SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 215/2023-14
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Štúrova 43, Nitra, proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 2 Tos 7/2023 z 18. januára 2023 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu bola 10. februára 2023 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 7/2023 z 18. januára 2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť, pričom krajskému súdu navrhuje prikázať, aby ho bezodkladne prepustil z väzby na slobodu. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 16. februára 2023. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a jej doplnenia vyplýva nasledujúci skutkový stav veci:
2. Uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, odboru kriminálnej polície bolo v rámci trestného konania vedeného pod ČVS: KRP-163/1-VYS-NR-2020 podľa § 199 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Trestný poriadok) začaté trestné stíhanie a zároveň podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie sťažovateľovi, a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ je od 25. marca 2021 (deň jeho zadržania) väzobne trestne stíhaný z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra podal na sťažovateľa 17. septembra 2021 obžalobu, o ktorej v súčasnej dobe rozhoduje Okresný súd Nitra (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 82/2021. V priebehu konania bola trestná vec pôvodne spoluobžalovaného rok po podaní obžaloby vylúčená na samostatné konanie.
5. Na základe sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti bol uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 90/2022 z 25. októbra 2022 z konania vylúčený zákonný sudca JUDr. Vladimír Sopúch. Po pridelení veci novému zákonnému sudcovi JUDr. Dušanovi Špirekovi sa hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľa z dôvodov uvedených v § 277a ods. 1 Trestného poriadku (sťažovateľ nesúhlasil so zmenou v osobe samosudcu) od 7. decembra 2022 vykonáva znova.
6. Osobným podaním doručeným okresnému súdu 3. januára 2023 žiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu, žiadosť bola uznesením vydaným pod č. k. 21 T 82/2021 z 5. januára 2023 (ďalej len,,uznesenie okresného súdu“) zamietnutá. Proti uzneseniu okresného súdu bola zo strany sťažovateľa podaná sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
II.
Argumentácia sťažovateľa
7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje takto:
a) Napadnuté uznesenie je arbitrárne, keďže proti uzneseniu okresného súdu (popri svojich dvoch zvolených obhajcoch) podal a zároveň odôvodnil sťažnosť aj samotný sťažovateľ. Krajský súd sa však pred vydaním napadnutého uznesenia týmto podaním nezaoberal, ignoroval ho, pričom podľa názoru sťažovateľa ho v spise ani len nepostrehol.
b) Sám sťažovateľ sťažnosť odôvodňoval a argumentoval proti väzbe v niekoľkých skutkových a právnych rovinách. Jeho podanie bolo (po jeho prepísaní na počítači a vlastnoručnom podpise sťažovateľa) doručené osobne do podateľne okresného súdu prostredníctvom jeho obhajcu.
c) Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec neuvádza, že sťažnosť odôvodňoval aj samotný sťažovateľ a ako osoby, ktoré sťažnosť v mene sťažovateľa odôvodňovali, uviedol výlučne jeho obhajcov. Krajský súd do odôvodnenia napadnutého uznesenia neuviedol ani jeden argument, ktorý uvádzal vo svojom podaní sťažovateľ. Argumenty sťažovateľa teda neboli vypočuté a napadnuté uznesenie je potrebné ako arbitrárne zrušiť už len z tohto dôvodu.
d) Podľa názoru sťažovateľa došlo tiež k oslabeniu materiálnych podmienok jeho väzby, ktoré sú determinované celkovým oslabením dôkaznej situácie proti jeho osobe v súdnej časti trestného konania, a teda oslabením dôvodnosti trestného stíhania ako prvej materiálnej podmienky väzby.
e) V intenciách uvedeného sťažovateľ primárne poukazuje na skutočnosť, že pôvodne spoluobžalovaný po vylúčení jeho trestnej veci na samostatné konanie ako svedok využil svoje právo a podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku odoprel vypovedať.
f) Za súčasnej dôkaznej situácie je tak jediným usvedčujúcim dôkazom proti sťažovateľovi výpoveď svedka. Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dôvodnosť trestného stíhania proti sťažovateľovi pramení okrem výpovede svedka aj z ďalších dôkazov, toto jeho tvrdenie je arbitrárne, keďže zaistenie 116 mg kokaínu u sťažovateľa, stopy kokaínu na rýchlostnej páke v motorovom vozidle sťažovateľa, ako aj prítomnosť drog na rukách sťažovateľa môžu svedčiť iba o užívaní omamných a psychotropných látok zo strany sťažovateľa, nie však o ich distribúcii.
g) Na záver ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že je vo väzbe už dva roky, a to za situácie, keď je usvedčovaný jediným priamym dôkazom – výpoveďou svedka, pričom tento dôkaz bol popretý a vyvrátený výpoveďou sťažovateľa a ďalšími argumentmi či dôkazmi a dôkazná situácia sa dokonca v porovnaní s prípravným konaním odpadnutím výpovede oslabila. Konanie pred súdom pritom muselo byť z dôvodu zmeny zákonného sudcu vykonané znova. Porušovateľ napriek týmto skutočnostiam sťažovateľa z väzby neprepustil, a to ani za nahradenia jeho väzby. Väzba sťažovateľa je už ďalej ústavne neudržateľná.
h) V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ namietal tiež splnenie druhej materiálnej podmienky väzby, a teda dôvodnej obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu. Sťažovateľ s poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 33/2021 zdôrazňuje, že druh, charakter, rozsah či závažnosť trestnej činnosti nemôžu byť dôvodom preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pokiaľ nie je naplnená dispozícia tejto právnej normy. Dispozícia právnej normy musí byť navyše vykladaná doslovne alebo zužujúco, pretože v trestnom práve nie je možné právne normy vykladať extenzívne a už vôbec nie v neprospech obvineného. Ak preto neexistujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, potom dôvod preventívnej väzby nie je daný.
i) V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta prípustnosť usvedčujúcej výpovede svedka (z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva, že výpoveď svedka z prípravného konania bola prečítaná na hlavnom pojednávaní 3. januára 2023, pozn.). Sťažovateľ už v konaní o väzbe pred všeobecnými súdmi namietal, že prečítaná výpoveď svedka z prípravného konania nie je procesne prípustná z dôvodu, že svedkovi nebolo pred jeho výsluchom v rámci prípravného konania podľa § 205 ods. 1 Trestného poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že u svedka boli v predmetnej trestnej veci zaistené omamné a psychotropné látky, podľa sťažovateľa tak bol od samého počiatku trestného konania podozrivý z páchania drogovej trestnej činnosti, a preto nemohol byť svedkom svojej vlastnej trestnej veci, keďže osoba svedka musí byť v konkrétnom prípade osoba odlišná od páchateľa trestnej činnosti. V úplnom závere sťažovateľ namieta tiež hodnovernosť výpovede svedka ako tzv. kajúcnika, pričom v uvedených súvislostiach poukazuje na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (Labita proti Taliansku, sťažnosť č. 26772/95).
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu a taktiež práva na slobodu a bezpečnosť, a to napadnutým uznesením krajského súdu. Právo na osobnú slobodu je okrem čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy garantované taktiež prostredníctvom súbežne označeného práva na slobodu a bezpečnosť vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru.
9. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu, ako aj akékoľvek jeho procesné pochybenia môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu výlučne vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie konkrétneho základného práva alebo slobody vyplývajúceho z ústavy, resp. práva garantovaného prostredníctvom medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
10. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v nej primárne namieta nesprávny procesný postup všeobecného súdu rozhodujúceho o jeho väzbe spočívajúci v tom, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal odôvodnením sťažovateľom osobne podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Následne namieta aj skutkové a právne závery krajského súdu odôvodňujúce splnenie tzv. materiálnych podmienok väzby spočívajúcich v dôvodnosti vedeného trestného stíhania a existencii deklarovaného väzobného dôvodu.
11. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Ústavne konformné uplatnenie zabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu väzby je zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).
12. V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porovnaj III. ÚS 135/04, III. ÚS 466/2010) a taktiež z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti pred všeobecným súdom uviedol (porovnaj III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011). Ústavný súd teda opätovne zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia krajského súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, a taktiež, či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
13. V kontexte parciálnej časti sťažnostných námietok, ktoré je možné zovšeobecniť tak, že krajský súd nereflektoval na sťažovateľove námietky formulované v ním odôvodnenej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, sa ústavný súd oboznámil s prílohami k ústavnej sťažnosti, pričom zistil toto: Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu odôvodnili obhajcovia sťažovateľa (JUDr. Alyasry a JUDr. Ganczner), ako aj samotný sťažovateľ v rámci výkonu tzv. osobnej obhajoby. Tá predstavuje jeden z materiálnych aspektov zásady zabezpečenia práva na obhajobu formulovanej v § 2 ods. 9 Trestného poriadku aj v prípade, ak obvinený je v rámci trestného konania zastúpený jedným alebo viacerými obhajcami (formálny výkon obhajoby obvineného v trestnom konaní). Odôvodnenie osobnej sťažnosti sťažovateľa bolo do podateľne okresného súdu doručené 10. januára 2023 o 14.40 h, a to súčasne so sťažnosťou odôvodnenou obhajcom JUDr. Alyasrym. Z príloh k ústavnej sťažnosti nevyplýva, kedy bolo do podateľne okresného súdu doručené odôvodnenie sťažnosti obhajcu JUDr. Gancznera, čo však v konkrétnom prípade nie je relevantné, keďže aj jeho sťažnosť bola posúdená ako podaná včas, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa pred jeho vydaním s odôvodneniami sťažnosti uvedenými v podaniach JUDr. Alyasryho a JUDr. Gancznera nielenže oboznámil, ale sa s nimi aj náležitým spôsobom, a teda dostatočne preskúmateľne vysporiadal.
14. Pri predbežnom prejednaní ústavnej sťažnosti sa preto ústavný súd zameral na možnú identifikáciu takých argumentov, ktoré by vyplývali z osobného podania sťažovateľa a ktoré zároveň neboli obsiahnuté v podaniach jeho obhajcov, pričom by zároveň jednotlivo, resp. vo vzájomných súvislostiach s inými námietkami smerujúcimi proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu boli objektívne spôsobilé odôvodniť iný výrok rozhodnutia o väzbe než ten, ku ktorému krajský súd v napadnutom uznesení dospel. Ústavný súd pritom zistil, že najmä vo vzťahu k prvej materiálnej podmienke väzby, a teda dôvodnosti vedeného trestného stíhania, obsahuje osobné podanie sťažovateľa niektoré argumenty aj nad rámec argumentov formulovaných prostredníctvom jeho obhajcov, a to napr. argument spočívajúci v polemike sťažovateľa vo vzťahu ku komparácii koncentrácie omamných a psychotropných látok zaistených u neho s tými, ktoré boli zaistené u svedka, a to vrátane z toho plynúcich úvah a záverov sťažovateľa. Zvyšné argumenty obsiahnuté v osobnom podaní sťažovateľa sa z materiálneho pohľadu takmer úplne prekrývajú s námietkami formulovanými v podaniach jeho obhajcov, len s odlišným slovným vyjadrením.
15. Zhrňujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že napriek absencii explicitnej reakcie na všetky námietky obsiahnuté v osobnom podaní sťažovateľa nemožno odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu označiť za arbitrárne či nepreskúmateľné. Právne závery odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu v celom rozsahu korešpondujú so skutkovými zisteniami, pričom ustálený skutkový stav nie je výsledkom svojvôle všeobecného súdu. Krajský súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z vykonaným dokazovaním objektivizovaných skutočností, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia posúdením väzobnej veci sťažovateľa zaoberal dostatočne a primerane, pričom poskytol náležitú odpoveď na všetky kľúčové námietky sťažovateľa vo veci inštančného rozhodovania o jeho väzbe. Autonómny argument sťažovateľa spočívajúci v jeho polemike s koncentráciou omamných a psychotropných látok zaistených u neho v porovnaní s tými, ktoré boli zaistené u svedka, nemá ani potenciálne bezprostredný vplyv na zákonnosť posúdenia splnenia materiálnych podmienok väzby. Inak povedané, tento argument sťažovateľa bol v kontexte prejednávanej veci natoľko marginálny, že ani objektívne nebol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie krajského súdu o jeho väzbe v prípade, ak by sa ním aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia reálne zaoberal.
16. Skôr, než ústavný súd pristúpil k posúdeniu ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu v kontexte sťažnostných námietok zhrnutých v bode 7 písm. d) až i) tohto rozhodnutia, oboznámil sa uznesením č. k. II. ÚS 491/2022 z 26. októbra 2022, ktoré sa týkalo práve prebiehajúcej väzby sťažovateľa. Týmto postupom ústavný súd nemá v úmysle evokovať statickosť posudzovania splnenia väzobných podmienok sťažovateľa v rámci totožnej väzby, práve naopak, plne si uvedomuje, že splnenie základných, ako aj kvalifikovaných väzobných podmienok sa môže v jednotlivých štádiách prebiehajúceho trestného konania meniť, pričom každá zmena v posudzovaní splnenia väzobných podmienok počas trvania konkrétnej väzby musí byť determinovaná buď zmenou materiálnej dôkaznej situácie alebo prostredníctvom iných skutočností objektívneho charakteru.
17. Vo vzťahu k existencii dôvodnosti trestného stíhania ako prvej materiálnej podmienky väzby ústavný súd v porovnaní so stavom a závermi v uznesení sp. zn. II. ÚS 491/2022 identifikoval určitú zmenu materiálnej dôkaznej situácie, ktorá bola do značnej miery ovplyvnená aj spomínanou zmenou zákonného sudcu. Aj napriek tomu, že svedok po vylúčení jeho trestnej veci na samostatné konanie využil svoje zákonné právo a podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku odoprel vo veci sťažovateľa ďalej vypovedať, dôvodnosť vedeného trestného stíhania je v zhode s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení napadnutého uznesenia naďalej daná. To bolo možné ustáliť najmä na základe toho, že s výnimkou výpovede pôvodne spoluobžalovaného bolo vo veci vykonané aj množstvo ďalších dôkazov, na ktoré krajský súd v napadnutom uznesení poukázal a ktoré sú aj v tomto štádiu väzobného stíhania sťažovateľa spôsobilé odôvodniť ďalšie trvanie jeho väzby. Materiálna dôkazná situácia sa od času vydania uznesenia sp. zn. II. ÚS 491/2022 nezmenila do tej miery, aby krajský súd objektívne mohol konštatovať absenciu splnenia prvej materiálnej podmienky väzby sťažovateľa. Pre dôvodnosť trestného stíhania je spravidla irelevantné konštatovanie spočívajúce v parciálnom oslabení celkovej dôkaznej situácie, ak v kontexte ďalších pretrvávajúcich dôkazov nemožno vysloviť kategorický záver, podľa ktorého by trestné stíhanie ako také bolo v celom rozsahu nedôvodné.
18. Ak sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu namietal zákonnosť, z nej vyplývajúcu prípustnosť a hodnovernosť výpovede svedka, k tomu je potrebné uviesť, že zásada voľného hodnotenia dôkazov normatívne vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku je všeobecnou zásadou trestného konania, ktorú sú orgány verejnej moci povinné aplikovať nielen v prípade meritórnych, ale tiež v prípade procesných rozhodnutí (napr. rozhodovania o väzbe obvineného podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku). Zároveň je však potrebné dodať, že na hodnotenie dôkazov sú pred rozhodnutím o väzbe v porovnaní s hodnotením dôkazov predchádzajúcim meritórnemu rozhodnutiu súdu kladené odlišné kvalitatívne požiadavky. Uvedené do značnej miery súvisí so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), pričom trestnoprávna doktrína akceptuje všeobecne pertraktovaný názor, podľa ktorého rozhodovanie o väzbe nie je meritórnym rozhodovaním o vine a treste. Prieskum ústavného súdu vo vzťahu k splneniu prvej materiálnej podmienky väzby musí uvedené doktrinálne východisko taktiež rešpektovať, a to najmä z dôvodu, aby ústavný súd svojím rozhodnutím neprimeraným spôsobom nezasahoval do výlučnej právomoci všeobecných súdov vyplývajúcej z čl. 50 ods. 1 ústavy, podľa ktorého len (všeobecný) súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
19. Námietky formulované sťažovateľom vo vzťahu k prípustnosti a hodnovernosti výpovede svedka, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní 3. januára 2023, je tak z pohľadu ústavného súdu potrebné hodnotiť nanajvýš zdržanlivo, a to predovšetkým z pohľadu všeobecných východísk subsidiarity ústavnoprávneho prieskumu uvedených v bode 9 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z pohľadu ustálenia skutkového stavu vyplývajúceho z dôkaznej situácie je úlohou všeobecných súdov poskytnúť v meritórnom rozhodnutí odpoveď na námietky smerujúce k prípustnosti dôkazov a ich hodnovernosti. Do momentu formálneho ukončenia dokazovania na hlavnom pojednávaní objektívne nie je možné výpoveď svedka zákonne vyhodnotiť v kontexte ďalších jestvujúcich dôkazov, resp. iných objektívnych skutočností (napr. aj vrátane absencie dočasného odloženia vznesenia obvinenia jeho osobe), preto také hodnotenie ústavný súd nie je oprávnený vykonať v rámci ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutia o väzbe sťažovateľa.
20. Na rozdiel od prvej materiálnej podmienky väzby vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že dispozícia predmetnej trestnoprocesnej normy je naplnená v zásade totožným spôsobom, ako to bolo v čase vydania uznesenia sp. zn. II. ÚS 491/2022, a teda ani v uvedenom smere nedošlo k takému oslabeniu dôkaznej situácie, ktoré by umožňovalo vysloviť záver, že ďalšie trvanie väzby je pre absenciu deklarovaného väzobného dôvodu ústavnoprávne neakceptovateľné.
21. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nenahradenia jeho väzby ústavný súd konštatuje, že posúdenie tejto okolnosti uvedené v predposlednom odseku na s. 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia spočíva v tom, že krajský súd ex officio (sťažovateľ o nahradenie väzby v rámci svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ani nežiadal) neidentifikoval žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by mu umožňovali vysloviť záver o potrebe nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka, čo v zásade v celom rozsahu zodpovedá tomu, čo ústavný súd mohol identifikovať z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh. Aj v tomto smere je tak napadnuté uznesenie krajského súdu preskúmateľné a ústavne udržateľné.
22. V konkrétnom prípade ústavný súd uzatvára, že preskúmavať skutkové a právne závery, ku ktorým dospel krajský súd, nie je jeho ústavnou úlohou. V prípade väzobného, ako aj meritórneho rozhodovania všeobecných súdov ústavný súd nie je súdom tretej, resp. štvrtej inštancie. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť vo svojej celosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
23. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2023
Miroslav Duriš
predseda senátu