znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Okresného súdu Nitra na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sp. zn. OS-V-89-1/06-3-Ntt/51/06 zo 7. októbra 2006 a návrhom Krajskej prokuratúry v N. sp. zn. Kp: KOV-63/2006 zo 7. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2012 doručená sťažnosť J. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 8 ods.   1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   príkazom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sp. zn. OS-V-89-1/06-3-Ntt/51/06   zo   7.   októbra   2006   a   návrhom   Krajskej   prokuratúry   v N.   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kp: KOV-63/2006 zo 7. októbra 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   v N.   sp.   zn.   ČVS:KRP-73/OVK-NR-2006 z 11. októbra   2006   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), d), ods. 3 písm. d) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

V   predmetnej   veci   podala   25.   mája   2007   krajská   prokuratúra   okresnému   súdu obžalobu na sťažovateľa sp. zn. Kv 65/2006 z 23. mája 2007 s tým, že konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 T/72/2007.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   jeho   obhajca   nahliadol   na   základe   žiadosti 14. septembra   2012   do   tej   časti   spisu,   ktorá   sa   týkala   použitia   informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«Podnet na odposluchy dal vyšetrovateľ UJKP N. mjr. P. K. dňa 7. 10. 2006 nie v mojej tr. veci, ale vo veci obv. M. M., nar..., bytom M. pod sp. zn. ČVS:KRP-46/OVK-NR- 2006.... Na základe tohto návrhu vydal sudca OS Nitra zo dňa 7. 10. 2006 príkaz na odposluch sp. zn. OS-2-89-1-06-3Ntt/51/06 na telefónnu stanicu č. 0907 377 455, ktorej užívateľom mal byť J. K. Doba odposluchu bola navrhnutá od 7. 10. 2006 do 10. 1. 2007. Na základe tohto súhlasu boli Odborom zvláštnych policajných činností - Západ, úrad   zvláštnych   policajných   činností   PPZ   MV   SR   vykonané   záznamy   telekomunikačnej prevádzky akcii „Tulipán 6“, ku ktorým boli vyhotovené prepisy v počte 7ks...

I napriek tomu, ako to z vyššie uvedeného vyplýva, že záznam z telekomunikačnej prevádzky nebol vyhotovený v mojej tr. veci a pre moju tr. vec a že súhlas na odposluch telefónnej   stanice   sa   netýkal   môjho   telefónneho   čísla   a   mojej   telefónnej   stanice,   boli uvedené odposluchy resp. prepisy záznamov z telekomunikačnej prevádzky doložené a sú súčasťou vyšetrovacieho spisu. Tieto odposluchy zároveň tvoria prílohu obžaloby KP N., ktorá na mňa podala obžalobu na OS Nitra dňa 25. 5. 2007 pod sp. zn. Kv 65/2006-176 zo dňa 23. 5. 2007.

Tak ako som to vyššie uviedol, voči mne bolo začaté tr. stíhanie dňa 11. 10. 2006. Je teda nepochybné, že ako dôkaz boli použité aj informačno-technické prostriedky a na ich podklade vyhotovené záznamy pred zahájaním tr. stíhania. Príkaz na odpočúvanie bol daný a odôvodnený výlučne iba na telefónne číslo 0907 377 445, ktorého vlastníkom je už dnes odsúdený J. K.

Zastávam názor, že OČTK v mojej tr. veci bol porušený § 4 ods. 1, 3 písm. a/ Zák. č. 166/2003   Zb.   z.  ...   Informácie,   ktoré   boli   získané   v   rámci   realizácie   informačno- technických prostriedkov, i keď sa príkaz a ani súhlas na použitie ITP netýkali mojej osoby, boli voči mojej osobe následne použité v rámci trestného konania.

Zastávam názor, že všetky doklady resp. dokumenty, ktoré súviseli s použitím ITP v mojej tr. veci, nemali byť ako dôkazový materiál súčasťou spisu a nemôžu slúžiť proti mne ako   dôkazy,   ktoré   by   mohli   byť   využiteľné.   Je   nepochybné,   že   zasahovanie   do   práva súkromia je výnimočne možné, ale musí sa tak stať pri rešpektovaní podmienok, ktoré sú rozpracované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide najmä o podmienky, ktoré   musia   byť   splnené   v   prípade   súdom   nariadeného   odpočúvania,   ako   aj   to   že odpočúvanie telefonickej konverzácie musí byť na založené na dostatku dôkazov schopných z pohľadu súdu ospravedlniť zásah do práva na súkromie.»

Sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a na kritériá, na základe ktorých posudzuje zásahy štátu do práv garantovaných dohovorom. V tejto súvislosti uvádza:

„Zásahy   do   práva   na   súkromie   sa   v   zmysle   tejto   judikatúry   vykladajú   v   určitej logickej náväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny a napokon, či bol proporcionálny.“

Sťažovateľ tvrdí, že kritériá, ktoré uplatňuje ESĽP, v jeho veci neboli rešpektované.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uvádza,   že   zákon   mu   neposkytuje   žiaden   opravný prostriedok,   ktorým   by   sa   mohol   brániť   príkazu   na   odpočúvanie   a   záznam   prevádzky v elektronických   komunikačných   sieťach   podľa   Trestného   poriadku,   prípadne   proti rozhodnutiu o súhlase zákonného sudcu na použitie informačno-technických prostriedkov podľa   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   o   ochrane   súkromia   pred   neoprávneným   použitím informačno-technických prostriedkov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). V tejto súvislosti ďalej uvádza:„Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú   právoplatnými   rozhodnutiami,   ktorými   je   súd   viazaný,   resp.   z   ktorých   musí   súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie   na   ochranu   osobnosti   (na   ochranu   súkromia).   Odlišná   je   situácia   v   súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný,   môže   v   trestnom   konaní   pred   súdom   namietať   nezákonnosť   odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť   len   pri súčasnom splnení dvoch podmienok:   trestná   vec musí dospieť do   štádia súdneho   konania   a   dotknutá   osoba   musí   byť   stranou   v   trestnom   konaní   či   už   ako obžalovaná alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Je nepochybné, že z ustanovenia § 115 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že príkaz sa musí vydať písomne a odôvodniť aj skutkovými okolnosťami a to osobitne na každú účastnícku stanicu, alebo zariadenie. V príkaze musí byť určená účastnícka stanica, alebo zariadenie   a   osoba,   ak   je   známa,   ktorej   sa   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej prevádzky   týka.   Naproti   tomu   však   zo   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   výslovná povinnosť odôvodniť súhlas nevyplýva.

Taktiež je podľa môjho názoru nepochybné, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku, alebo na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol   realizovaný.   Majú   preto   možnosť   žiadať   o   preskúmanie   opodstatnenosti   súhlasu   či príkazu až dodatočne.

Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu   či   príkazu   si   vyžaduje   relevantnú konkrétnu   vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu či príkazu, lebo tieto by mohli ich účel zmariť. V skutočnosti však opak je pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu čí príkazu, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní súhlasu či príkazu a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne, teda iba po realizácii potrebných odposluchov.

Zastávam názor, že tak návrh na odpočúvanie, ktorý podala KP N. dňa 7. 10. 2006, ako i na základe tohto návrhu na odpočúvanie vydaný príkaz OS Nitra, možno považovať len   za formálne a nie v súlade so   zákonom.   Taktiež   i   odposluchy   resp.   prepisy   týchto odposluchov, ktoré boli získané nemôžu byť použité ako legálny dôkaz v mojej tr. veci a mali by byť podľa môjho názoru ako nezákonné dôkazy vylúčené.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Okresný   súd   Nitra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OS-V-89-1/06-3-Ntt/51/06 vydaním príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností zo dňa 7. 10. 2006, porušil základné právo J. M... na súkromie podľa § 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 13 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

... Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sp. zn. OS-V-89- 1/06-3-Ntt/51/06 zo dňa 7. 10. 2006 sa zrušuje.

... Návrh na odpočúvanie telekomunikačnej činnosti KP N. sp. zn. Kp: KOV-63/2006 zo dňa 7. 10. 2006 sa zrušuje.

... Záznamy telekomunikačných činností, ktoré sú priložené ako dôkazy k obžalobe Krajskej prokuratúry N. pod č. Kv 65/2006 zo dňa 23. 5. 2007 sa vylučujú ako dôkazy v konaní vedenom na OS Nitra pod sp. zn. 21T/72/2007.

... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   5.000,-   EUR,   ktoré   sú   OS   Nitra   a   KP   N.   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť do 2 mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta nezákonnosť dôkazu získaného na účely trestného konania. Týmto dôkazom boli odposluchy účastníckych telefónnych staníc registrovaných na mená tretích osôb a na tomto základe vyhotovené prepisy hovorov, ktoré sťažovateľ vymedzil   v   sťažnosti.   Tieto   dôkazy   tvoria   súčasť   vyšetrovacieho   spisu   a   sú   prílohou obžaloby krajskej prokuratúry, ktorú podala okresnému súdu. O získaní tohto dôkazu sa dozvedel obhajca sťažovateľa 14. septembra 2012, keď mu bolo umožnené nahliadnuť do príslušnej   časti   vyšetrovacieho   spisu.   Sťažovateľ   namieta   zákonnosť   návrhu   krajskej prokuratúry na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazu okresného súdu na záznam a odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky a tvrdí, že návrhom krajskej prokuratúry a príkazom okresného súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   čase   podania   sťažnosti,   ako   aj   jej predbežného prerokovania nebola trestná   vec sťažovateľa   vedená   okresným   súdom   pod sp. zn. 21 T 72/2007, ktorej súčasťou sú aj dôkazy získané z odposluchov telefonických hovorov, právoplatne skončená.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietaného   porušenia   označených   práv   návrhom krajskej prokuratúry na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazom okresného súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v prebiehajúcom trestnom konaní vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie   v   trestnom   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé   pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia   základných   práv   a   slobôd   označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli odstránené   v   jeho   priebehu   (m.   m.   napr.   III.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04,   III.   ÚS   75/05, III. ÚS 180/2010, III. ÚS 383/2010, I. ÚS 433/2011, I. ÚS 542/2012).

Ústavný súd v obdobných prípadoch (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 180/2010) vyslovil, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným   prostriedkom   v   trestnom   konaní.   Dotknutá   osoba,   ktorej   rozhovor   bol   takto odpočúvaný,   môže   v   trestnom   konaní   pred   súdom   namietať   nezákonnosť   odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len   pri   súčasnom   splnení   dvoch   podmienok:   trestná vec musí   dospieť   do   štádia súdneho   konania   a   dotknutá   osoba   musí   byť   stranou   v   trestnom   konaní   či   už   ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Je nepochybné, že v tomto prípade je sťažovateľ obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu,   ale   trestné   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené.   Nezákonnosť   dôkazu získaného   z   odpočúvania   telefonických   hovorov   realizovaného   na   základe   namietaného návrhu krajskej prokuratúry a namietaného príkazu okresného súdu má sťažovateľ možnosť namietať v priebehu trestného konania až do jeho právoplatného skončenia, teda vrátane využitia   riadnych,   ale   prípadne   (za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok)   aj mimoriadnych opravných prostriedkov.

Subsidiarita   právomoci   ústavného súdu   pri   ochrane základných   práv a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej   moci,   ktoré sú   príslušné   konať v jeho veci.   Keďže   sťažovateľ   takúto možnosť stále má v prebiehajúcom trestnom konaní, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013