znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. decembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť O. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   4/98, za účasti Okresného súdu Košice I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 14 C 4/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk   [slovom sedemdesiattisíc slovenských korún (2 323,57 EUR)], ktoré mu j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť O. M. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk [slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún (208,99 EUR)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2007   doručená   sťažnosť   O.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu   16. decembra 1997 domáhal vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 4/98.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   doterajšieho   konania   a presne uvádza   úkony   okresného   súdu   a obdobia,   keď   podľa   jeho   mienky   došlo   v konaní ku zbytočným   prieťahom.   V tejto   súvislosti   konštatoval,   že „od   začatia   konania,   teda od 16. 12. 1997 súd pojednávanie určil až na deň 27. 11. 2003, potom na deň 5. 2. 2004 a následne až 17. 5. 2007“.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:„Súd síce umožnil spornú vec riešiť dohodou, avšak odporkyňa od počiatku pod rôznymi   výhovorkami   a   inými   dôvodmi   v môj   neprospech,   ako   aj   vymyslenými   spormi odmietla   vec   riešiť   a namietala   povinnosť   vyplatiť   ma,   ako   navrhovateľa,   z   mne pripadajúceho podielu zostatkovej ceny vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to aj napriek tomu, že som z časti návrhu v prospech odporkyne ustúpil a vzdal som sa svojho nároku na veci v jej prospech.

Nevyriešená ostala ale záležitosť, vyplatiť ma z polovice trhovej hodnoty členského podielu   za   trojizbový   družstevný   byt,   ktorý   som   z časti   zrekonštruoval   a upravil   jeho interiér,   pretože   som   mal   sporný   byt   pridelený   do   užívania   na   základe   uznesenia Predstavenstva S. zo dňa 22. 6. 1995.“

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vykonávaním nehospodárnych, neefektívnych a opakovaných úkonov, ako aj nedôsledným postupom pri vedení namietaného súdneho konania neprimerane predlžuje trvanie tohto súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na úkony súvisiace so zisťovaním všeobecnej hodnoty členského podielu družstevného bytu, keď okresný súd opakovane nariadil nové znalecké dokazovanie napriek tomu, že na túto okolnosť už skôr sťažovateľ poukazoval.

Podľa názoru sťažovateľa:„Daný spor je bežnou záležitosťou, ktorá sa nevyníma rámcu obvyklého konania súdu   v otázkach   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode a desať rokov považujem za neprimerane dlhý čas na vyriešenie daného problému.“

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ 30. augusta   2007 zaslal predsedovi   okresného súdu   sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní. Predseda okresného súdu však na predmetnú sťažnosť nereagoval.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnako sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, argumentujúc tým, že namietaným postupom   okresného   súdu   došlo   k oddialeniu   jeho   možnosti   nakladať   s predmetom vlastníckeho práva (finančnou hotovosťou).

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98, prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk a úhradu trov konania v sume 20 256 Sk.

Ústavný súd 31. júla 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98, prijal na ďalšie konanie uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 216/08.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho   pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 1 SprV/327/2008 z 13. októbra 2008 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2008 podal podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 C 4/98. V označenom prípise okrem iného uviedol:„Žaloba bola na súd doručená 22. 12. 1997. Prípisom zo dňa 5. 1. 1998 bol žalobca predvolaný   na   informatívny   výsluch   na   deň   21.   1.   1998.   Výzvou   zo   dňa   18.   1.   2000 bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku a tento súdny poplatok bol uhradený jeho právnou zástupkyňou dňa 8. 2. 2000. Dňa 9. 3. 2000 bol opätovne žalobca predvolaný na informatívny výsluch na deň 29. 3. 2000. Dňa 2. 8. 2000 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 25. 9. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti   účastníkov   konania.   Prípisom   zo   dňa   26.   9.   2000   bola   vyzvaná   právna zástupkyňa žalobcu na oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode so žalovanou. Takéto isté podanie bolo adresované právnej zástupkyni žalobcu aj 26. 1. 2001 a 11. 2. 2002. Dňa 12. 3. 2002   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   13.   5.   2002,   pričom   toto pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   prerušenia   konania.   Uznesenie o prerušení konania bolo vydané dňa 13. 5. 2002. Dňa 5. 2. 2003 konajúca sudkyňa vytýčila termín pojednávania na deň 13. 3. 2003. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito na žiadosť   účastníkov   konania   za   účelom   mimosúdnej   dohody.   Dňa   27.   10.   2003   bol vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   27.   11.   2003   a toto   pojednávanie   bolo   odročené na deň 5. 2. 2004. Pojednávanie zo dňa 5. 2. 2004 bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia výsledku mimosúdnej dohody. Prípismi zo dňa 5. 4. 2004 a 25. 5. 2004 súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcu na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody.

Uznesením zo dňa 14. 10. 2004 bola uložená právnej zástupkyni žalobcu poriadková pokuta, voči ktorej sa odvolala JUDr. P.

Spis   bol   Krajskému   súdu   v Košiciach   predložený   dňa   17.   1.   2005   za   účelom rozhodnutia   o odvolaní   proti   uzneseniu   o uložení   poriadkovej   pokuty.   Krajský   súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 3. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 5. 2005 odvolanie odmietol.

Prípisom   zo   dňa   15.   6.   2005   vyzval   súd   žalovanú,   či   akceptuje   návrh   žalobcu na ďalší postup v konaní. Prípismi zo dňa 22. 8. 2005 vyzvala konajúca sudkyňa vybrané realitné kancelárie na oznámenie trhovej ceny označeného družstevného bytu. Prípisom zo dňa 9. 2. 2006 bol vyzvaný žalobca na doručenie potrebných listín.

Uznesením zo dňa 24. 7. 2006 súd nariadil znalecké dokazovanie. Ustanovený znalec dňa 20. 11. 2006 doručil súdu znalecký posudok.

Uznesením zo dňa 16. 2. 2007 bolo priznané znalcovi znalečné. Prípisom zo dňa 16. 2.   2007   bol   znalecký   posudok   doručený   na   vyjadrenie   účastníkom   konania prostredníctvom ich právnych zástupcov. Dňa 30. 3. 2007 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 17. 5. 2007, pričom toto pojednávanie bolo odročené na deň 31. 5. 2007 za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne riešenie sporu. Pojednávanie zo dňa 31. 5.   2007   bolo   odročené   na   deň   3.   7.   2007   za   účelom   doplnenia   dokazovania. Pojednávanie konané dňa 3.   7.   2007 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného   znaleckého   dokazovania   a za   účelom   osobnej   prehliadky   bytu.   Osobná obhliadka bytu bola vykonaná dňa 4. 7. 2007 a uznesením zo dňa 3. 8. 2007 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.

Znalec doručil znalecký posudok súdu dňa 15. 10. 2007 a prípisom zo dňa 17. 10. 2007 bol vrátený znalecký posudok na dopracovanie znalcovi. Dňa 4. 12. 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 15. 1. 2008.

Uznesením zo dňa 14. 1. 2008 bolo priznané znalečné znalcovi. Pojednávanie   zo   dňa   15.   1.   2008   bolo   odročené   na   deň   12.   2.   2008   z dôvodu neprítomnosti žalovanej. Pojednávanie zo dňa 12. 2. 2008 bolo odročené na deň 13. 2. 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 13. 2. 2008. Voči tomuto rozsudku podala   odvolanie   žalovaná,   ktorá   bola   dňa   12.   5.   2008   vyzvaná   na   úhradu   súdneho poplatku za odvolanie.

Odvolaciemu   súdu   bol   spis   predložený   dňa   5.   6.   2008.   Doposiaľ   o odvolaní žalovanej rozhodnuté nebolo.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa   reagovala na vyjadrenie okresného súdu   podaním doručeným   ústavnému   súdu   faxom   25.   novembra   2008   a osobne   26.   novembra   2008, v ktorom   priloženými   listinnými   dôkazmi   osvedčovala,   že „navrhovateľ   vo   veci   samej v čase rozhodnom pracoval mimo miesta svojho bydliska, preto kontakt s navrhovateľom bol sťažený, avšak to nebolo dôvodom na nekonanie súdu vo veci samej“.

Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:„... zo súdneho spisu je zrejmá chronológia jednotlivých úkonov účastníkov konania, avšak   je   nepochopiteľné,   že   súd   mohol   podľa   zásady   hospodárnosti   určiť   termín pojednávaní, lebo sa nejedná o vec neobvyklú ale najmä okolnosť uložiť znalcovi povinnosť určiť priemernú trhovú hodnotu bytu a členského podielu. Tento úkon bol nehospodárny, lebo sa realizoval v dvoch znaleckých posudkoch.

Od počiatku sporu bolo zrejmé, že byt nebol vlastnícky, patrí bytovému družstvu a že navrhovateľ   sa   vzdal   takmer   všetkého   v prospech   odporkyni,   len   aby   sa   dosiahlo ukončenie sporu.

Už 3. 7. 2007 sme právnej zástupkyne odporkyni vytýkali snahu o marenie konania prieťahy v konaní, ktoré spočívajú až do dnes v jej neochote vyplatiť navrhovateľov zákonný nárok. Súdu   I. stupňa,   ako aj Ústavnému súdu   SR   sme sa   listinnými dôkazmi   osvedčili, že od podania návrhu súdu zo dňa 12. 5. 1998 do 7. 2. 2000 vo veci samej súd nekonal, a pojednávanie vo veci samej bolo až dňa 13. 03. 2003, potom až v roku 2007 a to 17. 5. 2007, kedy naša námietka o liknavosti konania bola ponímaná vážnejšie.

Je len samozrejmé, že právna zástupkyňa navrhovateľa nemôže rozhodnúť o veciach, na ktoré si činí nárok a že kontakt s ním bol pre jeho pracovné podmienky sťažený, avšak nič nebránilo súdu vo veci konať prv ako sa stalo.

O tom, že som odporkyňu dokonca navštívila na pracovisku za účelom dohody v D. K.,... a že sme sa opakovane nedohodli, bolo súdu oznámené, preto je nelogické, že súd čakal, či sa účastníci dohodnú, pričom mohol konať.

V roku 2004 som riešila pohreb svojho brata v Prahe a mozgovú príhodu matky, ako aj jej zlomeninu krčka stehennej kosti o tejto skutočnosti predkladám úmrtné oznámenie a doklady o zdravotnom stave matky.

Tvrdenie súdu I. stupňa, že právna zástupkyňa navrhovateľa nekonala sa mi zdá byť alibistické, lebo ak v súdom stanovenej lehote k dohode medzi účastníkmi konania nedôjde, súd   na   základe   zásady   hospodárnosti   má   konať   a odporkyňa   bola   právne   po   celý   čas zastúpená, pričom vedela, že navrhovateľovi prenechala iba tú časť vecí, ktoré sme súdu doložili už v roku 2000 a aj obsahom jeho rozhodnutia vo veci samej tento rozsah sa ani neprekročil. Je preto dôvodný náš názor, že konanie súdu I. stupňa je v hrubom rozpore s ustanoveniami O. s. p. o dokazovaní. Súdu I. stupňa zo strany odporkyne, ako ani znalca sa následne nepreukázali také skutočnosti, ktoré by bránili v jeho rozhodovaní, resp. že by odporkyňa bola súdu doručila iné dôkazy než navrhovateľ a znalec Ing. P., na základe ktorých by bol súd I. stupňa dospel k inému záveru, než dospel.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že aj vzhľadom na predmet namietaného konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno posudzované súdne konanie považovať za   skutkovo   zložité,   keďže   bolo   potrebné   v jeho   rámci   uskutočniť   časovo   náročné dokazovanie   okrem   iného   znaleckým   posudkom (na zistenie   všeobecnej   ceny   bytu) a zaobstarávaním   listinných   dôkazov.   Doterajší   viac   než   10-ročný   priebeh   napadnutého konania však podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná. Ústavný súd preto pri posudzovaní prieťahov v konaní a určení sumy finančného zadosťučinenia v prospech okresného   súdu   zohľadnil   „faktickú“   zložitosť   veci   len   čiastočne.   Navyše   existuje stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov   vo   veciach   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a preto pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť v primeranej lehote.

Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatnil   pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu napadnutého   konania,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   V správaní sťažovateľa ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré prihliadal pri posudzovaní, či a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ, ktorý v konaní pred okresným súdom   vystupuje   ako   žalobca,   podal   neúplný   žalobný   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Okresný   súd   ho   preto   ešte   5. januára 1998 súčasne s predvolaním na informatívny výsluch na 21. január 1998 poučil, že v návrhu treba upresniť   a   konkretizovať   rozsah   vecí   nadobudnutých   počas   trvania   manželstva. Na upresnenie žaloby okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa 28. mája 1998. Sťažovateľ upresnil   a   doplnil   žalobu   právne   relevantným   podaním   až   21. septembra 2000,   ktoré v priebehu   doterajšieho   konania   ešte   viackrát   rozšíril   (13. marca 2003,   30. mája 2005 a 27. februára 2007). Tieto skutočnosti nesporne prispeli k predĺženiu napadnutého konania.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu, postup vo veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu takého konania vo výraznej miere účastník (IV. ÚS 84/04) a že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri   takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   predpísané   obsahové   a formálne náležitosti (I. ÚS 41/02, IV. ÚS 272/04).

Ústavný   súd   dospel   tiež   k záveru,   že   sťažovateľ   čiastočne   ovplyvnil   dĺžku napadnutého konania aj žiadosťami o odročenie nariadených konaných pojednávaní vo veci (celkom štyrikrát, a to 25. septembra 2000, 13. marca 2003, 5. februára 2004, 17. mája 2007) vzhľadom na úsilie o mimosúdne urovnanie sporu. Samotnú skutočnosť uzavretia mimosúdnej dohody však sťažovateľ, napriek výzve, okresnému súdu neoznámil, a to tak v období od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004 do 30. mája 2005 (z dôvodu takejto nesúčinnosti a pasivity sťažovateľa okresný súd uložil jeho právnej zástupkyni poriadkovú pokutu).

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník konania povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Konanie   sťažovateľa   nebolo v úplnom   súlade   s jeho   právami   a   povinnosťami   ako   účastníka   konania.   Uvedené skutočnosti   preto   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a tiež zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 4/98 zistil, že okresný súd bol v posudzovanej veci už na začiatku konania nečinný, a to konkrétne od 28. mája 1998, keď vyzval sťažovateľa na upresnenie žaloby, do 18. januára 2000 (v trvaní takmer 20 mesiacov), keď okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh a predvolal ho na informatívny výsluch na 2. február 2000, čo svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   poznačená   zbytočnými   prieťahmi   aj   tá   časť posudzovaného súdneho konania, v ktorej okresný súd na základe oznámenia účastníkov konania,   že   sa   pokúsia   o mimosúdnu   dohodu,   neprimerane   dlho   toleroval   ich   pasivitu (od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004 do 30. mája 2005).

Dobu takmer troch rokov, počas ktorých okresný súd len vyzýval účastníkov konania na podanie správy, či sťažovateľ trvá na žalobnom návrhu a či nedošlo medzi nimi k dohode (prípisom z 25. septembra 2002, 31. januára 2001, 20. septembra 2001, 12. februára 2002, 5. apríla 2004, 25. mája 2004), a uznesením zo 14. októbra 2004 uložil právnej zástupkyni sťažovateľa   poriadkovú   pokutu   za   nereagovanie   na   výzvy   súdu,   považuje   ústavný   súd v okolnostiach prípadu za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú mu v § 100 ods. 1 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších návrhov   tak,   aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá,   pričom   intenzita porušenia   tejto   povinnosti   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nadobudla   ústavný rozmer.   Okresný   súd   sa   v danom   prípade   totiž   uspokojil   s formalizovaným   postupom, toleroval   nečinnosť   účastníkov   konania   týkajúcu   sa   mimosúdnej   dohody   a   nevyužíval efektívne zákonné možnosti na zabezpečenie nápravy (okrem poriadkovej pokuty právnej zástupkyni sťažovateľa uloženej okresným súdom na konci siedmeho roka trvania súdneho konania). Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov konania nesmie viesť k porušeniu   zásady   postupovať   v súdnom   konaní   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98 spôsobil svojou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou zbytočné prieťahy v konaní, a poukazujúc aj na skutočnosť, že viac než 10-ročnú dĺžku konania   nemožno   v rozumnej   miere   ospravedlniť   v zásade   žiadnymi   relevantnými okolnosťami   prípadu,   rozhodol,   že   okresný   súd   v tomto   konaní   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že posudzovaný spis bol 5. júna 2008 predložený odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach na konanie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného   súdu   v merite   veci   z   13.   februára   2008,   pričom   o odvolaní   dosiaľ   nebolo rozhodnuté, t. j. napadnuté konanie nie je ešte právoplatne skončené. Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   vo vzťahu   k vyporiadaniu majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania vedeného okresným súdom, čiastočne berúc do úvahy „faktickú“ zložitosť prerokovávanej veci, vrátane správania sťažovateľa, dobu prieťahov okresného súdu   v konaní)   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk. Sťažovateľom   požadovanú   výšku   finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   A.   P.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou   6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk, pretože úkony boli vykonané v roku 2007), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu   25. novembra 2008 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008