znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 216/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. A., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o   d   m   i   e   t   a  .  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“), práva   zaručeného v čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy postupom Daňového úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   od „roku   2004...   spolu   s   ďalšími spoločnosťami, a to M., spoločnosť s ručením obmedzeným v K., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu v Košiciach I v oddiele Sro, vo vložke č.... a P., spol.. s r.o., so sídlom K., IČO:..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Košice II. v oddiele s.r.o., vo vložke č...., patriacimi do holdingu, na základe rozhodnutia Colného úradu v Košiciach   spoločnosti   P.,   spol.   s.r.o.   pod   č...   prevádzkovali   colný   sklad   na   základe povolenia a pod č.:... bol povolený režim aktívneho zušľachťovacieho styku, spoločnosti M. spol. s.r.o. na základe rozhodnutia Colného úradu v Košiciach pod č.... bolo povolené prevádzkovanie colného skladu s konkrétnymi podmienkami ich fungovania.

... Obchodné transakcie medzi spomenutými spoločnosťami v colných skladoch boli odsúhlasené   Colným   úradom   v   Košiciach   a   vykonávali   sa   pod   stálym   dozorom   tohto colného   úradu.   /   či   to   bolo   uskladňovanie   v   colnom   sklade,   technologické   operácie   v colnom   sklade   alebo   tranzit/.   Ani   jedná   obchodná   operácia   sa   nevykonala   bez   dozoru colného úradu alebo bez toho, aby na to colný úrad nedal súhlas.“.

Sťažovateľka poukázala na to, že „Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len   ministerstvo   financií“)   zaslala „dopyt   na   kompetencie   daňového   orgánu   a   colného orgánu v colnom sklade na území Slovenskej republiky.

...   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   Sekcia   daňová   a   colná,   odbor nepriamych   daní,   Štefanovičova   5,81782   Bratislava   15   na   dopyt   sťažovateľa   oznámilo listom   zo   16.3.2010,   pod   č.:  ...,   že   v   súvislosti   s   predajom   tovaru   v colnom   sklade   je potrebné   uviesť,   že   platiteľ   dane   z   pridanej   hodnoty   postupuje   podľa   zákona   o   DPH. Daňové riaditeľstvo SR v júni 2008 vydalo metodický pokyn k uplatňovaniu DPH pri dodaní tovaru v tuzemsku prepusteného do rôznych colných režimov. Z uvedeného pokynu vyplýva, že ak je napr. tovar prepustený do režimu colného uskladňovania a počas uskladnenia tovaru v tomto režime dôjde k jeho predaju v tuzemsku, situácia sa posúdi ako samostatný predmet dane podľa zákona o DPH - dodanie tovaru v tuzemsku /§2 ods. l písm. a/ a § 13 ods. l písm. c/ zákona o DPH/a správcom tejto dane je daňový úrad.

Colný   úrad   v   Košiciach   viacnásobnými   vyjadreniami,   poslednýkrát   pod   č....   z 20.10.2009   jednoznačne   konštatoval,   že   colné   režimy   aktívny   zušľachťovací   styk,   colné uskladňovanie a vonkajší tranzit sú v zmysle čl. 84 ods. 1., písm. a/ Nariadenia Rady č. 2913/92,   ktorým   sa   ustanovuje   Colný   kódex   spoločenstva,   režimami   s podmienečným oslobodením od cla. To znamená, že do niektorého z týchto režimov môže byť prepustený iba tovar, ktorý nemá štatút tovaru spoločenstva a po celú dobu trvania príslušného režimu sa   jeho   štatút   nezmení.   Ďalšou   charakteristickou   črtou   pre   režimy   s podmienečným oslobodením od cla je skutočnosť, že tovar nepodlieha dovoznému clu, kým sa tovar v takom režime nachádza v súlade s colnými predpismi a z toho dôvodu colný orgán nevymeriava ani daň z pridanej hodnoty. /Tovar v takých režimoch nemení svoj štatút a nenadobúda štatút tovaru spoločenstva/.

Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky dňa 3.5.2010 pod č.... jednoznačne určilo pôsobnosť   colných   orgánov   pri   transakciách   s tovarom   v   colnom   sklade   i   to,   že   tento nepodlieha DPH.

Sťažovateľ trpí vzhľadom na to, že štátne orgány vytvorili výkladom zákona o DPH neurčitú situáciu, ktorá mu spôsobuje značné problémy.

Preto žiada Ústavný súd SR, aby určil a upresnil kompetencie štátnych orgánov /daňových a colných v jednotlivých transakciách.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na „ustanovenia   Colného   kódexu spoločenstva ktorý je Nariadením Rady (EHS) č.2913/92 z 12.10.1992 záväzný pre všetky krajiny spoločenstva.

... Podľa čl.98 ods. l písm. a) citovaného Nariadenia režim colné uskladňovanie umožňuje uskladňovať v colnom sklade tovar, tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho, aby tento tovar podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.... Podľa čl. 99 citovaného Nariadenia skladovateľom je osoba, ktorej bolo udelené povolenie   na   prevádzkovanie   colného   skladu.   Vkladateľom   je   osoba,   viazaná   colným vyhlásením, na základe ktorej bol tovar prepustený do režimu colné uskladňovanie, alebo osoba na ktorú boli prevedené práva, alebo povinnosti tejto osoby.

S vyššie uvedeným sa stotožnila aj právna úprava v ustanovení § 12 zákona 222/2004 Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   platnom   znení,   podľa   ktorého   sa   pri   dovoze   tovaru do tuzemska   na   DPH   vzťahujú   ustanovenia   colných   predpisov   ak   zákon   o   DPH neustanovuje inak. Uvedené sa tak vzťahuje na vznik colného dlhu v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 21 zákona o DPH, ako aj na podmienky, za akých sa určuje a zabezpečuje colný dlh a teda aj vypočíta a zabezpečí DPH vrátane splatnosti DPH. Pri   prepustení   tovaru   do   režimu   colného   uskladňovania   colný   dlh   /clo,   DPH/ nevzniká, colná hodnota sa neurčuje. Colný dlh vznikne až následne prepustením tovaru do režimu voľný obeh, pričom toto colné vyhlásenie môže podať ukladateľ tovaru, alebo osoba, na ktorú boli prevedené práva, alebo povinnosti tejto osoby. Až v colnom vyhlásení, ktorým je navrhnuté prepustenie tovaru do režimu voľný obeh, je nutné deklarovanie colnej hodnoty   napr.   formou   predloženia   faktúry.“ V súvislosti   s týmto   vyjadrením   uviedla sťažovateľka   ako   dôkaz „Stanovisko   colného   úradu   Košice   č.23757/2008-5631 zo 17.4.2008.

... Sťažovateľ tvrdí, že až prijatie colného vyhlásenia na prepustenie dovážaného zahraničného tovaru   do   voľného obehu   je   zdaniteľným   plnením   podľa   Colného zákona Európskeho   spoločenstva   a   súčasne   aj   zákona   o   DPH.   Toto   platí   bez   ohľadu   na jednorázovú, alebo viacnásobnú zmenu vlastníctva k dovážanému tovaru, pokiaľ má tento colný štatút tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva a je pod colným dohľadom na území SR, t.j. dovážaný tovar je v colných režimoch v podmienečnom systéme oslobodenia od cla a dovozných poplatkov. Colné režimy v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom sú výdobytkom medzinárodnej harmonizácie colných predpisov a podpory ekonomických procesov (skladovanie, prepracovanie a spracovanie) vykonávaných na zahraničnom tovare na   území   štátov,   ktorý   tovar   je   podmienečne   oslobodený   od   cla   a   všetkých   dovozných poplatkov   a   daní,   ako   aj   obchodno-politických   opatrení.   Tento   duch   podpory medzinárodných operácií je zakotvený aj v zákone o DPH,   okrem iného v §12 zákona 222/2004 Z. z.

V podmienkach SR sú colné orgány správcom DPH pri dovoze tovaru a nakoľko nakladanie s tovarom v colných režimoch s podmienečným oslobodením nie je explicitne upravené v zákone o DPH, uplatní sa na predmetné skutočnosti úprava podľa colného zákona Európskeho spoločenstva na základe § 12 zákona 222/2004 Z. z.

Daňová povinnosť nevzniká medzi predávajúcim a kupujúcim na dovážanom tovare umiestnenom v colných režimoch na území SR, aj keď sú obaja zdaniteľnými osobami podľa zákona o DPH, pokiaľ súčasne nedôjde k prepusteniu tovaru do voľného obehu v SR.“ V kontexte   tohto   vyjadrenia   poukázala   sťažovateľka   na   „Stanovisko   SOPK   Bratislava, z 12.6.2007k predaju tovaru ktorý je v režime uskladňovanie v colnom sklade, medzi dvoma slovenskými subjektami, z hľadiska uplatnenia DPH.

Na záver svojej sťažnosti sťažovateľka konštatuje, že „Ministerstvo financií SR pri aplikácii   zákona   č.222/2004   Z.z.   o   DPH   v   znení   neskorších   predpisov   vytvorilo kompetenčný   konflikt   medzi   daňovým   a   colným   úradom   SR.   Táto   aplikácia   vychádza z nesprávneho Metodického pokynu k uplatňovaniu ustanovení §19-21 citovaného zákona. Podľa článku III. Citovaného Metodického pokynu, je nesprávne určená daňová povinnosť pri dovoze tovaru a tým daňové úrady v SR nesprávne uplatňujú ustanovenie § 21 zákona o DPH.“.

Sťažovateľka sformulovala petit na rozhodnutie ústavného súdu takto:„... navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil že boli porušené jeho základné práva a slobody podľa Čl. 46 ods. 1,2,3, čl.55 ods. 2/, Ústavy SR, článok 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   podľa   §   56   ods.3   písm.   c)   Zákona o ústavnom   súde   vyslovil,   že   pri   prepustení   tovaru   do   režimu   colného   uskladňovania a počas uskladňovania tovaru v tomto režime dôjde k jeho predaju v colnom sklade situácia sa neposúdi ako samostatný predmet dane tuzemsku /§2 ods.1 písm. a/ a § 13 ods.l písm. c/ zákona o DPH/a správcom tejto dane nie je daňový úrad, ale colný úrad.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   podľa   §   56   ods.3   písm.   c)   Zákona o ústavnom   súde   zakázal   Daňovým   úradom   v   SR   porušovať   základné   práva   a   slobody podnikateľských subjektov a podľa § 56 ods.3 písm, d) Zákona o ústavnom súde prikázal Daňovým úradom v SR, aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona č.222/2004 Z.z, o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nespájali s ustanovením § 85 ods.15 citovaného zákona, lebo pri predaji tovaru v colnom sklade a colných režimoch s podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť.“

Týmto návrhom na rozhodnutie je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   55 ods.   2 ústavy   Slovenská   republika chráni a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05, I. ÚS 88/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1,   2   a   3   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   14   dohovoru a porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy.

Ako porušovateľa týchto základných práv a čl. 55 ods. 2 ústavy označila daňový úrad.   Z obsahu   sťažnosti   ale   nie   je   zrejmé,   akým   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným zásahom porušil daňový úrad predmetné základné práva sťažovateľky, prípadne čl. 55 ods. 2 ústavy (ktorý navyše neobsahuje garanciu žiadneho základného práva alebo slobody). Túto nejasnosť potvrdzuje aj formulácia petitu sťažnosti (ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), v ktorom sťažovateľka žiada vysloviť porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   a   3   ústavy,   práva   zaručeného   v čl.   14 dohovoru a porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy, avšak neuvádza, akým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom daňového orgánu alebo iného orgánu verejnej moci k tomuto porušeniu došlo.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   daňové   úrady   v Slovenskej republike   nesprávne   aplikujú   §   21   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pričom táto nesprávna aplikácia vychádza z nesprávneho metodického pokynu k uplatňovaniu § 19 až § 21 zákona o DPH, ktorý vydalo ministerstvo financií. Tejto úvahe zodpovedá ďalšia časť petitu, podľa ktorého sťažovateľka žiada, aby „... Ústavný súd SR podľa § 56 ods.3 písm. c) Zákona o ústavnom súde   vyslovil,   že   pri   prepustení   tovaru   do   režimu   colného   uskladňovania   a   počas uskladňovania   tovaru   v   tomto   režime   dôjde   k   jeho   predaju   v   colnom   sklade   situácia sa neposúdi ako samostatný predmet dane tuzemsku /§2 ods.1 písm. a/ a § 13 ods. l písm. c/ zákona o DPH/a správcom tejto dane nie je daňový úrad, ale colný úrad.“ Ďalej žiada, aby „... Ústavný súd SR podľa § 56 ods.3 písm. c) Zákona o ústavnom súde zakázal Daňovým úradom v SR porušovať základné práva a slobody podnikateľských subjektov a podľa § 56 ods.3   písm.   d)   Zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   Daňovým   úradom   v   SR,   aby pri uplatňovaní   a   výklade   ustanovenia   §   21   zákona   č.222/2004   Z.z,   o   dani   z   pridanej hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   nespájali   s   ustanovením   §   85   ods.15   citovaného zákona,   lebo   pri   predaji   tovaru   v   colnom   sklade   a   colných   režimoch   s   podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť“.

Z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka namieta nesprávnu aplikáciu   §   19 až §   21 zákona o DPH   daňovým úradom   a ostatnými daňovými úradmi v Slovenskej   republike,   ktorá   vychádza   z nesprávnej   interpretácie   §   19   až §   21   zákona o DPH   ministerstvom   financií.   Nesprávna   interpretácia   §   19   až   §   21   zákona   o DPH ministerstvom   financií   je   pre   sťažovateľa   zrejmá   z metodického   pokynu   ministerstva financií   k uplatňovaniu   §   19   až   §   21   zákona   o DPH   a z listu   ministerstva   financií č. MF/11660/2010-731   zo   16.   marca   2010,   ktorý   je   odpoveďou   na   dopyt   sťažovateľky k uvedenej problematike.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka namieta len vo všeobecnosti nesprávnu aplikáciu   §   19   až   §   21   zákona   o DPH   daňovým   úradom,   ostatnými   daňovými   úradmi v Slovenskej   republike   vychádzajúcu   z nesprávnej   interpretácie   uvedených   ustanovení zákona   o DPH   ministerstvom   financií.   Sťažovateľka   nepoukazuje   vo   svojej   sťažnosti na žiaden   konkrétny   výsledok   tvrdenej   nesprávnej   interpretácie   a aplikácie   príslušných ustanovení   zákona   o DPH.   Nepoukazuje   na   konkrétny   akt   aplikácie   práva,   teda na konkrétne   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah,   ktorý   by   bol   kvalifikovaným predmetom preskúmania ústavným súdom z toho hľadiska, či porušuje uvedené základné práva sťažovateľky.

Okrem toho je potrebné uviesť, že rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah daňového úradu,   o ktorom   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   je   výsledkom   nesprávnej   interpretácie a aplikácie   ustanovení   zákona   o DPH,   bude   možné   napadnúť   a preskúmať   riadnymi opravnými prostriedkami podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorými   sa   zároveň   bude   môcť   sťažovateľka domáhať aj nápravy prípadného porušenia jej základných práv v takom zmysle, ako ich v súčasnosti   namieta   v   sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   O   sťažovateľkou   namietaných otázkach môže, za splnenia zákonných podmienok, prípadne rozhodovať aj všeobecný súd v rámci výkonu správneho súdnictva podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého povinnosťou   je   rovnako   poskytnúť   sťažovateľke   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd. Až po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon   sťažovateľke   poskytuje   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd,   môže   uplatniť ústavnú sťažnosť.  

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci.

  Bolo   už   potom   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 zákona o ústavnom   súde   musí obsahovať označenie   právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   alebo iného   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Sťažovateľka   nielenže nerešpektovala tento   zákonný   príkaz,   ale vo svojej   sťažnosti   ani neuviedla, či sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy domáhala na niektorom   orgáne verejnej moci (v prípade namietaného porušenia základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 2 ústavy, neoznačila všeobecný súd, na ktorom, a či vôbec, sa domáhala   ochrany   tohto   základného   práva).   Vzhľadom   na   právne   zastúpenie sťažovateľky advokátom v konaní pred ústavným súdom   nebol dôvod, aby ústavný súd sťažovateľku na odstránenie uvedených nedostatkov vyzýval. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené bol dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010