znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/2012-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného F.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 3327/2012, sp. zn. Rvp 3328/2012, sp. zn. Rvp 3329/2012, sp. zn. Rvp 3330/2012, sp. zn. Rvp 3331/2012, sp. zn. Rvp 3332/2012, sp. zn. Rvp 3333/2012, sp. zn. Rvp 3334/2012, sp. zn. Rvp 3335/2012, sp. zn. Rvp 3336/2012, sp. zn. Rvp 3337/2012, sp. zn. Rvp 3338/2012 a sp. zn. Rvp 3339/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 2 Er/11/2009,   sp. zn. 2 Er/14/2008,   sp. zn. 2 Er/16/2009,   sp. zn. 2 Er/17/2009, sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011,   sp. zn. 2 Er/152/2011, sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011,   sp. zn. 2 Er/874/2011 a sp. zn. 2 Er/925/2011 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod sp. zn. Rvp 3327/2012,   sp. zn. Rvp 3328/2012, sp. zn. Rvp 3329/2012, sp. zn. Rvp 3330/2012, sp. zn. Rvp 3331/2012, sp. zn. Rvp 3332/2012, sp. zn. Rvp 3333/2012, sp. zn. Rvp 3334/2012, sp. zn. Rvp 3335/2012, sp. zn. Rvp 3336/2012, sp. zn. Rvp 3337/2012, sp. zn. Rvp 3338/2012 a sp. zn. Rvp 3339/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3327/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 3327/2012, sp. zn. Rvp 3328/2012, sp. zn. Rvp 3329/2012, sp. zn. Rvp 3330/2012, sp. zn. Rvp 3331/2012, sp. zn. Rvp 3332/2012, sp. zn. Rvp 3333/2012, sp. zn. Rvp 3334/2012, sp. zn. Rvp 3335/2012, sp. zn. Rvp 3336/2012, sp. zn. Rvp 3337/2012,   sp. zn. Rvp 3338/2012   a sp. zn. Rvp 3339/2012,   ktorými   namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er/11/2009, sp. zn. 2 Er/14/2008, sp. zn. 2 Er/16/2009, sp. zn. 2 Er/17/2009,   sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011, sp. zn. 2 Er/152/2011,   sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011, sp. zn. 2 Er/874/2011   a sp. zn. 2 Er/925/2011 (ďalej   aj „napadnuté   konania“)   a jeho uzneseniami zo   16.   marca   2012 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia“   alebo   „uznesenia okresného súdu zo 16. marca 2012“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. 2 Er/11/2009 (EX 11964/08),   sp. zn. 2 Er/14/2008 (EX 11775/08), sp. zn. 2 Er/16/2009 (EX 12317/08), sp. zn. 2 Er/17/2009 (EX 10972/08), sp. zn. 2 Er/125/2009 (EX 184/09), sp. zn. 2 Er/121/2011 (EX 1090/11), sp. zn. 2 Er/136/2011 (EX 1407/11), sp. zn. 2 Er/152/2011 (EX 2050/11), sp. zn. 2 Er/524/2011 (EX 6664/11), sp. zn. 2 Er/911/2011 (EX 11901/11), sp. zn. 2 Er/926/2011 (EX 12341/11), sp. zn. 2 Er/874/2011 (EX 11050/11) a sp. zn. 2 Er/925/2011 (EX 12245/11) z dôvodu,   že   bol   v minulosti   zamestnancom účastníka exekučného konania (oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «... je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č. 233/1995   Z. z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom spravodlivosti Slovenskej   republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28. 5. 2007   a   to   rozhodnutím   zo   dňa 16. 05. 2007   č. 6899/2007-41   po   tom,   čo   splnil   všetky   taxatívne   určené   formálne a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra   prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti oznámil   Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06. 06. 2007,   že   z   výkonom exekučnej   činnosti   začne   06. 06. 2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“)   a   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29. 05. 2007   ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru   pripájame).   Exekútor   teda   začal   s   reálnym   výkon   exekučnej   činnosti   dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia... svojich finančných pohľadávok, ktor[é] vznikl[i] na základe poskytnut[ých] pôžič[iek] fyzick[ým] osob[ám]... (ďalej aj „Povinný“) a ktor[ých] pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudk[ami] Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., (rozsudk[y] [sú] je detailne špecifikovan[é] v uznesen[iach] Okresného súdu Kežmarok došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný   súd   napadnutými   uzneseniami „ex offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup   všeobecného   súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 2 Er/11/2009,   sp. zn. 2 Er/14/2008,   sp. zn. 2 Er/16/2009,   sp. zn. 2 Er/17/2009, sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011,   sp. zn. 2 Er/152/2011, sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011,   sp. zn. 2 Er/874/2011 a sp. zn. 2 Er/925/2011 a jeho   uzneseniami   zo   16.   marca   2012   porušil   jeho   práva, konkrétne:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to najmä   z obavy,   že   všeobecný   súd   nebude   sťažovateľa   považovať   za   účastníka   konania (cit. ust.   § 201 ods. 1   OSP:   „Účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie súdu   prvého   stupňa odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich] prerokovanie.

b) Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza: b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný   poriadok v   ust.   § 2   ods. 1   definuje   pojem exekučná   činnosť   ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta   druhá   Exekučného   poriadku   (Ak   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie.)   a   ust.   § 46   ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   T[ieto] ústavn[é] sťažnos[ti] nie [sú] podávan[é] v   súvislosti s postupmi   a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi realizované   v súvislosti   s   jeho   činnosťou   vykonávanou   podľa   štvrtej   časti   Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V t[ýchto] prípad[och] je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie jeho   v sťažnostiach   uvedených   práv   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu   v konaniach vedených   pod   sp. zn. 2 Er/11/2009,   sp. zn. 2 Er/14/2008,   sp. zn. 2 Er/16/2009, sp. zn. 2 Er/17/2009,   sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011, sp. zn. 2 Er/152/2011,   sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011, sp. zn. 2 Er/874/2011   a   sp. zn. 2 Er/925/2011 a jeho   uznesenia   zo   16.   marca   2012 „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa   vo veci   alebo   v pomere k   účastníkom exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu   vyjadriť   sa   k   otázke   zaujatosti   a   to   aj   na   podklade   konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o   námietke zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   t[ieto] rozhodnuti[a] vyvolal[i] právne účinky   do   budúcnosti   a definitívne   zbavil[i] sťažovateľa   možnosti vykonávať   teraz   i   v   budúcnosti   exekúciu   vedenú   pre   vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej spoločnosti P.,   s. r. o., voči povinnému,   ktor[é] bol[i] prisúden[é] rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu   exekúcií   v čase,   keď   už   po   dlhšie   obdobie   bol   poverený   ich   vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu   sťažovateľom   v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený EX offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V dan[ých] prípad[och] okresný súd   bez   existencie   návrhu   na   vylúčenie   exekútora   z   výkonu   exekúcie   (bez   existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúci[í] veden[ých] pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnuti[a] súdu   o   jeho   právnom   postavení.   Sťažovateľ   nemal   možnosť   ovplyvniť   prípravu   obsahu rozhodnut[í] všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnuti[a] výrazným   spôsobom ovplyvnil[i] jeho   právne   postavenie.   Postup,   ktorý   zvolil   všeobecný   súd,   navyše   dával povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez   existencie   akýchkoľvek   obáv   z   reakcie sťažovateľa,   došlo   k mareniu   exekúci[í] a   to   aj   vylúčením   sťažovateľa   z [ich] výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu   pohľadávk[y] oprávneného.   Preto   možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš   nutné   pre   objektívne   posúdenie   veci   vypočuť   sťažovateľa   a   umožniť   mu   tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia] neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konan[í] nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v ktor[ých] rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V závere   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že vzhľadom   na   to,   že   Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a dohovoru   boli napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov konania.

II.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 3327/2012, sp. zn. Rvp 3328/2012, sp. zn. Rvp 3329/2012, sp. zn. Rvp 3330/2012, sp. zn. Rvp 3331/2012, sp. zn. Rvp 3332/2012, sp. zn. Rvp 3333/2012, sp. zn. Rvp 3334/2012, sp. zn. Rvp 3335/2012, sp. zn. Rvp 3336/2012, sp. zn. Rvp 3337/2012, sp. zn. Rvp 3338/2012 a sp. zn. Rvp 3339/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených   pod   sp. zn. 2 Er/11/2009,   sp. zn. 2 Er/14/2008,   sp. zn. 2 Er/16/2009, sp. zn. 2 Er/17/2009,   sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011, sp. zn. 2 Er/152/2011,   sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011, sp. zn. 2 Er/874/2011 a sp. zn. 2 Er/925/2011 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaniach vedených   pod   sp. zn. 2 Er/11/2009,   sp. zn. 2 Er/14/2008,   sp. zn. 2 Er/16/2009, sp. zn. 2 Er/17/2009,   sp. zn. 2 Er/125/2009,   sp. zn. 2 Er/121/2011,   sp. zn. 2 Er/136/2011, sp. zn. 2 Er/152/2011,   sp. zn. 2 Er/524/2011,   sp. zn. 2 Er/911/2011,   sp. zn. 2 Er/926/2011, sp. zn. 2 Er/874/2011   a   sp. zn. 2 Er/925/2011 a jeho   uzneseniami   zo   16.   marca   2012 vydanými   samosudcom   tvrdiac,   že   k podaniu   sťažností   pristúpil   preto,   lebo   na   základe doterajšieho   postupu   okresného   súdu „nemôže   byť   dostatočne   presvedčený   o   tom,   že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti namietaným uzneseniam okresného súdu, ktorým tento   vylúčil   sťažovateľa   z   exekúcií   vedených   na   Exekútorskom   úrade...   pod sp. zn. EX 11964/08,   sp. zn. EX 11775/08, sp. zn. EX 12317/08, sp. zn. EX 10972/08, sp. zn. EX 184/09,   sp. zn. EX 1090/11,   sp. zn. EX 1407/11,   sp. zn. EX 2050/11, sp. zn. EX 6664/11,   sp. zn. EX 11901/11,   sp. zn. EX 12341/11,   sp. zn. EX 11050/11 a sp. zn. EX 12245/11, nie je podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku prípustný opravný prostriedok a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ aj napriek jeho tvrdeniu o podaní   opravných   prostriedkov   podľa   § 201   a   nasl.   OSP   tieto   proti   namietaným uzneseniam okresného súdu nepodal, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie   ďalších   dôvodov,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   ich   odmietnutie   pri predbežnom prerokovaní podľa zákona o ústavnom súde.

II.2.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Predmetom   sťažností   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02,   III. ÚS 60/04)   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ ako súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   v   tomto   prípade   na   strane   oprávnenej),   považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   § 30   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez   zbytočného   odkladu.   O   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný   súd   v napadnutých   uzneseniach   uviedol,   že,,... sa   na   Okresnom   súde Kežmarok vedie exekučné konanie, v ktorom na vykonanie exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. R. K.

V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011 pod sp. zn. III. ÚS 322/2010.

Podľa ust.   § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa   ods. 3   citovaného   zákonného   ustanovenia,   len   čo   sa   exekútor   dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť   činnosti   súdneho   exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí,   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. I Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný   bezodkladne   oznámiť   súdu   (II.   časť   odôvodnenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR č. k. III. ÚS 322/2010).

Podľa   § 57   ods. 4   Exekučného   poriadku   exekútor   je   povinný   predložiť   vec   súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V   zmysle   posledne   citovaného   zákonného   ustanovenia,   rešpektujúc   právny   názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy.   Interpretáciou   a   používaním   označeného   ustanovenia   nemožno   obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti na účely zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   § 4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle § 3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa § 30 ods. 1   Exekučného   poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   § 30   ods. 3   Exekučného   poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko).

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nemožnosti   rozhodovania okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   o jeho   vylúčení   po   vydaní   poverenia na vykonanie exekúcie, keďže týmto podľa sťažovateľa bol ukončený proces prieskumu zákonnosti   jej   výkonu   sťažovateľom   v   zmysle   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku a „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený EX offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie   takéhoto   konania   (m. m.   III. ÚS 322/2010).   Z Exekučného   poriadku   priamo vyplýva   povinnosť   exekútora   oznámiť   súdu   skutočnosti,   pre   ktoré   je   vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Ústavný súd v nadväznosti na to poznamenáva, že samotný sťažovateľ   skutočnosti,   pre   ktoré «by   potenciálne   mohol   byť   vylúčený   z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa označeného ako „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ a doručeného okresnému súdu 17. októbra 2011, pozn.)», oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného súdu vyjadrené v uzneseniach zo 16. marca 2012 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   uzneseniami   zo   16.   marca   2012   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   ako   súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami   okresného   súdu   a právom   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   sťažovateľa. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m. m.   I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľom   označeného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností aj v tejto   časti   ich   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktorý   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou   a   listinou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ak   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy   a práva   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   neprichádza   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012