znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť D. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1   a   2   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012   z 25. septembra   2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2014   doručená   sťažnosť   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   50   ods.   2   a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b),   c)   a   d) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), ako aj porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   a čl.   144   ods.   1   ústavy   uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012 z 25. septembra 2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 zo 14. decembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005 uznaný za vinného v bode 1/A, 1/B z pokračovacieho trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestného   zákona   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   vo   viacčinnom súbehu   s trestným   činom   vraždy   spolupáchateľstvom   podľa   § 9 ods. 2   a   §   219   ods.   1 Trestného zákona a v bode 2 z trestného činu poškodzovania cudzej veci formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Návrhom   doručeným   krajskému   súdu   9.   februára   2012   sťažovateľ   požiadal o povolenie obnovy konania pre skutky v bodoch 1/A a 1/B rozsudku krajského súdu sp. zn. 2   T   33/02,   v ktorom   uviedol,   že   bol   odsúdený   bez   dôkazov,   ktoré   by   jednoznačne a nepochybne preukazovali jeho vinu, odsúdený mal byť na základe nepravdivej výpovede chráneného svedka M. T. V návrhu poukázal, že podľa obžaloby sa mal na vražde K. K. podieľať aj D. H., ktorý bol v samostatnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 4/04 spod obžaloby   oslobodený,   rozsudok   nie   je   právoplatný.   Sťažovateľ   v návrhu   na   povolenie obnovy   konania   žiadal,   aby   bol   okrem   iných   svedkov   vypočutý   D.   H.   a F.   R.,   ktorý vypovedal v prospech D. H. a o ktorého výpovedi sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku vo veci D. H.

Sťažovateľ   uvádza,   že   to   znamená, „... že   ja   D.   B.,   sedím   vo   väzení   14 rokov na skutkovej podstate ktorá sa takto za účasti D. H. stať nemohla. Skutok vraždy K. K. sa nestal tak, ako ho opísal prokurátor vo svojej obžalobe 2 Kv 109/99.“.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012   z   25.   septembra   2012   návrh sťažovateľa   zamietol,   pretože   nezistil   podmienky   obnovy   konania.   Proti   označenému uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013 tak, že ju zamietol.

Najvyšší   súd   uviedol   v odôvodnení   označeného   uznesenia,   že   niet   žiadneho dôvodu, aby   boli   vypočutí   navrhovaní   svedkovia   H.   a   R.,   pretože   obaja vypovedali v inej trestnej veci, ktorá nemá žiaden vplyv na skutky, za ktoré bol odsúdený sťažovateľ.

Podľa sťažovateľa to teda „Znamená to, že i ja som mohol ako svedok v konaní s D. H. 2 T 4/04 odmietnuť predvolanie a ako svedok sa vyjadriť, že niet najmenší dôvod rešpektovať predvolanie Krajského súdu pretože sa jedná o inú vec?

Ako svedok som musel prísť na jeho pojednávanie a rešpektovať zákon, prečo teda nebolo to isté právo vypočuť mnou navrhovaného svedka rešpektované súdom a navyše keď sa   jedná   o veľmi   dôležitých   svedkov   v môj   prospech,   ktorí   môžu   ešte   viac   spochybniť tvrdenie chráneného svedka?

Do dnešného dňa som väznený na maximálne pochybnej skutkovej podstate trestného činu vraždy K. K.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   boli porušené   jeho   základné   práva   označené   v sťažnosti   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Ntok 1/2012 z 25. septembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28.   mája   2013,   aby   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   a prikázal   mu,   aby   nariadil krajskému súdu vypočuť navrhovaných svedkov H. a R.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Ntok 1/2012 z 25. septembra 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach,   ktorými   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   namietajú   porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bola   prípustná   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ   podal a rozhodol o nej najvyšší súd. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že právoplatné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013 bolo sťažovateľovi oznámené doručením rovnopisu uznesenia do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody R. 12. júla 2013.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   v prípade   právoplatného   rozhodnutia   podľa Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v odpise   doručuje   a ktorým   mali   byť porušené jeho základné práva   alebo slobody,   je pre   začiatok   lehoty   podľa   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   rozhodujúce doručenie   odpisu   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi, nie však   jeho   právnemu   zástupcovi   (napr.   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 188/03,   III. ÚS 332/04, II. ÚS 246/06).

Sťažovateľ podal svoju sťažnosť ústavnému súdu so sprievodným listom, v ktorom uviedol, že ide o prepracovanú sťažnosť z 18. júla 2013. Na poštovú prepravu ju podal 16. januára 2014.

Podanie   sťažovateľa   z 18.   júla   2013   ústavný   súd   vybavil   odložením   podľa § 23a zákona   o ústavnom   súde,   o čom   bol   sťažovateľ   upovedomený   prípisom č. k. Rvp 16817/2013-13 z 9. októbra 2013, v ktorom uviedol: „Vaše podanie z 18. júla 2013, o d k l a d á m e bez ďalšieho procesného postupu, pretože nejde o návrh, o ktorom by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol a mal meritórne konať a rozhodovať podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde (zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov), a nie je ani orgánom   pre ustanovovanie právneho   zástupcu   sťažovateľom   (týmto   je príslušné Centrum   právnej   pomoci).“   Z uvedeného vyplýva, že   ústavný   súd nepovažoval   podanie sťažovateľa z 18. júla 2013 za návrh, o ktorom by mohol konať.

Podanie   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   17.   januára   2014   preto   nemožno považovať   za   doplnenie   „odloženého“   podania,   ale   za   nový   návrh   na   začatie   konania, resp. novú sťažnosť.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   proti právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013 uplynula 12. septembra 2013. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 17. januára 2014, t. j. zjavne po uplynutí tejto lehoty.

Zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   odpustiť   zmeškanie   tejto   lehoty   (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03), a preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. apríla 2014