znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/04-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 7. júla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., bytom P., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   4 a čl.   48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom obce Chminianska   Nová   Ves, postupom Okresného   úradu   v Prešove, postupom Krajského úradu v Prešove a postupom Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2003 doručená sťažnosť J. V., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   a práv podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom obce („stavebnou činnosťou a prevádzkovaním stavby chodníka“) Chminianska   Nová   Ves   (ďalej   len   „obec“),   postupom   Okresného   úradu v Prešove   (ďalej   len   „okresný   úrad“),   postupom   Krajského   úradu   v Prešove   (ďalej   len „krajský úrad“) ako odvolacieho orgánu a postupom Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 30. marca 1998 podal podnet okresnému úradu, v ktorom upozornil na stavbu na jeho pozemku zrealizovanú bez jeho súhlasu a vedomia v rozpore so zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších   predpisov. Vo veci sa uskutočnilo miestne šetrenie v obci, kde bolo zistené, že obec nevlastní žiadne doklady svedčiace o ohlásení stavebných úprav, resp.   vydaní stavebného povolenia   na stavebnú činnosť   a prevádzkovanie stavby chodníka na pozemku sťažovateľa. Listom z 20. mája 1998 bolo sťažovateľovi oznámené začatie   konania   vo   veci   odstránenia   stavby.   Dňa   2. júna   1998   vydal   okresný   úrad rozhodnutie, ktorým zastavil konanie vo veci odstránenia stavby. Sťažovateľ 18. júna 1998 podal odvolanie proti citovanému rozhodnutiu okresného úradu. Krajský úrad 6. augusta 1998   vydal   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   a potvrdil   rozhodnutie okresného úradu (3. septembra 1998 vydal rozhodnutie, ktorým opravil chyby v rozhodnutí zo 6. augusta 1998). Na základe podnetu Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) 11. novembra 1998 krajský úrad vydal rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie zo 6. augusta 1998 a zrušil aj rozhodnutie okresného úradu z 2. júna 1998. Okresný úrad listom   z 27. januára   1999   oznámil   sťažovateľovi,   že   vec   postúpil   na   vybavenie   obci. V období   od   16.   augusta   1998   do   10. apríla   2003   podal   sťažovateľ   viacero   podnetov krajskej prokuratúre a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Okresný úrad 30. novembra 2001 vydal rozhodnutie, ktorým zastavil konanie o odstránení stavby, oznámené listom   z 20.   mája 1998.   Proti   rozhodnutiu sa   sťažovateľ 7. januára   2002   odvolal.   Krajský   úrad   22.   mája   2002   rozhodnutie   okresného   úradu z 30. novembra   2001   zrušil.   V konaní,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,   bolo   zvolané miestne šetrenie na 16. máj 2002, ktorého sa sťažovateľ nemohol zúčastniť, pretože sa o ňom dozvedel oneskorene. Miestne šetrenie sa uskutočnilo bez účasti sťažovateľa napriek tomu, že požiadal o zmenu jeho termínu. Okresný   úrad listom   z 26. júla 2002 oznámil sťažovateľovi,   že   vo   veci   nebude   konať.   Dňa   18.   septembra   2003   požiadal   sťažovateľ krajský   úrad,   aby   vydal   rozhodnutie   vo   veci   na   základe   nečinnosti   nižšieho   správneho orgánu, ktorý mu listom z 24. septembra 2003 oznámil, že požiadal obec o spisový materiál. Podľa sťažovateľa sa vo veci nekoná.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   všeobecné   náležitosti   na   začatie   konania   podľa § 20 a   §   50   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   výzvou zo 6. februára 2004 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.   Na   výzvu sťažovateľ odpovedal podaním doručeným ústavnému súdu 20. februára 2004. Uviedol, že splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   nepredložil   z dôvodu,   že nenašiel   advokáta,   ktorý   by túto   službu   vykonal   bez   akejkoľvek   finančnej   požiadavky. Zároveň   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   jeho   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V prílohe podania predložil potvrdenia, na základe ktorých je toho názoru, že spĺňa predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom a dokumentáciu súvisiacu s vecou. Podanie označené ako „Doplnený návrh“, ktorým mal sťažovateľ   odstrániť   nedostatky   citovanej   sťažnosti,   je   obsahovo   zhodný   s pôvodnou sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   28.   októbra   2003,   až na   citáciu   obsahu   článkov dohovoru,   porušenie   ktorých   namieta,   (strana   7   podania)   a odôvodnenie   priznania primeraného finančného zadosťučinenia (strana 9 podania).

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby v predmetnej veci vydal rozhodnutie, v ktorom „vysloví, že:

1.   Obec   Chminianska   Nová   Ves   svojou   stavebnou   činnosťou   a   prevádzkovaním stavby   chodníka   na   súkromnom   pozemku   (...)   porušuje   jeho   práva   chránené   čl.   1 Dodatkového protokolu (...) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný úrad Prešov a Krajský úrad Prešov svojím postupom (...) porušili čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, (...) čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Okresný   úrad   Prešov   a Krajský   úrad   Prešov   svojím   postupom   (...)   spôsobujú prieťahy v konaní vo veci odstránenia stavby na pozemku J. V. (...) a tým porušujú čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého musím mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom a čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Slovenská republika nezabezpečila J. V. právo na prejednanie veci zákonnosti postupu správnych orgánov štátnej a verejnej moci v správnom konaní (...) pred nezávislým a nestranným súdom a to pre diskriminačné ustanovenia § 250a a 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v náväznosti na čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky čím došlo k porušeniu čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...)“.

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd:

A) „prikázal:

1.   Obci   Chminianska   Nová   Ves   aby   neprevádzkovala   a nevykonávala   stavebné, rekonštrukčné a údržbárske práce na stavbe chodníka (...) až do právoplatného ukončenia správneho konania o odstránení stavby (...).

2. Krajskému úradu v Prešove aby vydal rozhodnutie o odstránení stavby chodníka (...) do 15 dní od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

B) priznal primerané finančné zadosťučinenie „nasledujúcim návrhom:

1.   Obec Chminianska Nová Ves (...) je povinná uhradiť   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk (päťstotisíc korún slovenských ) a to do 3 dní od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu.

2. Okresný úrad Prešov na základe porušenia základných ľudských práv a slobôd J. V. je povinný uhradiť finančné zadosťučinenie za porušenie podľa časti I. bodu 2 v sume 100 000 Sk (stotisíc korún slovenských) a podľa bodu 3 v sume 500 000 Sk (päťstotisíc korún slovenských) a to do 3 dní od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu.

3. Krajský úrad Prešov (...) je povinný uhradiť finančné zadosťučinenie za porušenie podľa časti I. bodu 2 v sume 100 000 Sk (stotisíc korún slovenských) a podľa bodu 3 v sume 100 000 Sk (stotisíc korún slovenských) a to do 3 dní od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu.

4. Slovenská republika (...) je povinná uhradiť finančné zadosťučinenie (...) v sume 1 000 000 Sk (milión korún slovenských) a to do 3 dní od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že „obec, Okresný úrad ale i Krajský úrad boli a sú v zmysle stavebného zákona - štátny stavebný dohľad, ktorého povinnosťou je dohliadať nad dodržiavaním platných príslušných zákonov   a nie   ich   porušovať.   (...)   A   zadosťučinenie,   ktoré   požadujem   od   Slovenskej republiky vychádza zo záväzku, ktorý prijala pristúpením k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dodatkových protokolov. (...)“.

Ústavný súd na obecnom úrade obce zistil, že príslušným stavebným úradom bol v tejto veci pôvodne Okresný úrad, odbor životného prostredia Prešov. Stavebné povolenie na stavbu realizovanú na pozemku sťažovateľa vydané nebolo.

Obvodný úrad životného prostredia v Prešove listom zn. ŽP 1/2004/00776-01/Ká z 19. mája 2004 oznámil ústavnému súdu, že vec týkajúca sa stavebnej činnosti na pozemku sťažovateľa je na ňom vedená pod sp. zn. ŽP SP 2596/2002-Ja/139.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy a základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu „stavebnou činnosťou obce a prevádzkovaním stavby chodníka na súkromnom pozemku“, postupom okresného úradu,   postupom   krajského   úradu   ako   odvolacieho   orgánu   a postupom   Slovenskej republiky.

1. Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom obce ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K tomuto záveru dospel na základe skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy [čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony ako napríklad Obchodný zákonník].

Sťažovateľ sa   proti   namietanému postupu   obce mohol   brániť v konaní o ochrane vlastníckeho   práva   na   príslušnom   všeobecnom   súde   podľa   §   126   a nasl.   Občianskeho zákonníka   (ktoré   poskytuje   ochranu   každému   vlastníkovi   pred   zasahovaním   do   jeho vlastníckeho práva), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Napriek tomu, že z pripojených príloh vyplýva, že sa sťažovateľ obracal na rôzne orgány, nijako nedokladoval (a ani netvrdil), že sa obrátil aj na príslušný všeobecný súd so žalobou o ochranu svojho vlastníckeho práva.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 i. f., ako aj z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právomoc ústavného   súdu   rozhodovať o porušení   základných   práv   a slobôd   je daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súvislosti   s tým   upriamuje   ústavný   súd   pozornosť   na   §   7   ods.   1   OSP,   podľa ktorého „V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány“.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že ochranu jeho vlastníckemu právu poskytujú všeobecné súdy v konaní podľa § 126 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,

sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta aj nečinnosť označených orgánov porušujúcich v sťažnosti označené práva.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej moci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorými sú aj označení porušovatelia jeho práv.

Sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť na ochranu svojich práv iný účinný právny prostriedok ochrany, za ktorý treba považovať možnosť podania žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s citovaným ustanovením § 250t ods. 1 OSP.

Nevyužitie   možnosti   účinnej   ochrany   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa v správnom   súdnictve   nemožno   nahrádzať   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ nepodal žalobu podľa § 250t OSP, ale so svojou sťažnosťou sa obrátil priamo na ústavný súd.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti nečinnosti označených orgánov verejnej moci, nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného úradu a krajského úradu tým, že mu nedoručili oznámenie o miestnom šetrení zvolané na 16. máj 2002, ktoré sa konalo   bez   jeho   účasti,   a   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že mu označené orgány „nevydali právoplatné   rozhodnutie,   spôsobujúce   prieťahy   v konaní   vo   veci   odstránenia   stavby   na pozemku“.

V súlade s

§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde „Sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv podať na príslušnom všeobecnom súde žalobu proti nečinnosti správneho orgánu (§ 250t OSP). Tento zákonný prostriedok ochrany svojich práv však nevyužil, ale priamo sa   obrátil   so   sťažnosťou   na ústavný   súd.   Takýto postup,   ako už bolo uvedené, vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Sťažnosť smeruje aj proti Slovenskej republike, ktorá podľa sťažovateľa nezabezpečila „právo na prejednanie veci zákonnosti postupu správnych orgánov štátnej a verejnej moci v správnom   konaní   o odstránení   stavby,   pred   nezávislým   a nestranným   súdom   a to   pre diskriminačné   ustanovenia   §   250a   a 250d   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku v nadväznosti na čl. 51 ods. 1 ústavy“, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti,   v ktorom   sa   preskúmava namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   zodpovedá   za   porušenie   označených práv len konkrétny orgán verejnej moci, a nie Slovenská republika.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie   jeho   práv   postupom   Slovenskej   republiky,   odmietol   rovnako   ako   v ostatných častiach pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok,   nepovažoval   za potrebné   sa so žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie pred ústavným súdom zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004