znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 215/03-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. R. R., B. B.,   ktorou   namietala   porušenie   čl.   12   ods.   1,   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 3 C/1080/2002 z 15. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   Ing.   V.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

2. Ing. V. M. n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C/1080/2002 z 15. apríla 2003. Podaním doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2003 sťažovateľka požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   215/03   z 19.   novembra   2003   ustanovil za právnu zástupkyňu sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. M. S., B., ktorá podaním doručeným ústavnému súdu 2. februára 2004 sťažnosť doplnila. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že hoci právna zástupkyňa sťažovateľky zo štúdia spisu musela mať vedomosť   o   sťažovateľkou   podanom   dovolaní   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   túto   skutočnosť   ústavnému   súdu   neoznámila. Vzhľadom na nedostatok tejto informácie ústavný súd vo veci konal napriek tomu, že sťažovateľka využila   možnosť   napadnúť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   dovolaním,   čo   v rámci subsidiarity   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vo   veci   konať.   Sťažovateľka   podaním doručeným ústavnému súdu 2. februára 2004 nesúhlasila s ústavným súdom ustanovenou právnou   zástupkyňou,   čo   následne   odôvodnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 9. februára 2004. Dňa 9. marca 2004 advokát JUDr. R. R., B. B., predložil ústavnému súdu splnomocnenie   na   právne   zastupovanie   sťažovateľky   v konaní   pred   ústavným   súdom a 2. apríla 2004 podanie, ktorým doplnil a upravil sťažnosť sťažovateľky.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   s ďalšími   štyrmi navrhovateľmi   podala   okresnému   súdu   2. decembra 2002   návrh,   ktorým   sa   domáhala určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 3 C/1080/2002 z 15. apríla 2003 konanie zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   z dôvodu, že navrhovatelia   v II.   a v   V.   rade   nereagovali   na   výzvu   okresného   súdu   na   opravu a doplnenie návrhu a neodstránili nedostatok, pre ktorý nebolo podľa neho možné v konaní pokračovať.   Napriek   poučeniu „Proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie   nie   je   prípustné“ sa sťažovateľka, ako aj ostatní navrhovatelia odvolali a Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 15 Co 118/2003 z 30. júna 2003 ich odvolanie odmietol s odôvodnením, že „Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. l) O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje podľa § 43 ods. 2. Pretože účastníci podali odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd, ako odvolanie, v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“ V poučení krajský súd uviedol „Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší opravný prostriedok.“

Ústavný súd zistil, že proti predmetnému uzneseniu krajského súdu bolo najvyššiemu súdu podané dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 7/2004 z 27. apríla 2004 zrušil uznesenie okresného súdu z 15. apríla 2003 a uznesenie krajského súdu z 30. júna 2003 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Okresný súd v Brezne uznesením č. k. 3 C/1080/2002 zo dňa 15. 4. 2003, ktorým bolo   zastavené   konanie   vo   veci   podania   návrhu   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam porušil základné právo Ing. V. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva vyplývajúce z článku 12 odsek 1, 2, 4 Ústavy SR.

Ústavný   súd   priznáva   Ing.   V.   M.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 80.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd v Brezne do 2 mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 citovaného zákona nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v namietanom   rozhodnutí   okresného   súdu   vidí   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti označenému rozhodnutiu okresného súdu z 15. apríla 2003 odvolanie a následne proti rozhodnutiu krajského súdu z 30. júna 2003 dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, ktoré podľa názoru ústavnému súdu možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   namietaného   porušenia sťažovateľkou označeného základného práva.

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd.

Tento predpoklad nebol splnený, tak ako to tvrdí sťažovateľka, pretože o ochrane ňou označeného základného práva rozhodol najvyšší súd (v tomto prípade ide o súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   a slobody)   tak,   že   uznesenie okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie prejednanie a rozhodovanie.

Tým,   že   najvyšší   súd   označeným   rozsudkom   odstránil   v sťažnosti   predloženej ústavnému   súdu   24. júna 2003   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky, sťažovateľka na najvyššom súde úspešne využila právny prostriedok ochrany svojho práva, ktorý možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľka   požiadala   ústavný   súd   o ochranu   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy predčasne bez toho, aby všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd) o ňou podanom dovolaní rozhodol (následne najvyšší súd rozsudkom z 27. apríla 2004 namietané rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie). Takýto postup sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu konať v jej veci.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   ústavný   súd   sa   osobitne nezaoberal   otázkou   porušenia   čl. 12   ods. 1, 2   a   4   ústavy,   keďže   tieto   ustanovenia sú spravidla   vždy   porušené,   ak   je   porušené   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody (IV. ÚS 177/04).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ustanovenou   advokátkou   JUDr.   M.   S.,   z dôvodu, že ústavný súd vyhodnotil advokátkou urobené úkony ako bezúčelné [po podaní dovolania najvyššiemu súdu sťažovateľkou mala túto skutočnosť oznámiť ústavnému súdu, keďže išlo o podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý vylučoval právomoc ústavného súdu (vzhľadom na princíp subsidiarity) vo veci konať].

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   tou   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004