znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 35/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006   doručená   sťažnosť   V.   M.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 35/1997.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 6. februára 1997 podal okresnému súdu žalobu smerujúcu   proti   P.   P.   (ďalej   len   „žalovaný“)   a M.   Š.   (ďalej   len   „žalovaná“),   ktorou sa domáhal   náhrady   škody   z   dôvodu   neoprávneného   užívania   traktora.   Okresný   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 13. marca 1998. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľom   i žalovanou   rozsudok okresného súdu z 13. marca 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkom   20. augusta 2004 (ďalej   len   „rozsudok   z 20.   augusta   2004“),   proti   ktorému   podala   odvolanie   žalovaná. Sťažovateľ podal odvolanie len proti výroku o náhrade trov konania tohto rozsudku.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   23 Co 154/05-203   z   12. januára 2006   (ďalej   len „rozsudok z 12. januára 2006“) rozsudok z 20. augusta 2004 v napadnutej časti potvrdil a v časti trov konania vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový materiál v tejto veci   bol   okresnému   súdu   doručený   27. januára 2006.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd o náhrade trov konania dosiaľ nerozhodol, „a to aj napriek tomu, že navrhovateľ všetky požadované listiny súdu v stanovenej lehote doplnil“.

Porušenia v sťažnosti označených práv v tomto konaní sa podľa sťažovateľa okresný súd „dopustil   tým,   že   o návrhu   zo   dňa   06. 02. 1997   nebolo   doposiaľ   právoplatne rozhodnuté... čím nepochybne vznikli zbytočné prieťahy v konaní“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby svojím rozhodnutím vyslovil, že:„nekonaním   Okresného   súdu   v Galante   vo   veci   vednej   pod   sp.   zn.   8   C 35/1997 o náhradu spôsobenej škody, ktoré sa začalo na základe návrhu spoločnosti sťažovateľa 06. 02. 1997 boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 a ústavné práva zakotvené v Ústave SR v čl.   48   ods.   2   a preto   mu   prináleží   od   Slovenskej   republiky   odškodnenie   za   morálnu a ekonomickú ujmu vo výške 100.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 35/1997.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03).

Z obsahu podaní sťažovateľa a k nim priložených písomností, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavného súdu vyplýva:

Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 35/1997 bolo právoplatne skončené v merite veci 28. februára 2006 (rozsudok okresného súdu z 20. augusta 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 12. januára 2006 nadobudol právoplatnosť v časti výrokov vo veci samej 28. februára 2006).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   23   Co   154/05-203 z 12. januára 2006 v odvolacom konaní ďalším výrokom svojho rozsudku zrušil rozsudok okresného súdu v časti výroku o povinnosti žalovanej nahradiť sťažovateľovi trovy konania a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie, predmetom ďalšieho konania okresného súdu v období od 28. februára 2006 do 20. júna 2006 bolo rozhodovanie o trovách konania.

Ústavný   súd   sa   postupom   krajského   súdu   nezaoberal,   keďže   sťažnosť   smerovala iba proti   postupu   okresného   súdu   a ústavný   súd   je   viazaný   petitom   návrhu   v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 31. októbra 2006, na poštovú prepravu bola podaná 27. októbra 2006.

Vzhľadom   na   nadobudnutie   právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania   do   úvahy   iba   posúdenie   možnosti   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že: „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), dospel v okolnostiach prípadu   k   záveru,   že   právna   neistota   sťažovateľa   bola   odstránená   nadobudnutím právoplatnosti rozsudku vo veci samej (t. j. 28. februára 2006), teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.   Vychádzal pritom   z obsahu sťažnosti,   z ktorého vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o jeho uplatnenom nároku na náhradu škody.

Vecou   samou   v konaní   okresného   súdu,   v ktorom   podľa   sťažovateľa   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda nebolo   rozhodovanie   o náhrade   trov   konania.   Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej neistoty sťažovateľa právoplatným skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu označeného základného práva nemohlo dochádzať.

V súvislosti   s tým   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   a porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a to ako   účinný   prostriedok   na   to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa   domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní príslušného   štátneho   orgánu,   keďže   tento   nárok   má   len   akcesorickú   povahu.   Ústavný súd už v spojitosti   s tým vyslovil, že „Satisfakčný potenciál   rozhodnutia ústavného súdu nie je   autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami,   meritórne   konanie   o námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, resp. podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je účelné a v zásade   prípustné   v prípade,   že   takýmto konaním by bol ústavný súd spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03).Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia § 48 ods. 2 ústavy   a ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vylučovali   ďalšie   konanie   ústavného   súdu o sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd ju už po predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nerozhodoval, pretože jeho poskytnutie je podľa čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007