znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   7   S 78/2007 zo 4. marca 2009 a postupom Daňového úradu K. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 S 78/2007 zo 4. marca 2009 a postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“ alebo aj „správca dane“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 20. až 22. decembra 2006   správcovi   dane   24   podaní.   Prípisom   správcu   dane   sp.   zn.   709/230/6651/07/ZIM z 19. februára   2007   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že   vzhľadom   na   osobitnú   povahu prípadov   požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods.   3 zákona Slovenskej   národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu námietku z 5. marca 2007 a 7.   marca   2007   zaslal   správcovi   dane   sťažnosť   na   nesprávny   a nezákonný   postup spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní povinnosti zachovávania zákonných procesných lehôt na rozhodnutie. Túto sťažnosť správca dane postúpil oddeleniu petícií   a sťažností   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“).   Správca   dane   sťažovateľovi   v   17   prípisoch   doručených   19.   marca   2007 oznámil, že nebude o veci rozhodovať. Sťažovateľ reagoval na jeho oznámenie podaním žiadosti „o   vydanie   rozhodnutí   a dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie rozhodnutí   a odstránenie   nečinnosti   správcu   dane   –   DÚ   K.“,   ktorou   sa   domáhal,   aby správca   dane   rozhodol   v 18   začatých   konaniach   a nevybavil   ich   odpoveďou,   resp. postúpením veci nadriadenému orgánu.

Prípisom daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že jeho sťažnosť z marca 2007 je neopodstatnená, pretože správca dane včas požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona. Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako „Sťažnosť   –   nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o právach   a povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ   námietky   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   Ing.   V.   P.,   námestníka daňového riaditeľstva, pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane. Prípisom nového správcu dane Daňového úradu K. sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie. Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých   24   začatých   konaniach   boli   nadriadeným   orgánom   predĺžené.   Ďalšie sťažovateľovo podanie z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal   súdny   exekútor,   ktorého   treba   považovať   za   orgán   verejnej   správy.   Z   prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená. Rozhodnutím daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   VI/230/64/697/2007   z 28.   februára   2007   bola   delegovaná miestna príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na Daňový úrad K.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o začatie konania proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   S 78/2007 zo 4. marca 2009 doručeným sťažovateľovi 1. apríla 2009 žalobu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľa zamietnutím žaloby došlo k porušeniu jeho základného práva.

Sťažovateľ tvrdí, že správca dane je v daňovom konaní, ktoré začalo doručením jeho podania, nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Spôsob vybavenia jeho sťažností   svedčí o snahe správcu dane, ako aj jemu nadriadeného orgánu vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých   daňových   konaniach.   Nemožno   súhlasiť   s názorom   vysloveným   v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené   kvalifikovaným   podnetom   schopným   vyvolať   účinky   začatia   daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 78/2007 zo 4. marca 2009 a postupom daňového úradu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne žiada, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu a daňovému úradu   pokračovať v porušovaní   jeho práva. Sťažovateľ   si   napokon   uplatnil   aj nárok   na náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa znenia petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom daňového úradu, ktorý má spočívať v jeho nečinnosti v bližšie   neoznačenom   daňovom   konaní.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd, ktorý je vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   postup daňového úradu, pretože zákon poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Tento sťažovateľ aj využil, keď podal návrh na začatie konania,   o ktorom   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 S 78/2007   rozhodol uznesením zo 4. marca 2009 tak, že návrh zamietol. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 S 78/2007 zo 4. marca 2009, sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že mu krajský súd neposkytol ochranu pred nečinnosťou daňového úradu, ktorý v začatom daňovom konaní odmieta v rozpore so zákonom o správe daní vydať rozhodnutie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

V napadnutom   uznesení   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   žaloby sťažovateľa odôvodnil takto:

„Podaným návrhom navrhovateľ žiadal súd, aby rozhodol vo veci nečinnosti orgánu verejnej   správy   a uložil   povinnosť   Daňovému   úradu   K.   vo   veci   podania   navrhovateľa doručeného dňa 22.   12.   2006 Daňovému úradu K., vo veci jeho návrhu na zastavenie nezákonne začatého daňového konania (vyrubovacieho konania) podľa ust. § 25 ods. 1 písm.   c)   zákona   č.   511/1992   Zb.   za   mesiac   december   2000,   rozhodnúť   v lehote   dvoch mesiacov od doručenia uznesenia súdu....

Navrhovateľ   v čl.   II   návrhu   o konanie   proti   nečinnosti   správcu   dane   odcitoval zákonné ustanovenia §§ 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 20, 30a ods. 1, 2, 48 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.

Tvrdil, že sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia podľa ust. § 250t ods. 1 a nasl. O. s. p., správca dane je v daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.... Správny   súd   na   základe   návrhu,   ktorým   sa   navrhovateľ   domáha   preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo   nie   je   v súlade   s týmito   zákonmi.   Pri   preskúmaní   zákonnosti   činnosti   správneho orgánu   súd   skúma,   či   správny   orgán   vykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal chybný úkon.

Predpokladom   úspešnosti   takého   návrhu   je,   aby   vykonanie   úkonov   v správnom konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné, ale aj hmotnoprávne normy.

Z obsahu   prejednávanej   veci   súd   mal   za   preukázané,   že   takmer   vo   všetkých podaniach   navrhovateľa   došlo   tak   k procesným   ako   aj   hmotnoprávnym   námietkam, o ktorých správca dane priebežne vydával rozhodnutia a ktoré boli súčasne aj predmetom prieskumu na odvolacom súde, napr. rozhodnutia 6 S 79/2007, 6 S 85/2007, 6 S 86/2007, 6 S 87/2007, 6 S 88/2007, 6 S 89/2007, 6 S 91/2007, 6 S 92/2007, 6 S 93/2007, 7 S 71/2007 a i. K podanému   návrhu   navrhovateľa,   aby   sa   zastavilo   nezákonne   začaté   daňové konanie, bolo odpovedané listom č. 709/320/8579/2007, s poukazom na ust. § 25 ods. 1 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb. Za zdaňovacie obdobie december 2000 bolo vyrubovacie konanie ukončené vydaním platobného výmeru č. 709/230/36934/06ZIM zo dňa 3. 11. 2006. Vzhľadom na ukončené daňové konania, súd súčasne poukazuje na rozhodnutia NS SR č. sp. 1 SžKS/61/2005 zo dňa 24. 9. 2008, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor má byť subjektom dane z pridanej hodnoty v súlade so Šiestou smernicou a § 3 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. a pokiaľ išlo o začiatok a koniec daňového konania, tento právny názor už bol ustálený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 4. 2007.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   navrhovateľ   v návrhu   na   konanie   proti   nečinnosti odporcu   ničím   nepreukázal,   že   by   odporca   na   základe   ním   navrhovaných   podnetov (sťažností,   opravných   prostriedkov,   námietok   a i.)   bol   v konaní   nečinný,   v podstatných častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.“ Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   preskúmal   zákonu   zodpovedajúcim spôsobom   sťažovateľom   napadnutý   postup   daňového   úradu.   V odôvodnení   rozhodnutia stručne, ale zrozumiteľne opísal zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že sa sťažovateľ podaním doručeným 22. decembra 2006 domáhal vydania rozhodnutia vo veci jeho návrhu na zastavenie nezákonne začatého daňového konania (vyrubovacieho konania) za mesiac december   2000.   Toto   vyrubovacie   konanie bolo   skončené   vydaním   platobného   výmeru z 3. novembra 2006. Rozhodnutie správcu dane bolo preskúmané aj v súdnom konaní.

Ústavný   súd   na   základe   odôvodnenia   uvedeného   uznesenia   dospel   k záveru,   že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď na otázky, ktoré boli relevantné na rozhodnutie o jeho návrhu. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (I.   ÚS   225/05).   Odmietnutie   žaloby   proti   nečinnosti   správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   nezahŕňa   v sebe   záruku   úspechu   v konaní.   Ak   sa   konanie   pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie   je   právnym   základom   pre   namietnutie   porušenia   tohto   ústavného   práva   ústavnou sťažnosťou   (mutatis   mutandis   II. ÚS 3/97).   S ohľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné, a preto   neprichádza   ani   do   úvahy,   aby   ho   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa, a preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009