znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/2010-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   o   sťažnosti   M.   T.,   D.,   t.   č.   v Ústave   na   výkon   väzby,   zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. T. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   1   Tos/8/2010   z   24.   februára   2010   tým,   že nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume 450,85 € (slovom   štyristopäťdesiat   eur   a   osemdesiatpäť   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Mgr. P. M., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010 doručená   sťažnosť   M.   T.,   D.   v   tom   čase   v   Ústave   na   výkon   väzby   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Nitra sp. zn. ČVS: KRP-113/OVK-NR-2009 z 12. septembra 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/180/2009 zo 14. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo/4/2009 z 24. septembra 2009 zamietol.

Uznesením okresného súdu č. k. 1 T/193/2009-177 z 2. februára 2010 bol sťažovateľ podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku ponechaný naďalej vo väzbe a zároveň okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub. Na základe sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil, sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že   «porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany súdu vidím v tom, že pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby súd nerozhodol o navrhovanom nahradení mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby dňa 02.   02.   2010 na Okresnom súde Nitra som pred rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby predložil súdu svoj písomný   sľub   a   zároveň   môj   obhajca   vo   svojom   vyjadrení   navrhol   väzbu   nahradiť dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Okresný   súd   Nitra   následne   vyhlásil uznesenie, v ktorého výrokovej časti však rozhodnutie o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka absentuje.

V   písomnom   odôvodnení   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Nitra sp. zn. 1T/193/2009-177 zo dňa 02. 02. 2010 som taktiež prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, resp. dal sľub v tom zmysle, že som ochotný podriadiť sa dohľadu probačného a mediačného úradníka.

Ani   Krajský   súd   Nitra   však   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   1Tos/8/2010   zo   dňa 24. 02. 2010   o   navrhovanom   nahradení   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka nerozhodol. Krajský súd Nitra sa pritom možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zaoberal, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia 1Tos/8/2010 zo dňa 24. 02. 2010, kde sa uvádza, že „u obžalovaného by svoj účel nesplnil ani dohľad probačným a mediačným úradníkom.». V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tos/8/2010 uznesením zo dňa 24. 02. 2010 porušil základné práva M. T. zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základné práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Tos/8/2010 zo dňa 24. 02. 2010 zrušuje a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby prepustil M. T. neodkladne z väzby na slobodu. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť M. T. trovy právneho zastúpenia na účet jeho obhajcu Mgr. P. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 215/2010-11 z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   prípisom   č.   Spr   882/2010 zo 7. júla 2010, ktorý bol ústavnému súdu doručený poštou 19. júla 2010. Vo vyjadrení okrem iného uvádza:

«Čo   sa   týka   návrhu   na   nahradenie   väzby   u   obvineného   dohľadom   probačného a mediačného úradníka, takýto konkrétny návrh obvinený ani jeho obhajca písomne ani ústne nedali. Za taký návrh nemožno považovať vyjadrenie obhajcu z 2. 2. 2010, na ktoré obhajca poukazuje, pretože ide len o vyjadrenie jeho názoru a nie o riadny procesný návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Nadriadený súd v konaní o sťažnosti posudzoval aj dôvody sťažnosti obvineného a nezistil,   že   by   táto   obsahovala   konkrétny   návrh   obvineného   na   nahradenie   väzby dohľadom   probačným   a   mediačným   úradníkom.   Za   taký   návrh   nepovažoval   tvrdenie uvedené v závere sťažnosti, o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj prípadnému dohľadu probačného a mediačného úradníka“. Inštitút dohľadu probačným a mediačným úradníkom je veľmi blízky inštitútu písomného sľubu obvineného. Oba slúžia ako inštitúty schopné zabezpečiť účel väzby inak. Preto ak písomný sľub môže podať len sám obvinený, je logické že aj návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom môže podať len sám obvinený, resp. ho musí písomne alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh podá obhajca. Takýto postup je zákonný, pretože aj v rámci dohľadu sa obvinený zaväzuje na plnenie určitých povinností, ktoré - tak ako pri sľube - musí plniť osobne.

Podľa obsahu spisu obvinenému zvolil obhajcu Mgr. P. M. brat obvineného, pričom v   písomnom   splnomocnení   nie   je   ani   zmienka   o   tom,   že   bol   obhajca   splnomocnený   aj osobitne na   podanie   návrhu   na nahradenie   väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Takto v danej veci postupované nebolo a v zápisnici o výsluchu vyjadrenie - súhlas   obvineného   s   prípadne   podaným   návrhom   obhajcu   na   dohľad   probačným   a mediačným úradníkom absentuje. Krajský súd však aj napriek tomu pri svojom rozhodovaní ex offo skúmal procesnou stranou nenavrhovanú možnosť nahradenia väzby, t. j. dohľad probačným   a   mediačným   úradníkom   a   svoj   negatívny   záver   v   tomto   smere   uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Správnosť postupu   súdov oboch   stupňov potvrdzuje   aj   následné konanie t.   č.   už obžalovaného M. T., ktorý prostredníctvom svojho obhajcu podal dňa 26. 4. 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu s osobitným návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   podľa   §   80   ods.   1   písm. c) Tr. poriadku.   O tejto žiadosti Okresný súd v Nitre rozhodol uznesením č. k. 1T/193/2009-242 zo dňa 27. 4. 2010 tak, že ju zamietol a rozhodol aj o neprijatí sľubu obžalovaného a návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na základe sťažnosti obžalovaného senát   Krajského   súdu   v   Nitre   uznesením   sp. zn.   1Tos/32/2010   zo   dňa   9. 7. 2010   túto sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.»

Na základe týchto skutočností predsedníčka krajského súdu konštatovala:„Krajský   súd   v   Nitre   postupoval   plne   v   súlade   s   prieskumnou   povinnosťou vyplývajúcou mu z ustanovenia § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. a pretože nebol daný riadny procesný návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, tak   o   ňom   ani   nemohol   rozhodovať.   Vzhľadom   na   to   ani   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu namietaných práv obvineného.

U obvineného M. Ť. boli v danom štádiu trestného stíhania splnené všetky formálne i materiálne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., väzba bola plne odôvodnená a nebola v rozpore ani s jej účelom. Neexistuje preto žiadny právne relevantný dôvod na prepustenie z väzby, ktorého sa sťažovateľ domáha.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu na zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a na vyjadrenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   z   23.   júla   2010 doručenom ústavnému súdu 27. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Na   rozdiel   od   písomného   sľubu   obvineného,   kde   Trestný   poriadok   explicitne vyžaduje   sľub   samotného   obvineného,   a   to   navyše   len   v   písomnej   forme,   pri   dohľade probačného a mediačného úradníka zákon nestanovuje osobitné procesné alebo formálne podmienky na navrhnutie prijatia tejto formy záruky na nahradenie väzby.

V danej veci predmetom verejného zasadnutia konanom na Okresnom súde Nitra dňa 02. 02. 2010 nebolo rozhodovanie o písomnej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ale rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného po podaní obžaloby (§ 238 ods. 3 Trestného poriadku). V tejto súvislosti zákon nestanovuje povinnosť obvineného, resp.   obhajcu   predložiť   súdu   písomný   návrh   alebo   vyjadrenie   pred   rozhodnutím   súdu. Obvinený aj obhajca sa k ďalšiemu trvaniu väzby vyjadrili ústne, pričom obhajca v rámci svojho ústneho vyjadrenia uviedol nielen skutočnosti, pre ktoré sa javilo ďalšie trvanie väzby nedôvodné, ale výslovne prezentoval aj záruku vo forme písomného sľubu a vo forme dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ktorými by bolo možné väzbu nahradiť.

Teda   záruka   vo   forme   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   obhajcom obvineného na verejnom zasadnutí konanom na Okresnom súde Nitra dňa 02. 02. 2010 v rámci   jeho   ústneho   vyjadrenia   k   ďalšiemu   trvaniu   väzby   obvineného   ponúknutá   bola a ponuka tejto záruky v rámci podstatného obsahu ústne predneseného vyjadrenia obhajcu bola zapísaná do zápisnice o verejnom zasadnutí. Vyjadrenie obhajcu k otázke, ktorá bola predmetom prejednania na verejnom zasadnutí, treba posudzovať obdobne ako podanie (§ 62   Trestného   poriadku),   teda   podľa   jeho   obsahu.   Vychádzajúc   z   obsahu   vyjadrenia obhajcu,   ponuka   záruky   vo   forme   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   bola formulovaná v súlade so znením ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Nešlo len o vyjadrenie názoru, ale o formulovanie ponuky, ktorou bolo povinnosťou súdu nielen sa zaoberať, ale o tejto aj rozhodnúť.

Samozrejme pri písomnom sľube obvineného musel byť a bol tento predložený aj v písomnej forme a podpísaný obvineným, pretože to zákon výslovne stanovuje. Pri dohľade probačného   a   mediačného   úradníka   však   zákon   obdobné   požiadavky   nekladie.   Preto postačuje   ústne   prednesenie   návrhu,   resp.   ponuky   na   nahradenie   väzby   touto   formou záruky.   Nie   je   tu   potrebný   žiadny   osobitný   procesný   návrh.   V   tomto   smere   vyjadrenie Krajského súdu Nitra postráda oporu v zákone.

Vyššie uvedené platí aj v súvislosti so sťažnosťou obvineného zo dňa 02. 02. 2010 proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   1T/193/2009   zo   dňa   02.   02.   2010,   kde z obsahu   písomného   odôvodnenia   tejto   sťažnosti   podanej   prostredníctvom   obhajcu   je zrejmé, že obvinený ponúkol záruku nielen vo forme písomného sľubu, ale aj vo forme dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka.   Na   tomto   mieste   sťažovateľ   opätovne poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd Nitra sa vo svojom uznesení sp. zn. 1Tos/8/2010 zo dňa 24. 02. 2010 o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zaoberal, čo vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, ale o tomto nerozhodol. Z   ústavného   hľadiska   nemožno   akceptovať,   že   sa   krajský   súd   síce   zaoberal ponúknutým   nahradením   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad obvineným, ale o tejto záruke nerozhodol.

Pri dohľade probačného a mediačného úradníka z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva možnosť podania návrhu na nahradenie väzby touto zárukou len obvineným, a to na rozdiel od písomného sľubu obvineného, kde túto záruku môže dať iba obvinený. Obhajca   v   rámci   uplatňovania   svojich   práv   a   plnenia   svojich   povinností   môže uplatniť   formu   záruky   na   nahradenie   väzby   obvineného   vo   forme   dohľadu   probačného a mediačného úradníka nad obvineným samostatne aj bez súčinnosti s obvineným, pričom na uplatnenie tejto formy záruky nepotrebuje osobitné splnomocnenie ak bol obvinenému za obhajcu riadne zvolený a na jeho obhajobu všeobecne splnomocnený. Jedná sa tu o využitie jedného   z   prostriedkov   obhajoby,   resp.   o   jeden   z   návrhov,   ktoré   je   obhajca   v   mene obvineného robiť oprávnený.

Následné   konanie   Okresného   súdu   Nitra   a   Krajského   súdu   Nitra   o   žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 26. 04. 2010 správnosť postupu súdov oboch stupňov pri predchádzajúcom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby v žiadnom prípade nepotvrdzuje.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu vo svojich   podaniach   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a   svojho   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T/193/2009   z   2.   februára 2010,   sťažovateľa   ponechal   vo   väzbe len   z dôvodu uvedeného v § 71 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku   a   neprijal ním   ponúknutý sľub. Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   skutočnosť,   že   krajský   súd   v   označenom   uznesení nerozhodol o jeho žiadosti o nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, hoci sťažovateľ o to žiadal vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T/193/2009 z 2. februára 2010 a krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia sa touto žiadosťou zaoberal. Podľa sťažovateľa mal krajský súd o jeho žiadosti rozhodnúť, a keďže tak neurobil, porušil čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1,   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   bolo posúdiť,

a)   či   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   taká   interpretácia   príslušných ustanovení   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   návrh   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka môže podať len sám obvinený, resp. ho musí písomne alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh podá obhajca,

b)   či   možno   z   ústavného   hľadiska   akceptovať   takú   interpretáciu   príslušných ustanovení   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   obhajca   obvineného   musí   byť   osobitne splnomocnený na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1,   2   a   5   ústavy   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   ústavný   súd   predovšetkým poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17   ústavy,   ako aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na osobnú   slobodu   sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby   na   slobodu   môže   byť   v   zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené   kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu   prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní   obvineného   na   slobode   alebo   o   jeho   prepustení   na   slobodu   aj   vtedy,   ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80 ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

Vychádzajúc z výkladu, ktorý uplatňuje ESĽP k pojmu „záruka“ obsiahnutého v čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd zastáva názor, že v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky pod neho treba zahrnúť inštitúty uvedené v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. záruku prevzatú záujmovým združením občanov alebo dôveryhodnou osobou, písomný   sľub   obvineného,   peňažnú   záruku,   ako   aj   dohľad   mediačného   a   probačného úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel väzby, čo možno odvodiť jednak z jeho systematického začlenenia do § 80 Trestného zákona uvedeného nadpisom „Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom“, ako aj z dikcie ďalších ustanovení § 80 Trestného poriadku, osobitne jeho odseku 2, 3 a 4. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku totiž možno nesporne vyvodiť, že dohľad mediačneho a probačného úradníka plní obdobnú funkciu ako ostatné „záruky“, t. j. možno ním nahradiť väzbu.

Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie oboznámi toho,   kto ponúka prevzatie záruky podľa   odseku   1 písm. a) a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu;   obvineného   oboznámi   s   obsahom   záruky.   Súčasne   môže   obvinenému   súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak   to   odôvodňujú   výnimočné   okolnosti   prípadu.   Obvinenému   sa   vždy   uloží   povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

Podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku ak bol obvinený ponechaný na slobode alebo prepustený na slobodu podľa odseku 1 a záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba, ktorá ponúkla prevzatie záruky, dôvodne odstúpi od záruky, obvinený poruší daný sľub alebo nesplní povinnosti alebo poruší obmedzenia, ktoré mu uložil súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, alebo probačný a mediačný úradník oznámi, že dohľad neplní svoj účel, môže súd, ak je daný dôvod väzby podľa § 71, vziať obvineného do väzby a na ten účel predseda senátu prípadne i vydať príkaz na zatknutie; v prípravnom konaní postupuje policajt a prokurátor podľa § 86 a § 87 ods. 1 a sudca pre prípravné konanie podľa   §   87   ods.   2,   alebo   sa   postupuje   podľa   §   73.   Ak   bol   obvinený   vzatý   do   väzby po predchádzajúcom prepustení z väzby na slobodu, pre ďalšie trvanie väzby sa použije § 78.

Podľa   §   80   ods.   4   Trestného   poriadku   ak   obvinený   bol   počas   výkonu   dohľadu probačného a mediačného úradníka vzatý do väzby v inej veci, výkon dohľadu sa prerušuje. To sa netýka postupu súdu alebo na návrh prokurátora sudcu pre prípravné konanie podľa odseku 3.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami Trestného poriadku ústavný súd považuje za potrebné   poukázať   aj   na   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   probačný a mediačný úradník plní úlohy probácie a mediácie uložené súdom alebo iným príslušným orgánom a iné úlohy ustanovené v tomto zákone alebo v osobitnom zákone, ako aj na zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   okrem   iného   ustanovuje   výkon   probácie a mediácie vo veciach, ktoré sa prejednávajú v trestnom konaní, ako aj práva a povinnosti probačných a mediačných úradníkov.

Ústavný súd v kontexte s obranou krajského súdu poukazuje na to, že z textu § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zjavne vyplýva, že záruku formou písomného sľubu môže dať iba obvinený, t. j. túto formu záruky nemôže uplatniť právny zástupca obvineného v konaní pred súdom bez súčinnosti s obvineným, čo vyplýva aj z jeho podstaty. Obdobný záver možno vyvodiť aj z § 81 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého jednak vyplýva, že peňažnú záruku ako nahradenie väzby môže zložiť obvinený buď sám (z textu i logiky veci vyplýva, že to musí urobiť osobne), alebo môže peňažnú záruku za neho zložiť aj iná osoba, ale len „so súhlasom obvineného“ a za splnenia ďalších podmienok obsiahnutých v tomto ustanovení Trestného poriadku. Z § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku upravujúceho možnosť   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   však   záver o možnosti   podania   takého   návrhu   len   osobne   obvineným,   resp.   povinnosť   obvineného písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   potvrdiť   takýto   návrh   podaný   obhajcom   obvineného (výslovne) nevyplýva.

Zároveň § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neustanovuje osobitné požiadavky týkajúce sa formy tohto návrhu, preto sa aj na takýto návrh použijú pravidlá týkajúce sa podania všeobecne podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku. Z hľadiska formy tohto úkonu bude preto v zásade postačovať, ak takýto úkon urobí oprávnená osoba písomne, ústne do zápisnice,   alebo   si   zvolí   ďalšie   formy   uvedené   v   §   62   ods.   1   Trestného   poriadku. V každom prípade sa však uplatní pravidlo, že aj tento návrh treba posúdiť vždy podľa obsahu, aj keď bude nesprávne označený. Z toho dôvodu neobstojí obrana krajského súdu, ktorý za taký návrh nepovažoval vyjadrenie obhajcu počas jeho prednesu protokolovaného do zápisnice o verejnom zasadnutí 2. februára 2010 na okresnom súde a tiež «za taký návrh nepovažoval   tvrdenie   uvedené   v   závere   sťažnosti [proti   uzneseniu   okresného   súdu z 2. februára 2010 sp. zn. 1 T/193/2009], o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj prípadnému dohľadu probačného a mediačného úradníka.»  

Pokiaľ ide o tú časť obrany krajského súdu, podľa ktorej obhajca na podanie návrhu podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   musí   byť   osobitne   splnomocnený obvineným, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na čl. 47 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní pred   súdmi,   inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má obvinený okrem iného právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, ktorý špecifikuje základné právo na právnu pomoc na účely trestného konania.

Rovnako treba v okolnostiach posudzovanej veci vziať do úvahy § 44 ods. 1, 2 a 4 Trestného poriadku upravujúci povinnosti a oprávnenia obhajcu.

Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do   spisov   a zúčastniť sa   podľa   ustanovení   tohto zákona   v   konaní pred   súdom úkonov,   ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený,   a   vo   vyšetrovaní   alebo v   skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa § 44 ods. 4 Trestného poriadku ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jeho zvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu.

Obhajca   zastupuje   obvineného   pri   úkonoch   v   trestnom   konaní,   ktoré   obvinený vykonáva ako subjekt trestného konania za predpokladu, že to umožňuje povaha úkonu. Oprávnenia   obhajcu   teda   nie   sú   zhodné   s   oprávneniami obvineného   (okrem   postavenia obhajcu v konaní proti ušlému podľa § 358 až § 362 Trestného poriadku, v ktorom má obhajca   rovnaké   práva   ako   obvinený).   Obhajca   teda   nemôže   zastúpiť   obvineného   pri úkonoch, ktorých povaha takéto zastúpenie vylučuje, napr. výsluch obvineného, vyjadrenie na   hlavnom   pojednávaní   podľa   §   271   ods.   1   Trestného   poriadku,   pri   výkone   práva posledného slova podľa § 275 Trestného poriadku. Rovnako tak to bude pri poskytnutí záruky   nahrádzajúcej   väzbu   vo   forme   písomného   sľubu   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku a vo forme peňažnej záruky podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku, kde je potrebná kvalifikovaná súčinnosť obvineného. Oprávnenia obhajcu sú teda v prvom rade obmedzené povahou úkonu, na ktorom zastupuje obvineného. Ďalšie obmedzenie spočíva v tom, že oprávnenia obhajcu môžu byť obmedzené rozhodnutím obvineného, čo je zrejmé z   §   44   ods.   4   Trestného   poriadku.   Vôľa   obvineného a   oprávnenia   obhajcu   voči   tretím osobám   (a   orgánom   činným   v   trestnom   konaní)   sú   v   takom   prípade   vyjadrené v splnomocnení. Splnomocnenie obhajcu obvineným môže byť pozitívne alebo negatívne obmedzené na niektoré úkony trestného konania, alebo môže byť udelené len na určitú časť trestného   konania,   prípadne   môže   ísť   o   kombinované   vymedzenie   oprávnenia   obhajcu. Ak splnomocnenie   neobsahuje   obmedzenie   oprávnení   obhajcu,   platí,   že   obhajca   je oprávnený zastupovať obvineného pri všetkých úkonoch v trestnom konaní, ktorých povaha to nevylučuje.  

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku [§ 80 ods. 1 písm. c) a § 44 ods. 1, 2 a 4]   v   spojení   s   uvedenými   ustanoveniami ústavy   (čl.   47   ods.   2   a   čl.   50   ods.   3)   teda nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyvodiť   také   obmedzenie   práv   obhajcu   pri zastupovaní   obvineného,   že   len   na   základe   osobitného   splnomocnenia   by   mohol   podať v mene   obvineného   návrh,   aby   jeho   väzba   bola   nahradená   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka.   Tento   záver   by   bolo   možné   akceptovať   len   v   prípade,   ak   by obvinený sám obmedzil oprávnenie obhajcu v tomto smere. Písomné splnomocnenie brata obvineného pre Mgr. P. M. takéto obmedzenie ale neobsahuje. V tejto súvislosti je preto neakceptovateľná obrana krajského súdu, že „v písomnom splnomocnení nie je ani zmienka o tom, že... obhajca [bol] splnomocnený aj osobitne na podanie návrhu na nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka“. V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na to, že ak by v plnom rozsahu akceptoval obranu krajského súdu, viedlo by to k záveru, že obhajca by na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného   úradníka   potreboval   osobitné   splnomocnenie   obvineného,   a navyše   by obvinený takýto návrh musel dodatočne potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice. Takýto reštriktívny výklad uvedených ustanovení Trestného poriadku, o ktorý opiera krajský súd svoju   obranu,   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí,   nemožno   ho odvodiť   zo   znenia zákonného   textu,   má   prvky   svojvôle   a   v   konečnom   dôsledku   by   znamenal neprípustné obmedzenie základných práv obvineného (sťažovateľa) vyplývajúcich mu z čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Vo veci sp. zn. IV. ÚS 346/08 právny zástupca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie z väzby z 19. mája 2008 okrem písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky žiadal aj prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu väzby. Vo veci príslušný Krajský súd v Bratislave o žiadosti o prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka nerozhodol s argumentom, že chýbal výslovný súhlas obvineného k tejto žiadosti, pričom obhajca nemá samostatné právo podať za obvineného takúto žiadosť. Ústavný súd vyslovil, že bolo povinnosťou Krajského súdu v Bratislave zaoberať sa aj žiadosťou o nahradenie väzby sťažovateľa   dohľadom   probačného   a mediačneho   úradníka   a   o   nej   rozhodnúť aj napriek tomu, že obhajca nemal na podanie takejto žiadosti výslovný súhlas sťažovateľa. Pretože Krajský súd v Bratislave sa uvedenou alternatívnou žiadosťou sťažovateľa, resp. jeho   právneho   zástupcu   vôbec   nezaoberal   a   ani   o   nej   nerozhodol,   hoci   v   okolnostiach prípadu   to   bolo   jeho povinnosťou,   došlo   k   odopretiu   práva   sťažovateľa   na rozhodnutie o jeho   alternatívnej   žiadosti   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka, ktorým Krajský súd v Bratislave porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj na svoju ďalšiu doterajšiu judikatúru (nález sp. zn. IV. ÚS 346/08, ale aj sp. zn. I. ÚS 100/04 a sp.   zn.   I. ÚS   239/04)   a zdôrazňuje,   že   nevidí   dôvod   na   to,   aby   v posudzovanej   veci rozhodol inak.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Hoci   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   a   čl.   5   ods.   3 dohovoru   tým,   že   krajský   súd   nerozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   nahradení   väzby dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   nevidel   dôvod   na   zrušenie   napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Porušenie   práv   sťažovateľa   nerozhodnutím   o   jeho   žiadosti o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby. Preto ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol dôvod prepustiť sťažovateľa na slobodu.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom Mgr. P. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   120,23   €   podľa   §   11   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) (1/6 zo 721,40 € ako nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009   podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky).   Ústavný súd priznal odmenu v celkovej sume 360,69 € za tri úkony právnej služby [prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie z 23. júla 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) až c) vyhlášky]. Odmenu 360,69 € zvýšil o 19 %, teda o 68,53 €, predstavujúcich daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky priznal náhradu   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   v   sume 21,63 €   za   tri   úkony   právnej   služby   (3   x   7,21   €).   Trovy   právneho   zastúpenia   takto predstavujú sumu 450,85 € (360,69 € + 68,53 € + 21,63 €), na náhradu ktorých zaviazal krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010