znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/07-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. novembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Š. S., V., zastúpeného advokátkou JUDr. A. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Nové   Zámky   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D 67/92, Dnot 25/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. S.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   180 000 Sk   (slovom stoosemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Nové   Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť   Š.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. J., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2006   doručená   sťažnosť   Š. S.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. J., N., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D   67/92, Dnot 25/93.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a   z   jej   doplnenia   doručeného   ústavnému   súdu 15. augusta 2007   vyplýva,   že predmetom   konania okresného súdu   vedeného   pod sp. zn. D 67/92,   Dnot   25/93   je   prerokovanie   dedičstva   po   poručiteľke   E.   S.,   ktorá   zomrela

16. decembra 1991.   Sťažovateľ je účastníkom   tohto konania ako vnuk a zákonný dedič poručiteľky.   Druhým   účastníkom   konania   bol   L.   S.,   syn   a   zákonný   dedič   poručiteľky. Konanie   okresného   súdu   začalo   ešte   v   roku   1992,   a   napriek   tomu   nebolo   vo   veci právoplatne rozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„1. Základné právo Š. S. na prerokovanie veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR,   právo   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch v konaní sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 bolo porušené.

2. Okresnému   súdu   v Nových   Zámkoch   Ústavný   súd   SR   prikazuje,   aby   v konaní sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. S. Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500 000 Sk... ktoré mu je Okresný súd v Nových Zámkoch povinný zaplatiť...

4. Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   je   povinný   uhradiť   Š.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 18.628 Sk... na účet JUDr. A. J...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k.   IV. ÚS 216/07-24 z 12. septembra 2007 prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   konaní   ústneho pojednávania. Ústavný súd preto v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   pretože   od   neho   nebolo   možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 zistil nasledovný priebeh konania:

- 7. januára 1992 bol bývalému štátnemu notárstvu doručený úmrtný list poručiteľky. Dňa   23. januára 1992   sa   uskutočnilo   predbežné   šetrenie   majetku   poručiteľky, zhromažďovanie   podkladov   o jej   vlastníctve   nehnuteľností   a   ocenenie   nehnuteľností. Pojednávanie vo veci sa konalo 1. októbra 1992 a 29. apríla 1993. Uznesením okresného súdu č. k. D 67/92-58, Dnot 25/93 z 8. júla 1993 bol dedič L. S. odkázaný na podanie žaloby   o spornej   otázke   (otázka   započítania   daru,   resp.   určenie   hodnoty   daru)   v lehote 30 dní a konanie bolo prerušené. Na pojednávaní 28. marca 1994 notárka zistila, že L. S. žalobu vo veci týkajúcej sa spornej otázky nepodal a k uzavretiu dedičskej dohody nedošlo. Dňa 29. marca 1994   notárka predložila   vec okresnému   súdu   na rozhodnutie   o dedičstve. Okresný súd uznesením č. k. D 67/92-62, Dnot 25/93 z 21. júla 1994 rozhodol o dedičstve po poručiteľke.

[Prílohou   k   sťažnosti   je   kópia   uznesenia   okresného   súdu   z   21. júla 1994 s vyznačením   právoplatnosti   17. august 1994   (k   vyznačeniu   došlo   25. augusta 1994). Uznesenie   s   takto   vyznačenou   právoplatnosťou   sa   v   spise   okresného   súdu   nenachádza, ale nachádza sa tam uznesenie okresného súdu z 21. júla 1994 s vyznačením právoplatnosti 10. január 1997, pričom táto doložka právoplatnosti bola zrušená 19. augusta 2004, pozn.]

- 28. apríla 1995 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 10 Co 469/94 na základe odvolania podaného dedičom L. S. uznesenie okresného súdu o dedičstve z 21. júla 1994 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 5. októbra 1994 do 27. júna 1995.

- 19. júla 1995 okresný súd uznesením č. k. D 67/92-76, Dnot 25/93 odkázal dediča L.   S.   na   podanie   žaloby   o spornej   otázke   v lehote   30   dní   a   konanie   vo   veci   prerušil. Aj v období   prerušenia   konania   okresný   súd   zhromažďoval   podklady   k prerokovaniu dedičstva.

- 10. januára 1997   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn 11 C 148/95   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. Z-2-14 Co 304/96, ktorými bolo rozhodnuté o spornej otázke v konaní vedenom na základe žaloby, na podanie ktorej bol v dedičskom konaní odkázaný dedič L. S. Týmto zanikol dôvod prerušenia dedičského konania.

- Pojednávania vo veci sa uskutočnili 26. marca 1998, 23. júna 1998, 11. septembra 1998 a 29. septembra 1998.

- 2. októbra 1998   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   poverenej   notárky,   ako   súdnej komisárky   a   27. októbra 1998   sa   notárka   vyjadrila   k námietke,   okresný   súd   uznesením zo 16. novembra 1998 notárku JUDr. B. vylúčil z prerokúvania veci a vec prikázal notárke JUDr. E., ktorej bol spis doručený 20. novembra 1998.

- Vo   veci   boli   žiadané   ďalšie   listiny   z katastra   nehnuteľností,   27. apríla 1999 sa konalo pojednávanie, účastníci doručovali svoje vyjadrenia a 2. júna 1999 bol ustanovený znalec na ocenenie   nehnuteľností.   Dňa   7. júna 1999   sťažovateľ   vzniesol   námietky   proti znaleckému   dokazovaniu   a   uznesením   okresného   súdu   zo   7. júla 1999   bolo   zrušené uznesenie o znaleckom dokazovaní.

- 9. júna 1999   vniesol   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   voči   notárke.   Uznesením okresného súdu z 1. júla 1999 bola z prerokovania veci vylúčená notárka JUDr. E. a vec bola pridelená notárke JUDr. P.

- V súvislosti   s   vedením   súdneho   konania   o   neplatnosti   notárskej   zápisnice o vydržaní   nehnuteľností   vo   vlastníctve   poručiteľky   sťažovateľom   sp. zn.   N 104/95, Nz 102/95   spísanej   notárkou   JUDr.   B.   na   základe   žaloby   podanej   dedičom   L.   S.   bol dedičský spis okresného súdu predložený k tomuto konaniu. Konanie o neplatnosti notárskej zápisnice   bolo   právoplatne   skončené   22. júna 2001   (rozsudok   okresného   súdu č. k. 4 C 10/00-84,   ktorým   bola   určená   neplatnosť   notárskej zápisnice   v   spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 45/01-108). Dedičský spis bol   okresnému   súdu   vrátený   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ktorým   bolo v súvislosti s uvedeným konaním vedené dovolacie konanie) 2. júla 2002.

- 9. decembra 2002 notárka požiadala okresný súd doručiť odpis rozhodnutia, ktorým bolo   zrušené   uznesenie   o   dedičstve   z   21. júla 1994   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co 469/94 z 28. apríla 1995, pozn.), a oznámiť, kedy bolo toto rozhodnutie doručené katastru   nehnuteľností.   Na   túto   žiadosť   okresný   súd   reagoval   3. marca 2003   doručením iného rozsudku, než o aký notárka požiadala.

- 5. marca 2003   notárka   požiadala   kataster   nehnuteľností   o   podklady   súvisiace s prerokovaním dedičstva, ktoré jej boli doručené 22. júla 2004. Prípismi z 21. júna 2004 a 30. júna 2004   odpovedala   notárka   na   dožiadania   Policajného   zboru   v   súvislosti s predmetom   dedičstva   a   stavom   jeho   prerokovania   (uviedla,   že   pôvodné   rozhodnutie o dedičstve z roku 1994 nie je právoplatné, a nie je jej známe, prečo je v spise naďalej na tomto rozhodnutí vyznačená právoplatnosť).

- 12. júla 2004 sťažovateľ svojím podaním namietal, že podľa neho bolo dedičské konanie právoplatne skončené uznesením o dedičstve z 21. júla 1994.

- 19. augusta 2004 okresný súd úradným záznamom zrušil vyznačenie právoplatnosti na uznesení o dedičstve z 21. júla 1994 z dôvodu (na základe podania sťažovateľa v spojení so   žiadosťou   notárky   o vysporiadanie   sa   s otázkou   právoplatnosti   tohto   uznesenia), aby neboli   pochybnosti   o tom,   že   v dedičskom   konaní   možno   pokračovať.   Zrušenie vyznačenej právoplatnosti na uznesení o dedičstve bolo okresným súdom oznámené notárke 24. septembra 2004.

- 29. júna 2005   notárka   požiadala   kataster   nehnuteľností   o obnovenie   pôvodného stavu   zápisu   vlastníctva   poručiteľky,   pretože   uznesenie   o   dedičstve   z   21. júla 1994, na základe   ktorého   bol   v   katastri   nehnuteľností   vykonaný   zápis   vlastníctva   v   prospech dedičov, sa nestalo právoplatným.

- 20. septembra 2006 urgoval konanie vo veci dedič L. S.

- 2. októbra 2006   opätovne   notárka   požiadala   kataster   nehnuteľností   o   lustráciu vlastníctva poručiteľky (odpoveď jej bola doručená 14. decembra 2006).

- 2. októbra 2006 notárka vyzvala L. S., aby predložil rozsudky vzťahujúce sa na vec. Na žiadosť notárky odpovedal právny zástupca dediča, ktorý 20. februára 2007 oznámil, že L. S. zomrel (...), oznámil okruh jeho dedičov a predložil notárkou požadované rozsudky. Následne bol spis predložený ústavnému súdu.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr 1645/07   z   5. októbra 2007   bolo ústavnému   súdu   doručené   15. októbra 2007.   V   predmetnom   vyjadrení   je   uvedený chronologický   prehľad   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   v súlade   so   zisteniami ústavného   súdu   a   v   jeho   závere   sa   uvádza „... vzhľadom   na   celkový   rozsah   majetku poručiteľky ako aj priebežne vznášané námietky dedičov v dedičskom konaní a ich následné súdne spory, počas ktorých sa v dedičskej veci nekonalo až do skončenia týchto súdnych sporov, máme za to, že neboli vo veci spôsobené neprimerané prieťahy v konaní. Preto navrhujeme požadovanú finančnú náhradu sťažovateľovi nepriznať“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 19. októbra 2007, ktorým reagovala na vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   z   5. októbra 2007,   uviedla: „V   predmetnom vyjadrení porušovateľ... popisuje celý priebeh konania... aj z tohto popisu vyplýva záver, že základné právo môjho klienta na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... bolo porušené...   Zvlášť   poukazujem   na   neštandartný   postup   pri   vyznačovaní   dvoch právoplatností (na uznesení okresného súdu z 21. júla 1994, pozn.) a to dňom 17. 8. 1994 a 10. 1. 1997, pričom neskoršia právoplatnosť bola zrušená záznamom až dňa 19. 8. 2004, teda po 7 rokoch. Celková doba neukončeného dedičského konania už presiahla 15 rokov... táto doba jednoznačne nasvedčuje na neodôvodnené prieťahy v konaní. V zmysle uvedeného navrhujem finančnú náhradu v požadovanej sume priznať.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o hodnotenie podľa kritéria právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že predmetom konania okresného súdu je prejednanie dedičstva po poručiteľke. Podľa   názoru   ústavného súdu   vzhľadom   na rozsah   prejednávaného dedičstva   a predmet dedičstva   po   vecnej   stránke,   ako   aj   po   právnej   stránke   ide   síce   o   vec,   ktorá   patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, avšak možno ju považovať za skutkovo zložitú.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa.   Ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ   dvakrát dôvodne namietal zaujatosť notárov, ktorým bolo pridelené prerokovanie veci ako súdnym komisárom.   V   oboch   prípadoch   v   krátkom   čase   bolo   rozhodnuté   o   vylúčení   súdnych komisárov   z prerokovania   veci   a následne   bola   pridelená   novému   notárovi.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa nemohlo v danej veci prispieť k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup okresného súdu od 7. januára 1992, resp. od 1. januára 1993 (7. januára 1992 doručenie   úmrtného   listu   poručiteľky   a   začatie   konania   bývalým   štátnym   notárstvom a po zmene   zákonnej   úpravy   s účinnosťou   od   1. januára 1993   okresným   súdom) až do 21. júla 1994 (prvé rozhodnutie okresného súdu - uznesenie o dedičstve) bol plynulý a smerujúci k rozhodnutiu veci.

V období   od   21. júla 1994   bol   spis   okresného   súdu   predložený   krajskému   súdu na účely   odvolacieho   konania   a   následne   po   zrušení   rozhodnutia   okresného   súdu v odvolacom   konaní   a   vrátení   veci   bolo   konanie   okresného   súdu   dôvodne   prerušené až do skončenia   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   malo   rozhodnúť   o   spornej   otázke v dedičskom konaní.

Dňa 10. januára 1997 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie okresného súdu v konaní o spornej otázke. Okresný súd napriek tomu, že týmto zanikol dôvod prerušenia konania, pokračoval v prerokovaní veci až po viac ako roku od tejto skutočnosti, a to 26. marca 1998. V tomto období možno konštatovať prieťahy v trvaní viac ako jedného roka.

V období od 26. marca 1998 do 7. júla 1999 okresný súd uskutočnil vo veci štyri pojednávania,   odoslal   žiadosť   katastru   nehnuteľností   o   predloženie   dokladov na prerokovanie   dedičstva,   nariadil   znalecké   dokazovanie   na   ocenenie   nehnuteľností, ktoré následne   po   námietke   sťažovateľa   zrušil.   V tomto   období   zároveň   dvakrát   došlo k rozhodovaniu   o námietkach   sťažovateľa   o zaujatosti   notára   prerokúvajúceho   dedičstvo po poručiteľke, ktoré boli v oboch   prípadoch posúdené ako dôvodné. Uvedené obdobie konania okresného súdu sa nevyznačuje prieťahmi v konaní.

Po   pridelení   veci   ostatnej   notárke   ako   súdnej   komisárke   7. júla 1999   bol   spis okresného súdu dvakrát predložený na účely iného súdneho konania a okresnému súdu bol vrátený   2. júla 2002.   Notárka   predložila   spis   za   týmto   účelom   okresnému   súdu 30. marca 2000. Okresný súd následne prvýkrát predložil spis do iného súdneho konania, ktoré sa právoplatne skončilo 22. júna 2001, z čoho je možné usúdiť, že po tomto období bol spis okresnému súdu vrátený. Druhýkrát predložil okresný súd spis k inému konaniu 12. apríla 2002   a   vrátený   mu   bol   2. júla 2002.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom na celkovú dĺžku konania a jeho predmet mal okresný súd v tomto konaní z dôvodu ochrany práv sťažovateľa zvážiť možnosť zasielania kópií spisu v tejto veci na účely iného súdneho konania,   a   preto   v   uvedenom   období   od   7. júla 1999   do   2. júla 2002   možno   hovoriť o neefektívnej činnosti, resp. o prieťahoch v jeho konaní.

Obdobie od 2. júla 2002 až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. novembra 2006), t. j. obdobie v trvaní viac ako štyroch rokov, sa vyznačuje buď úplnou nečinnosťou okresného súdu alebo neefektívnou činnosťou. V tomto období z podnetu notárky, ktorá vec ako   súdna   komisárka   prerokúvala,   okresný   súd   prvýkrát   podstatne   pochybil, keď na uznesení   o dedičstve   z 21. júla 1994   nesprávne   vyznačil   dátum   právoplatnosti (17. august 1994,   resp.   10. január 1997)   a   následne   toto   rozhodnutie   predložil   katastru nehnuteľností,   ktorý   podľa   „právoplatného“   rozhodnutia   zapísal   ako   vlastníkov   dedičov poručiteľky.   Uvedené   pochybenie   riešil   okresný   súd   „zrušením“   nesprávne   vyznačenej právoplatnosti.   V nadväznosti   na   to   notárka   žiadala   kataster   nehnuteľností   o obnovenie pôvodného stavu zápisu vlastníctva na meno poručiteľky. Podľa obsahu spisu okresného súdu k obnoveniu stavu pôvodného zápisu vlastníctva poručiteľky zo strany príslušného katastrálneho   úradu   dosiaľ   nedošlo.   Tieto   úkony   súdu   však   nie   je   možné   hodnotiť ako úkony   smerujúce   k prerokovaniu   dedičstva,   pretože   ide   o   úkony   smerujúce k odstráneniu vlastných pochybení okresného súdu v dedičskom konaní a ich dôsledkov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu vo veci   vedenej   pod   sp. zn. D 67/92,   Dnot   25/93 došlo   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku konania presahujúcu 15 rokov a na zistené obdobia nečinnosti k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že aj samotnú doterajšiu dĺžku tohto konania možno považovať z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľnú.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a uviedol „... neodôvodnene zdĺhavým a rozporuplným postupom porušil porušovateľ moje právo na riadne užívanie sporných nehnuteľností. Nie som vedený na   Správe   katastra   nehnuteľností   ako   vlastník   nehnuteľností,   ktorý   sa   ním   stal   podľa právoplatného uznesenia č. D 67/92.

Okrem   toho   za   dobu   12   rokov   nemôžem   riadne   užívať   uvedené   nehnuteľnosti, nakoľko tento stav využíva môj strýko L. S. a nehnuteľnosti v 1/2 užíva on a zasahuje tak do môjho vlastníckeho práva“.

Vlastnícke právo z titulu dedenia sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa a samotné prerokovanie dedičstva a rozhodnutie o dedení je len určením spôsobu zdedenia majetku poručiteľa jednotlivými dedičmi. V danom prípade okruh dedičov po poručiteľke tvoria jej dvaja   zákonní   dediči,   ktorých   zákonné   dedičské   podiely   predstavujú   jednu   polovicu pre každého   z   nich   v   pomere   k   dedičstvu,   pokiaľ   sami   v   rámci   dedičského   konania neuzatvoria dohodu o dedení v inom pomere.

V súvislosti s posudzovaným súdnym konaním v dôsledku nesprávneho vyznačenia právoplatnosti na uznesení okresného súdu z 21. júla 1994 vznikol stav, že sťažovateľ bol v katastri   nehnuteľností   zapísaný   ako   vlastník   niektorých   prerokúvaných   nehnuteľností z titulu   dedenia   po   poručiteľke   v   celosti,   hoci   o   takomto   spôsobe   dedenia   týchto nehnuteľností dosiaľ okresný súd nerozhodol právoplatným dedičským rozhodnutím.

Užívaním nehnuteľností v pomere zodpovedajúcom zákonným dedičským podielom dedičov v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní okresného súdu nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na ochranu jeho vlastníctva.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že porušenie ústavnoprocesných princípov   v   namietanom   konaní   okresného   súdu   (čl. 48   ods. 2   ústavy   a   čl. 6   ods. 1 dohovoru)   v   danom   prípade   nemohlo   viesť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   a   preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa ustanovenia § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 67/92, Dnot 25/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500 000 Sk   poukazujúc   najmä na pretrvávajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku súdneho konania v trvaní viac   ako   15   rokov,   obdobia,   v ktorých   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   je   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre sťažovateľa v sume   180 000 Sk   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (§ 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. J. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby)   a   2-krát   po   164 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky),   keďže   išlo   o   úkony vykonané v roku 2006. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.

Keďže   podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu 15. augusta 2007 súviselo s upresnením petitu sťažnosti po výzve ústavného súdu, odmenu zaň jej nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   tento   nález   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007