znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   B.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. K. V., T., ktorou namieta porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 57/2004 z 13. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2005 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 57/2004 z 13. apríla 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 12/02 zo 14. júla 2004 podal odvolanie z dôvodu nenáležitého zistenia skutkového stavu vo veci v rozsahu nevyhnutnom v zmysle § 2 ods. 5 Trestného poriadku.   Najvyšší   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   13. apríla 2005   odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na to,   že najvyšší súd rozhodnutím   o zamietnutí odvolania „potvrdil rozsudok KS Trenčín bez toho, aby

- vypočul, resp. nariadil vypočutie mnou požadovaných svedkov,

- dostatočne   a jasne   preukázal,   resp.   nariadil   preukázanie   správnosti   vyčíslenia údajne vzniknutej škody,

- predvolal, resp. nariadil predvolanie súdnej znalkyne.

Navyše   NS   SR   opakovane   nebral   do   úvahy   rôzne   listinné   dôkazy   dokazujúce nesprávnosť   vyčíslenia   údajne   spôsobenej   škody   a porušovateľ   NS   SR   rozhodol   zjavne neodôvodnene, následkom ktorého rozhodnutia bolo porušenie základného práva slobody sťažovateľa“.

Sťažovateľ v ďalšej   časti   sťažnosti   označenej   ako „porušenie   základného práva“ cituje čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a poukazuje na „zásadu rovnosti“ a „právo konfrontovať svedkov“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ „navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vyhovel   tejto   sťažnosti   sťažovateľa   a   svojím   rozhodnutím   vyslovil, že právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 To 57/2004 zo dňa 13. 4. 2005, ktorým sa odvolanie Ľ. B. proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 12/02-1016 zo   dňa   14. 7. 2004   zamieta,   bolo   porušené   základné   právo   a   sloboda   sťažovateľa a na základe tohto rozhodnutia vydal nasledovný: nález: Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd Ľ. B., bytom v T., podľa čl. 127 Ústavy SR 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení vykonaných ústavnými zákonmi, napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu sp.   zn.   1 To 57/2004   zo dňa 13. 4. 2005   zrušuje,   pokračovanie   v   porušovaní   základných práv   a   slobôd   sťažovateľa   zakazuje   a   Najvyššiemu   súdu   SR   prikazuje,   aby   svojím rozhodnutím o prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody obnovil stav pred porušením jeho základného práva a slobody“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho   základných   práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 57/2004 z 13. apríla 2005.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Preto   bolo   potrebné,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu určil, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté o zamietnutí   jeho   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   1 T 12/02 zo 14. júla 2004. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie   sťažnosti   musí   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde a Trestného poriadku, ktorý upravuje právoplatnosť rozhodnutí v trestnom konaní. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže ľubovoľne posudzovať začiatok plynutia týchto lehôt a posúvať ich v závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní.

Podľa   §   140   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   je   uznesenie   právoplatné a vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v odvolacom konaní pred najvyšším súdom zastúpený obhajcom a najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodoval podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí 13. apríla 2005, na ktorom je prítomnosť obhajcu podľa § 263 ods. 3 Trestného poriadku obligatórna, pretože išlo o prípad nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 Trestného poriadku, konalo sa o trestnom čine (skrátenie dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona), na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov. Sťažovateľ a jeho obhajca boli prítomní na verejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2005.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol vedieť už 13. apríla 2005, vtedy bolo rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vyhlásené,   že   v tento   deň   toto   rozhodnutie   nadobudlo i právoplatnosť [§ 140 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Táto vedomosť sťažovateľa sa odvíja od toho, že v tomto konaní pred najvyšším súdom bol zastúpený obhajcom, ktorý podľa   § 18   ods. 2   zákona   č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a o   zmene   a   doplnení   zákona č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov je povinný pri výkone advokácie konať čestne, svedomito, dôsledne využívať všetky   právne   prostriedky   a uplatňovať   v záujme   klienta   všetko,   čo   podľa   svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovania právnych služieb.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   nápravy   ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia právoplatnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu (13. apríl 2005), ktorým malo byť porušené právo sťažovateľa, a deň odoslania sťažnosti na poštovú prepravu (25. júl 2005) je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   skôr,   než   podal   túto   sťažnosť ústavnému súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd považuje sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 To 57/2004   z   13. apríla 2005   za   podanú   oneskorene,   a   preto ju po predbežnom   prerokovaní   odmietol   (§ 25   ods. 2   v   spojení   s   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde).

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005