znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/2011-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2011 doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   konania   vedeného   Okresným súdom   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   53/2007 „bolo   vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV   č. 825 Správy katastra K. nachádzajúcim   sa   v   k.   ú.   R.,...   ktorých   sa   domáhal   žalobca   -   Rímskokatolícka   cirkev, Bratislavsko-trnavská   arcidiecéza   (po   zmene   názvu   Rímskokatolícka   cirkev,   Trnavská arcidiecéza)   žalobou   podanou   voči   sťažovateľovi   ako   žalovanému,   a   to   podľa   zákona č. 161/2005 Z. z.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 53/2007 z 2. októbra 2008, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol, podal žalobca odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 12   Co   348/2008   z 12.   marca   2009   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   zmenil a žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel.   Dovolanie   sťažovateľa   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 zamietol.

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vo vzťahu k námietkam uplatneným v priebehu konania, s ktorými sa krajský   súd   ani   najvyšší   súd   podľa   jeho   tvrdenia   náležite   nevysporiadali.   Námietky sťažovateľa sa týkajú nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatku pasívnej vecnej   legitimácie   žalovaného   (sťažovateľa,   pozn.),   nepreukázania   splnenia   podmienky odňatia sporných nehnuteľností v rozhodnom období niektorým zo spôsobov uvedených v zákone,   nedostatku   výzvy   a   zániku   reštitučného   nároku   v dôsledku   nepreukázania reštitučného titulu.

K námietke aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľ uvádza: «Rešpektujúc tento text zákona [§ 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon   č. 161/2005   Z.   z.“),   pozn.] podľa právneho názoru sťažovateľa oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z. z. je buď   cirkev   samotná,   alebo   jej   útvar   majúci   právnu   subjektivitu,   ktorý   bol   pôvodným vlastníkom nehnuteľností a ktorému bolo vlastníctvo štátom odňaté v rozhodnom období. Pripustiac rozširujúci výklad zákona inú osobu možno považovať za oprávnenú osobu len v prípade,   že   ide   o   právneho   nástupcu   pôvodného   pozemkovoknižného   vlastníka,   ktorý zanikol....

Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáhal, bol útvar Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou - Ostrihomská kapitula na Slovensku, teda osoba odlišná od žalobcu.

Bolo preto povinnosťou žalobcu najneskôr do uznesenia, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil   dokazovanie   za   skončené,   preukázať,   že   je   buď   pôvodným   pozemnoknižným vlastníkom   dotknutých   nehnuteľností,   alebo   jeho   právnym   nástupcom.   Žalobca   si   túto dôkaznú povinnosť nesplnil.

...   Žalobca   v   konaní   nepreukázal   a   ani   netvrdil,   že   Ostrihomská   kapitula   na Slovensku ako cirkevná právnická osoba zanikla a kedy sa tak stalo. Je pravdepodobné, že tento útvar Rímskokatolíckej cirkvi naďalej existuje, a to vzhľadom k ust. Kánonu 120 CIC 1983: § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná vrchnosť zákonne zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť; súkromná právnická osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí alebo ak podľa   úsudku   kompetentnej   vrchnosti   fundácia   sama   podľa   normy   štatútu   prestala existovať. § 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.

Správu   majetku   však   Rímskokatolícka   cirkev   nemôže   vykonávať   v   rozpore s predpismi sekulárneho práva a v rozpore s týmito predpismi nemôže so svojím majetkom ani nakladať.

Z pohľadu svetského práva platného v SR je vlastníkom nehnuteľného majetku tá osoba majúca právnu subjektivitu, ktorej svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností (predtým v pozemkovej knihe).

Svetské právo rešpektuje prechod vlastníckeho práva z jednej cirkevnej právnickej osoby na druhú, ku ktorému dôjde v dôsledku rozdelenia, zlúčenia alebo zrušenia tejto cirkevnej právnickej osoby podľa vnútorných predpisov cirkvi.

Žalobca   opiera   svoje   tvrdenie   o   právnom   nástupníctve   po   Ostrihomskej   kapitule o apoštolské   konštitúcie   „Ad   ecclesiastici   regiminis   incrementum“,   „Praeskriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“. Tieto apoštolské konštitúcie však nemajú žiadne ustanovenia vzťahujúce sa k zmene vlastníctva k hnuteľnému či nehnuteľnému majetku Ostrihomskej kapituly na Slovensku...

V   súdnom   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   pápež,   alebo   ním   poverená   osoba, rozhodol o rozdelení majetku Ostrihomského arcibiskupstva.

Navyše,   v   predmetnej   veci   nedošlo   apoštolskými   konštitúciami   „Ad   ecclesiastici regiminis   incrementum“,   „Praeskriptionum   sacrosancti“   a   „Qui   divino“   k   zániku, rozdeleniu a ani k zlúčeniu Ostrihomskej kapituly na Slovensku.»

V rámci   námietky   aktívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľ   poukazuje na „bezprecedentné stotožnenie subjektov“ Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike s Rímskokatolíckou   cirkvou,   Bratislavsko-trnavskou   arcidiecézou   (resp.   v   súčasnosti Trnavskou arcidiecézou), ktoré vyvodzuje z namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, v ktorom tento „jasne a presvedčivo odôvodnil, prečo nebolo možné považovať za správcu dotknutých nehnuteľností pred 31. 05. 2006 žalovaného.   V   čase   doručenia   výzvy   na   navrátenie   vlastníctva   žalovanému   tento   nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich správca. Preto nebol a ani nemohol byť povinnou osobou.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Z   dôvodu   právnej   istoty   je   neprípustné   vykladať   ustanovenie   §   4   ods.   1   zák. č. 161/2005   Z.   z.   tak,   že   vo   vzťahu   k   tej   istej   nehnuteľnosti   môže   byť   povinných   osôb niekoľko.

Žalobca   preto   nemohol   opierať   svoj   nárok   na   uzavretie   dohody   o   navrátení vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam o výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 01. 04. 2006, doručenú dňa 06. 04. 2006 sťažovateľovi...

Žalovaným je štátny podnik, ktorý nie je vlastníkom, ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky. Žalovaný ako nevlastník nie je spôsobilý vydať žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní, a zo zákona ani vlastniť nemôže. Systematickým a logickým výkladom týchto ustanovení možno dospieť k záveru, že žaloba   o   vydanie   (a   navrátenie)   vlastníctva   má   smerovať   voči   štátu   ako   vlastníkovi predmetných nehnuteľností...“

Námietku   nesplnenia   podmienok   ustanovených   zákonom   č.   161/2005   Z.   z. odôvodňuje sťažovateľ predovšetkým takto:

„Žalobca,   na   ktorého   pleciach   leží   dôkazné   bremeno   do   30.   04.   2006   ani   do ukončenia   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   nepreukázal,   že   vlastníctvo nehnuteľností, ohľadne ktorých sa domáha vydania, vôbec prešlo na štát a že sa tak stalo v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 reštitučného zákona, čo je základným   predpokladom   pre   vznik   práva   na   vydanie   nehnuteľných   vecí   podľa   tohto zákona..

Podľa   §   1   bod   10   Nariadenia   Slovenskej   národnej   rady   č.   104/1945   Sb.   SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa zo dňa 23. augusta 1945, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 07. 09. 1945: Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa majetok za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.

Samotným nariadením č. 104/1945 Zb. SNR sa vlastnícke právo neodnímalo. Pre konfiškáciu sa vyžadovalo vydanie konfiškačného rozhodnutia príslušným orgánom. V súdnom spise sa dôkaz o vydaní takéhoto (ani iného) konfiškačného rozhodnutia nenachádza.“

Nedostatok   výzvy   na   vydanie   sporných   nehnuteľností   spočíva   podľa   sťažovateľa v tom, že „Žalobca sa podanou výzvou domáhal uzavretia dohody o navrátení vlastníctva k dotknutým pozemkom voči subjektu, ktorý nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako ich správca. Táto výzva preto nebola spôsobilá privodiť vznik nároku žalobcu na uzavretie dohody o navrátení vlastníctva a nebola spôsobilá privodiť ani vznik jeho práva podať voči sťažovateľovi žalobu.“, ako aj tým, že ako taká nespĺňala požiadavky určitosti, keďže podľa sťažovateľa „Výzva   na   vydanie   nehnuteľností   by   mala   obsahovať   identifikáciu nehnuteľností podľa ich zápisu v stave katastra nehnuteľností, pretože táto výzva by mala byť podkladom pre uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností...

Pokiaľ   žalobca   nedoplnil   výzvu o   špecifikáciu   nehnuteľností,   ohľadne ktorých   sa domáha   navrátenia   vlastníctva,   podľa stavu   v katastri   nehnuteľností,   jeho výzva   nie   je platným právnym úkonom a preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť uzavrieť s ním dohodu o navrátení vlastníctva ani v prípade, že by inak boli všetky ostatné podmienky pre reštitúciu splnené.“.

V záverečnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   preklúziu   reštitučného   nároku žalobcu,   keď   uvádza: „Keďže   žalobca   do   30.   04.   2006   (a   ani   doposiaľ)   nepreukázal reštitučný titul, jeho právo na navrátenie vlastníctva zaniklo.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   a   právo   podľa   článku   6   bod   1   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo/208/2009-740   zo   dňa   30.   11.   2010   a   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/348/2008 zo dňa 12. 03. 2009 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/208/2009-740 zo dňa 30. 11. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/348/2008 zo dňa 12. 03. 2009 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   pozn.)   môže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 53/2007-554 z 2. októbra 2008 tak, že „žalovaný (sťažovateľ,   pozn.) je   povinný   vydať   a navrátiť   žalobcovi   vlastníctvo k nehnuteľnostiam... a nahradiť žalobcovi trovy konania...“.

Proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   10.   júna   2009 dovolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   namietaným   rozsudkom   tak,   že   dovolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 OSP, keďže dospel k záveru, že nie   sú   dané   dôvody   dovolania,   a zároveň   nezistil   ani   vady   konania,   pre   ktoré   by   bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 mohol sťažovateľ podať dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd zamietol dovolanie ako nedôvodné, zaoberal sa teda námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti namietanému rozsudku krajského súdu, a teda uplatnil svoju právomoc; uvedená skutočnosť v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím rozsudkom č. k.   2   Cdo   208/2009-740   z   30.   novembra   2010   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 348/2008 z 12. marca 2009 zamietol.

Ako vyplýva zo sťažnosti, k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť   najmä   tým,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   právo   žalobcu   bolo   prekludované, sťažovateľovi nebola doručená kvalifikovaná, zrozumiteľná a určitá výzva v zmysle zákona č.   161/2005   Z. z.,   žalobca   nepreukázal   skutočnosti   (podmienky)   požadované   zákonom č. 161/2005 Z. z. v zákonnej lehote, najmä nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. (reštitučný dôvod) a nepreukázal status oprávnenej osoby. Návrh žalobcu trpel aj nedostatkom pasívnej procesnej legitimácie, sťažovateľ nepreukázal tzv. rozhodné obdobie.

Namietané porušenie svojich práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom vidí sťažovateľ v tom, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný, a to vo vzťahu k už uvedeným námietkam.

Po preskúmaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v ňom zaoberal všetkými námietkami, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj v sťažnosti.   Najvyšší   súd   zvýraznil   túto   skutočnosť   už   pri   sumarizácii   námietok sťažovateľa, keď uviedol:

„Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie žalobkyne, pasívnej legitimácie žalovaného, taktiež to, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa žalobkyňa   domáha   neboli   cirkvi   odňaté,   resp.   jej   neboli   odňaté   v   rozhodnom   období, nesúlad   výzvy   na   vydanie   nehnuteľností   so   zákonom   a   preklúziu   nároku   žalobkyne. Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.“

Vo   vzťahu   k námietke   nedostatku   aktívnej   legitimácie   žalobcu   najvyšší   súd v namietanom rozsudku najmä uviedol:

«Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej   len   zákon   č.   161/2005   Z.   z.)   tento   zákon   upravuje   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam,   ktoré   nebolo   vydané   podľa   osobitného   predpisu   1)   a   prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

Podľa   2   ods.   2   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   podľa   odseku   1   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorou   je registrovaná   cirkev   a   náboženská   spoločnosť   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky vrátane   ich   útvarov,   ktoré   majú   právnu   subjektivitu,   ktorých   nehnuteľná   vec   prešla   do vlastníctva   štátu,   obce   v   období   od   8.   mája   1945,   židovským   náboženským   obciam   od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie v otázke právnej   subjektivity   jednotlivých   cirkví   a   náboženských   spoločností   odkazuje   na   zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý   priznáva   právnu   subjektivitu   všetkým   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam registrovaných štátom (§4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú,   Rábsku   či   Jágerskú   arcidiecézu,   či   diecézu   alebo   iný   zahraničný   právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny, či iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej   apoštolskej   administratúre   Košickej   a Rožňavskej   diecéze   dňa   2.   septembra 1937. Vzťahy   medzi   Československou   republikou   a   Svätou   stolicou   sa   upravili medzinárodnou   zmluvou   Modus   vivendi,   uzavretou   dňa   17.   decembra   1927,   ktorá nadobudla platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa zaviazala,   že   žiadna   čiastka   Československej   republiky   nebude   podriadená   ordinárovi, ktorého   sídlo   je   za   hranicami   Československej   republiky   a   že   zároveň   žiadna československá   diecéza   nebude   presahovať   štátne   hranice.   V   článku   II   tejto   zmluvy   sa strany   dohodli,   že   nútená   správa   cirkevných   majetkov   nehnuteľných   a   hnuteľných v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.

V   súlade   so   zmluvou   Modus   vivendi   Svätá   stolica   Apoštolskou   konštitúciou   „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej   republiky,   ktoré   zasahovali   aj   na   územie   Slovenskej   republiky.   Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosanti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy nachádzajúce sa na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej   hore,   ktoré   sa   nachádzajú   na   území   Slovenska.   Okrem   toho   trinásť   farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej provincii. Apoštolská konštitúcia,,Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej stolici a tiež diecézy Košickú a Rožňavskú.

Svätá   stolica   oboma   týmito   Apoštolskými   konštitúciami   potvrdila   krytie   hraníc slovenských   diecéz   s   československými   štátnymi   hranicami.   Apoštolská   konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovensko republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g/), takže sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je   nepochybné,   že   v   období   rozhodnom   pre   zmiernenie   niektorých   majetkových   krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na   Slovensku,   na   základe   právneho   nástupníctva   podľa   územného   princípu   vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodné zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku.

A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25. júna 1925. č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria, základiny a pod.) a že   i   platné   právo   priznávalo   týmto   ústavom   právnu   subjektivitu,   nebolo   možné prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom   cirkvi   náboženskej   podriadenosti.   Na   tomto   závere   a   ustálenej   judikatúre najvyšších   súdnych   orgánov   z   minulosti   nič   nemení   ani   dovolací   súd   v   súčasnosti, a stotožňuje sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako   jeho   účelovým   organizáciám,   a   je   i   v   súčasnosti   naplnením   idey   spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale tiež i § 1, § 117 O.s.p. a pod.) k pôvodným cirkevným majetkom.

Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v podobnej právnej   veci   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v rozsudku   z 28.   februára   2003   sp.   zn. 3 Cdo 119/2002.

Dovolací súd preto považuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z., aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola považovaná Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike (žalobkyňa).»

V súvislosti s námietkou aktívnej legitimácie sa ústavný súd zaoberal aj argumentom sťažovateľa, že najvyšší súd „bez akéhokoľvek odôvodnenia bezprecedentne stotožnil dva rôzne subjekty práva - Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike a Rímskokatolícku cirkev,   Bratislavsko-trnavskú   arcidiecézu   (resp.   v   súčasnosti   po   zmene   názvu Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu)“.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. je oprávnenou osobou „registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré   majú   právnu   subjektivitu“,   pričom   v poznámke   pod   čiarou   sa   odkazuje   na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení   neskorších   predpisov,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   cirkvi   zakladať   útvary s právnou subjektivitou a rozhodovať o tom, kto je oprávnený v mene týchto útvarov konať. Vzhľadom na uvedené, ako aj na samotnú argumentáciu najvyššieho súdu už citovanú je preto   nepochybné,   že   tento   považoval   za   oprávnenú   osobu   Rímskokatolícku   cirkev v Slovenskej republike, teda jej útvar s právnou subjektivitou Trnavskú arcidiecézu.

V ďalšom   sa   najvyšší   súd   zaoberal   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   jeho pasívnej legitimácie, ako aj splnenia náležitostí výzvy oprávnenej osoby:

«K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, že žalovaný je v spore aktívne legitimovaný a že výzva oprávnenej osoby – žalobkyne spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   môže   uplatniť   oprávnená   osoba   písomnou   výzvou   voči   povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania žaloby, po podaní žaloby užíval a bral   z   nich   úžitky   žalovaný.   Naopak,   samotný   Slovenský   pozemkový   fond,   ktorý   bol v evidencii   nehnuteľností   zapísaný   ako   správca   sporných   nehnuteľností   tieto   nikdy nespravoval ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc na uvedené žalovaný ako správca a držiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní.

Žalobkyňa   výzvou   z   1.   apríla   2006   doručenou   žalovanému   6.   apríla   2006   sa domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom.

Zákon   č.   161/2005   Z.   z.   je   podľa   predmetu   v   ňom   obsiahnutej   právnej   úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových, a iných krívd.   Orgány   štátu   sú   pri   aplikácii   a interpretácii   tohto   predpisu   povinné   postupovať v súlade   so   zákonnými   záujmami   subjektov,   ktorých   ujma   má   byť   aspoň   čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. 4 Cdo 247/2009). V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu a podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie   minimálnych   kritérií   pre   jej   určitosť   a platnosť   musí   spravovať   takým výkladovým   pravidlom,   ktorý   sleduje   naplnenie   účelu   zákona.   Stanovenie   minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátané subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť   od   požiadavky   minimálnej   konkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   oprávnená osoba   uplatňuje   reštitučný   nárok   a   uvedenie   dôvodu,   o   ktorý   ho   opiera.   Na   splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010).

Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že výzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedenú parcelu.»

V nadväznosti na argumentáciu najvyššieho súdu ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť,   že   označenie   nehnuteľností   v   menšom   rozsahu,   ako   to   učinila   žalobkyňa vo svojej výzve, teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností a poukázať na to, že takýto   záver   vyplýva   aj   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   v   iných prípadoch,   predmetom   ktorých   bolo   posúdenie   obdobnej   právnej   otázky   (m.   m. IV. ÚS 150/09).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa reštitučného titulu a rozhodného obdobia sa najvyšší súd stotožnil so záverom krajského súdu ako odvolacieho súdu, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez právneho dôvodu. V ďalšom preto ústavný súd poukazuje na odôvodnenie krajského súdu v namietanom rozsudku, podľa ktorého:„Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že v zmysle schváleného ROEP-u bolo   uvedené   ako   titul   nadobudnutia   štátom   ku   všetkým   nehnuteľnostiam   nariadenie č. 104/45   Zb.   SNR   o konfiškovaní   a urýchlenom   rozdelení   pôdohospodárskeho   majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa zo dňa 23. 08. 1945, ktoré   nadobudlo účinnosť 07.   09.   1945.   Toto   konštatovanie   nemalo   oporu   v skutočnom stave, ktorý by bol zrejmý z predložených dôkazov. Nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR sa na katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretože tomu bránila mierová zmluva s Maďarskom zo dňa 10.   02.   1947,   ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku a je možné uzavrieť,   že reštitučným titulom je skutočne odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho dôvodu. Ide teda o reštitučný titul obsiahnutý v ust. § 3 ods. 1, písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.“

Vzhľadom   na už uvádzané skutočnosti a záver o nepochybnom splnení zákonom požadovaných   podmienok   nevyhnutných   na   uplatnenie   práva   na   navrátenie   vlastníctva v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. najvyšší súd vo vzťahu k námietke preklúzie dospel k záveru,   že   táto   je   nedôvodná,   keďže „žalobkyňa   ako   oprávnená   osoba   uplatnila v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u žalovaného ako povinnej osoby“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu.   O svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v   naznačenom   smere   a zistil,   že rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 spĺňa všetky zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a   jasne   dáva   odpoveď   na   všetky   podstatné   otázky nastolené v dovolaní sťažovateľom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2011 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.

Vzhľadom na už uvedené preto k porušeniu práv označených sťažovateľom nemohlo dôjsť ani tým spôsobom, že najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou   v dovolaní   týkajúcou   sa   „možnosti“   oprávnenej   osoby   domáhať   sa   „vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam voči štátu“ ako vlastníkovi nehnuteľností, príp. žalobou o nahradení prejavu vôle. Sťažovateľ pri uplatnení tejto námietky vychádzal zo skutočnosti,   že   žalobca   žaloval   „o vydanie   nehnuteľností   nevlastníka“,   pričom   však argumenty   najvyššieho   súdu   odôvodňujú   v súlade   so   zákonnou   úpravou   záver,   podľa ktorého je nepochybné, že osobou povinnou vydať nehnuteľnosti je aj osoba, ktorá drží a spravuje nehnuteľnosti. Bolo preto bez právneho dôvodu, aby sa uvedenou argumentáciou najvyšší súd vôbec zaoberal.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   preto   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že   sa   sťažovateľ   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia.

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 2 Cdo 208/2009-740 z 30. novembra 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   právoplatným   rozsudkom najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Cdo   208/2009-740   z   30.   novembra   2010,   odmietol   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011