znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 216/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom L., zastúpenej advokátom JUDr. I. Ch., S., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6 C 33/04 z 19. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2005 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 33/04 z 19. apríla 2005.

Sťažovateľka   sťažnosť   odôvodňuje   tým,   že   pod   sp. zn.   6 C 33/04   a   sp. zn. 13 C 374/04   sa   na   okresnom   súde   vedú   konania,   v ktorých   je „... totožný   žalobca a žalovaná (týkajú sa tých istých účastníkov konania), obidve veci spolu skutkovo súvisia a teda vec vedená pod číslom 13 C 374/2004 podmieňuje   (vyvolala)   vec pod spisovou značkou 6 C 33/2004 (sú v absolútnej príčinnej súvislosti a osobitne nie je možné o nich spravodlivo konať a ani rozhodovať) a naviac žalovaná študuje v zahraničí (dochádzanie na dve rôzne pojednávania nie je ani časovo a ani finančne hospodárne pre žalovanú a spojenie vecí by bolo určite hospodárnejšie aj pre súd)“. Z uvedených   dôvodov   podala sťažovateľka ako žalovaná v konaní návrh na spojenie uvedených dvoch vecí. Okresný súd návrhu sťažovateľky nevyhovel uznesením sp. zn. 6 C 33/04 z 19. apríla 2004, čím bolo podľa sťažovateľky porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky je „... dôvodné a sťažovateľka má na to právny nárok, aby ňou navrhované spojenie vecí vedených na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod číslami 6 C 33/2004   a 13 C 374/2004   boli   spojené   a   ďalej   vedené   pod   číslom   konania 6 C 33/2004“.

Podľa názoru sťažovateľky „... nemôže súd spravodlivo žiadať od žalovanej, aby sa duplicitne   dostavovala   na   pojednávania,   na   ktorých   má   zákonné   právo   byť   osobne prítomná, duplicitne zo zahraničia docestovala a platila cesty do L. a naspäť do miesta štúdií a taktiež aby bola uvedeným nedôvodným postojom súdu nútená ku značnej časovej strate   a podľa   nášho   názoru   zbytočnej   a neodôvodnenej.   Taktiež   z pohľadu   súdu   ide o hospodárnejšiu činnosť súdu ak budú obe veci spojené. K veci 13 C 374/2004 je potrebné dodať, že vo veci nebolo doteraz vytýčené ani prvé pojednávanie a teda ani v tomto by nenastala žiadna komplikácia pre súd“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal a po predbežnom prerokovaní v senáte vydal nasledovný nález:

„Ústavný   súd   určuje,   že   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   uznesením   zo   dňa 19. 4. 2005   pod   číslom   konania   6 C 33/04   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľky   zo   dňa 7. 4. 2005 na spojenie vecí vedených na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod číslami konania 6 C 33/04 a 13 C 374/04 navrhovaných sťažovateľkou do jedného konania - ďalej vedeného   pod   číslom   6 C 33/04,   zamietnutím   tohto   návrhu   porušil   základné   právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 odstavec 1.

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši je povinný odstrániť porušovanie základných práv sťažovateľky podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle článku 6 odstavec 1.

Taktiež sa sťažovateľke priznáva v zmysle článku 127 odstavec 3 Ústavy SR v spojení so zákonom 124/2002 Z. z. podľa § 56 odstavec 4 aj náhrada nemajetkovej ujmy ktorá jej vznikla vo výške 10.000.- Sk.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   je   povinné   po   vyčíslení   uhradiť sťažovateľke trovy konania na adresu právneho zástupcu v lehote troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani posúdenie jeho procesných postupov.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorých   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03).

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľkou môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (…) prejednaná (...).

Podľa   § 112   ods. 1   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci (...).

O spojení veci podľa § 112 ods. 1 OSP súd rozhoduje uznesením, proti ktorému podľa   § 202 ods.   3 písm. a) OSP nie je prípustné odvolanie, pretože sa   ním upravuje vedenie konania. Rozhodnutia súdov o vedení konania nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť na strane účastníka v konaní nejakú ujmu na jeho právach.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 6 C 33/04 z 19. apríla 2005 nevyhovel žiadosti sťažovateľky, ktorá v konaní pred okresným súdom vystupuje ako odporkyňa, na spojenie vecí vedených na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 33/04 a sp. zn. 13 C 374/04 s odôvodnením „... že nie je daný záujem hospodárnosti konania, pretože aj keď sa jedná o konanie tých istých účastníkov, predmet konania je odlišný,   takže   dokazovanie   vo   veci   13 C/374/2004   by   presiahlo   rámec   dokazovania potrebného na rozhodnutie vo veci 6 C/33/2004“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   došlo   k vydaniu napadnutého   uznesenia,   sa   občianske   súdne   konanie   nachádzalo   ešte   len   v štádiu dokazovania v rámci výkonu právomoci okresného súdu konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania, keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej, resp. keď ešte môže vo veci konať na základe príslušného opravného prostriedku odvolací (dovolací) súd. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov a neumožňuje   mu   v   súčasnosti   posúdiť,   či   toto   občianske   súdne   konanie   ako   celok zodpovedá garanciám spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sa toho v sťažnosti domáhala sťažovateľka (napr. I. ÚS 52/03). V tomto smere bola predmetná sťažnosť podaná predčasne.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že na skúmanie návrhu na začatie konania, ako aj návrhu   na   spojenie   vecí   v   rámci   začatého   občianskeho   súdneho   konania,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí (podmienok) je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex vrátane skúmania   návrhu   na   spojenie   vecí   na   spoločné   konanie.   V kontexte   danej   veci ústavný   súd   nemal   právomoc   v   tomto   konaní   preskúmať   ani   postup,   ani   napadnuté uznesenia okresného súdu, ktorým súd nevyhovel návrhu sťažovateľky na spojenie vecí na spoločné konanie, pretože ide o otázky, ktorých posúdenie zásadne patrí do právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu (I. ÚS 236/03, mutatis mutandis I. ÚS 74/02).

V súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn. 6 C 33/04 z 19. apríla 2005 ústavný súd môže len konštatovať, že nezistil taký výklad zákonných ustanovení, ktoré okresný súd aplikoval   v tomto   uznesení   a   ktoré   by   boli   v príčinnej   súvislosti   s porušením   princípov spravodlivého   procesu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s týmto článkom   dohovoru.   Ustanovenie § 112   ods.   1 OSP dáva   súdu   pri návrhu na spojenie veci jednoznačne na jeho úvahu („... môže súd spojiť...“) a ústavný súd nemá dôvod do tohto postupu zasahovať.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   okresného   súdu   nestotožňuje   a s   jeho rozhodnutím   nie   je   spokojná,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   aj   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005