znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. C., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. W., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 50/2010 z 24. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. J. C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. W., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 50/2010 z 24. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 17. marca 2005 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by tento súd uložil obchodnej spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „žalovaná“), povinnosť zaplatiť sumu 80 461,29 € (2 423 976,70 Sk) s príslušenstvom ako nezaplatenú cenu za zhotovenie diela,   ktoré   vykonal   pre   žalovanú.   Vec   bola   okresným   súdom   vedená   pod   sp.   zn. 29 Cb 138/2005.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 29 Cb 138/2005 zo 6. marca 2008 zamietol.   Potom,   keď   krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn. 2 Cob 106/2008 z 29. januára 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 29 Cb 138/2005 z 26. novembra 2009 opäť žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 7 745,72 €.

Okresný súd podľa sťažovateľa žalobu zamietol s odôvodnením, že„... - v konaní nebola predložená konečná faktúra v zmysle bodu 5.3. zmluvy, z ktorej by boli zrejmé práce naviac...,

- príloha č. 1 k zmluve č. 01/03 neexistuje...,

-   v   dohodnutej   cene   diela   v   zmluve   č.   01/03   bolo   zahrnuté   celé   dielo   vrátane interiérov...,

- v konaní bolo preukázané, že žalovaná zaplatila za dielo sumu 8 186 355,50 Sk, pričom cena diela bola dohodnutá v sume 4 224 000 Sk bez DPH, čo... predstavuje veľký rozdiel medzi dohodnutou cenou a platbou za predmet diela.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na zmluvu o dielo č. 01/03 z 28. novembra 2003 (ďalej   len   „zmluva“),   na   základe   ktorej   sa   ako   zhotoviteľ   zaviazal   zhotoviť   pre objednávateľa (v označenom konaní žalovanú) dielo – realizáciu stavby (podľa projektu) „Stavebné úpravy bazéna Hotel...“ – a žalovaná sa zaviazala, že dokončené dielo prevezme, zaplatí sťažovateľovi dohodnutú cenu a poskytne mu dojednané spolupôsobenie. Konkrétne sa sťažovateľ odvoláva na články 5.1, 5.2 a 5.3 predmetnej zmluvy, podľa ktorých „bola cena za zhotovenie predmetu zmluvy stanovená dohodou zmluvných strán vo výške 4 224 000,- Sk bez DPH. V čl. 5.3. zmluvné strany (teda aj žalovaný) súhlasili s tým, že naviac práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie prác sa vyčíslia v konečnej faktúre. Cena za   zhotovenie   diela   teda   bola   dohodnutá   pevnou   sumou   s tým,   že   v   prípade   potreby vykonania naviac prác tieto bude oprávnený sťažovateľ faktúrovať a žalovaný povinný ich sťažovateľovi zaplatiť.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že „v súlade s uzavretou Zmluvou o dielo fakturoval   žalovanému   dodané   práce   a   materiály,   ktorých   zaplatenie   bolo   predmetom konania nasledovnými faktúrami:

- faktúrou č. 02/2004 zo dňa 29. 02. 2004, ktorá bola splatná dňa 16. 03. 2004 vystavenou na sumu 404 951,00,- Sk s DPH,

- faktúrou č. 05/2004 zo dňa 25. 03. 2004, ktorá bola splatná dňa 15. 04. 2004 vystavenou na sumu 1 399 491,20,- Sk s DPH.

Žalovaná suma okrem súčtu súm vyššie uvedených faktúr pozostávala ďalej zo sumy 619 534,50,- Sk, ktorá predstavovala neuhradenú časť faktúry č. 3/2004 zo dňa 29. 02. 2004, ktorá bola splatná dňa 16. 03. 2004 (vystavená na sumu 1 669 534,50,- Sk, žalovaný uhradil sumu 1 050 000,- Sk). Táto suma sa však nevzťahovala na úhradu ceny diela podľa uzavretej   písomnej   zmluvy   o   dielo   z   28.   11.   2003.   Touto   faktúrou   č.   03/2004   boli fakturované práce na interiéroch predmetnej stavby, na ktoré sa písomná zmluva o dielo nevzťahovala, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 8. 2. 2007 aj svedok Ing. P.   M.   Vzhľadom na uvedené   je   potrebné   právne   uzavrieť,   že medzi stranami   bola uzavretá písomná zmluva o dielo (ZOD 01/03) a následne aj ústna zmluva o dielo, ktorých predmet plnenia však bol odlišný, a preto je potrebné odlišovať aj práva a povinnosti z nich plynúce. Žalovaný ako objednávateľ znaleckého posudku č. 70/2004 ani nepožiadal znalca o   posúdenie   oprávnenosti   fakturácie   faktúrou   č.   03/2004   a   nikdy   jej   správnosť nespochybňoval.“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cob   50/2010   z   24.   júna   2010   o   odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia z 24. júna 2010 a predovšetkým namieta, že „odvolací súd nijak nereagoval na námietky... týkajúce sa:

• Existencie prílohy č. 1 k zmluve o dielo, ktorou bola projektová dokumentácia stavby,

• Rozlíšenia jednotlivých realizovaných a nerealizovaných platieb zo Zmluvy o dielo v prospech sťažovateľa, z inej Zmluvy o dielo v prospech tretej osoby (A., spol. s r. o.) a nakoniec v prospech sťažovateľa z ústne uzavretej zmluvy o dielo so žalovaným na interiéry. Krajský súd vôbec nereagoval na podrobné prepočty sťažovateľa uvedené v odvolaní, ktoré poukazovali na to, že v skutočnosti žalovaný nezaplatil zmluvne dohodnutú cenu diela a ani naviac práce. Zároveň sa nevysporiadal s tým, že zmluvne dohodnutá cena bola bez DPH a bez ďalšieho vychádzal z ceny úhrad s DPH,

• Nároku sťažovateľa na úhradu ceny naviac prác, ktorý sťažovateľ odôvodňoval nielen zmluvou ale aj vykonaným dokazovaním (výsluchy svedkov O. S., Ing. P. M., znalecký posudok, ktorý deklaroval výkon naviac prác minimálne v rozsahu sumy 716 526,40 Sk /23 784,32   EUR)   a   oprávnením   aj   iných   osôb   konať   v   mene   žalovaného   (§ 13,   15   a   16 Obchodného zákonníka),

•   Predloženia   konečnej   faktúry,   z   ktorej   boli   zrejmé   naviac   práce,   ktorá   bola (i) pripojená k žalobe (ii) a bola aj súčasťou znaleckého posudku č. 70/2004 znalca Ing. D. S., ktorý bol a je súčasťou súdneho spisu.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ zároveň tvrdí,   že   v   predmetnom   konaní   bolo   na   základe   predložených   dôkazov   preukázané,   že „strany sa v písomnej zmluve o dielo ZOD 01/03 dohodli na tom, že žalovaný uhradí za zhotovenie diela sťažovateľovi pevnú sumu a naviac práce. Takouto dohodou teda jasne deklarovali svoju vôľu tak sťažovateľ ako aj žalovaný, pričom z pohľadu predmetu sporu pred   všeobecnými   súdmi   má   osobitný   význam   zmluvný   záväzok   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi popri pevne dohodnutej cene diela aj cenu naviac prác podľa bodu 5.3. ZOD 01/03. V rámci zmluvnej úpravy platobných podmienok (bod 6. 2. ZOD 01/03) sa účastníci konania   dohodli,   že   podkladom   pre   úhradu   vykonaných   prác   budú   faktúry   vystavené sťažovateľom ako zhotoviteľom na základe súpisu vykonaných prác potvrdeného stavebným dozorom   žalovaného   ako   objednávateľa   (investora).   V   konaní   pred   všeobecnými   súdmi sťažovateľ preukázal listinnými dôkazmi ale najmä výsluchom svedka Ing. O. S. (stavebného dozoru) splnenie zmluvne dohodnutých podmienok pre vznik jeho zmluvného nároku na zaplatenie pevne dohodnutej ceny diela ako aj ceny naviac prác, t. j. existenciu súpisu vykonaných prác aj jeho potvrdenie stavebným dozorom žalovaného (investora).“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   50/2010 z 24. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu   prvého stupňa sp. zn. 29 Cb 138/2005 z 26. novembra 2009, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „ak za týchto okolností krajský súd neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu pred neplnením   peňažných   záväzkov   žalovaného,   jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za ústavne   konformné   a   vyhovujúce   požiadavkám   kladeným   judikatúrou   ústavného   súdu a ESĽP“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentoval doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a v podstatnom uviedol, že „zo záväzkového vzťahu (Zmluvy   o   dielo)   mu   totiž   vzniklo   právo   na   zaplatenie   jeho   peňažnej   pohľadávky   voči žalovanému, ktoré mu krajský súd (a ani predtým okresný súd) nepriznal, čím neumožnil sťažovateľovi   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   predmetnej   pohľadávke   a   ani   následne realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123 Občianskeho zákonníka), a teda mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná ústava“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Ing.   J.   C.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 50/2010 z 24. 6. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 50/2010 z 24. 6. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 303,31 EUR na účet JUDr. M. W., advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z   toho   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého   (v   poradí   druhého)   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   zamietol   žalobu sťažovateľa,   pričom   okrem   iného   v   ňom   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   vykonaným dokazovaním zistil, že «žalobca Ing. J. C. ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 28. 11. 2003 Zmluvu o dielo č. ZoD 01/03 na realizáciu stavby podľa § 536 a nasl.   Obchodného   zákonníka.   Predmetom   zmluvy   je,   že   zhotoviteľ   sa   zaväzuje,   že objednávateľovi dodá realizáciu stavby (podľa projektu) „Stavebné úpravy bazéna“ hotel... Rozsah prác podľa prílohy k zmluve. Zhotoviteľ sa zaviazal odovzdať dielo v termíne do 4. 2.   2003,   včítane   atestov   zabudovaných   materiálov   a dokumentácie   so   zakreslenými zmenami, ktoré vznikli počas realizácie stavby.

Cena za dielo v rozsahu čl. III. zmluvy je stanovená dohodou zmluvných strán podľa § 2 zák. č. 19/96 Zb. o cenách. Cena za zhotovenie diela je 4.224.000.- Sk (bez DPH). Podľa čl. 5.3. zmluvy, naviac práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie prác, sa vyčíslia v konečnej faktúre.

Z predložených výpisov z účtu žalovaného bolo preukázané, že žalovaný vykonal platby v prospech žalobcu v sume 5.194.210.- Sk, a to 877.193.- Sk za faktúru 02/2003 dňa 22. 12. 2003, 122.807.- Sk za faktúru 02/2003 dňa 13. 1. 2004, 182.689.- Sk za faktúru 03/2003 dňa 5. 2. 2004, 961.521.- Sk za faktúru 03/2003 dňa 10. 2. 2004, 2.000.000.- Sk za faktúru   02/2004   dňa   8.   12.   2003,   750.000.-   Sk   za   faktúru   03/2004   dňa   22.   3.   2004, 300.000.- Sk za faktúru 03/2004 dňa 1. 4. 2004.

Ďalej bolo preukázané, že A., spol. s r. o. ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 7. 11. 2003 Zmluvu o dielo ZoD 07/03 na realizáciu stavby „Stavebné úpravy bazéna“ hotel... v rozsahu podľa prílohy. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov bolo zistené, že spoločníkom a konateľom spoločnosti je Ing. J. C. Z predložených výpisov z účtu bolo preukázané, že žalovaný vykonal platby v prospech A., spol. s r. o. v sume 2.992.145,50 Sk.

V   Zmluve   o   dielo   č.   ZoD   01/03   si   zmluvné   strany   dohodli   cenu   diela   vo   výške 4.224.000.- Sk a že naviac práce,   ktorých potreba vznikne počas realizácie sa vyčíslia v konečnej faktúre. V zmluve bola cena dohodnutá v zmysle § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní nebola predložená konečná faktúra v zmysle bodu 5. 3 zmluvy, z ktorej by boli zrejme naviac práce, ktorých potreba vznikla.

Poukázal na ust. § 536 ods. 2, 3, § 554 ods. 1, § 546 ods. l Obchodného zákonníka a na dohodu v zmluve o dielo č. 01/03. Podľa bodu 3. 1 zmluvy sa zhotoviteľ zaviazal dodať objednávateľovi dielo spočívajúce v realizácii stavby „Stavebné úpravy bazéna“ hotel... Tento bod pri definovaní rozsahu prác, z ktorých malo dielo pozostávať, odkázal na prílohu č. 1 Zmluvy č. 01/03. V konaní ale žalobca nepredložil prílohu č. 1 zmluvy a tým je rozsah prác určený samotným dielom.

Zo zmluvy o dielo 01/03 vyplýva, že meniť alebo doplňovať text zmluvy je možné len formou písomných dodatkov, ktoré budú platné, ak budú riadne potvrdené a podpísané zástupcami oboch strán. Počas konania nebol predložený žiadny dodatok v zmluve. Nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že v danom prípade bola uzavretá písomná   zmluva   a   následne   aj   ústna   zmluva   o   dielo.   V   konaní   nebolo   preukázané uzatvorenie zmluvy o dielo v ústnej forme, pretože neboli preukázané podstatné náležitosti zmluvy.

V konaní nebolo preukázané objednanie naviac prác a nebolo preukázané ani ich prevzatie. Pre úplnosť poukázal na to, že predmetom zmluvy č. 7/03, ktorú uzatvorili A., spol.   s   r.   o.   a   žalovaný   je   tiež   realizácia   stavby   „Stavebné   úpravy   bazéna“   hotel... Predmetné   faktúry   sú   za   práce   na   akcii   „Bazén   hotela...“.   Pri   posudzovaní   potreby   a rozsahu vykonania naviac prác dospel k záveru, že neboli preukázané v súlade so zmluvou a žalobca neoznačil žiadny dôkaz na ich preukázanie.».

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:«Odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktoré považuje za správne a dostatočné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci na základe predložených a označených dôkazov, vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že nebolo sporné, že účastníci uzatvorili dňa 28. 11. 2003 Zmluvu o dielo č. 01/03, predmetom ktorej bolo dielo „Realizácia stavby (podľa projektu) „Stavebné úpravy bazéna“ hotel... Rozsah prác (viď príloha ZoD č. 1). Dohodnutá bola cena diela 4.224.000.- Sk (bez DPH). Súčasne bolo dohodnuté, že naviac práce,   ktorých   potreba   vznikne   počas   realizácie   prác   sa   vyčíslia   v konečnej   faktúre. Uvedenými   skutočnosťami   odôvodňoval   svoj   nárok   aj   žalobca   v   žalobe.   Predloženými výpismi   z   účtu   žalovaného   bolo   preukázané,   že   žalovaný   zaplatil   žalobcovi   zmluvne dohodnutú   cenu   diela.   Potreba   vykonania   naviac   prác   nebola   preukázaná   a nebola vyčíslená v konečnej faktúre.

Podľa § 536 ods. l Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. V konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená ústna zmluva o dielo, pretože ako správne konštatoval súd prvého stupňa nebolo preukázané, že došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy.»

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil) a predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu (sp. zn. 29 Cb 138/2005 z 26. novembra 2009) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní potreby a rozsahu zistenia vykonania naviac prác a ich uplatnenia v súlade so zmluvou), boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 2 Cob 50/2010 z 24. júna 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu aj keď stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené,   t.   j.   tak,   ako   to   vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   skončilo   pre   neho nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jeho   základných   práv garantovaných ústavou ani porušením práv garantovaných dohovorom, resp. dodatkovým dohovorom.   K   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   totiž   nemôže   dôjsť   takým rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   50/2010 z 24. júna 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň   spojená so   vznikom   jeho oprávnenia a povinnosti   hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ani   o   porušení   jeho   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011