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísané ústavou a zákonom   o ústavnom   súde,   že   nie   je možné preskúmať splnenie   hoci   len procesných podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005