znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a   sudcu   Jána   Lubyho predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   V.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Silviou   Sovovou,   Diamantová   10,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky doručenom okresnému súdu 25. januára 2011, ktorým sa domáha vyslovenia neúčinnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov domu na... v... z 11. januára 2011.

Po   podaní   návrhu   na   začatie   konania   si   sťažovateľka   zvolila   právnu   zástupkyňu a 14. februára 2011 doručila okresnému súdu splnomocnenie spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   rozhodol   uznesením zo 14.   marca 2011   tak,   že   ho   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 16. mája 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd... neurobil v tejto veci už vyše   dvoch   rokov   vôbec   žiaden   úkon   s   výnimkou   toho,   že   mi   prostredníctvom mojej právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré som   odpovedala   dňa   28.   3.   2012.   A   to   všetko   napriek   tomu,   že   som   výslovne   žiadala vytýčenie   termínu   pojednávania   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   ešte   dňa 19. 3. 2012.

O   mojom   návrhu   Okresný   súd   Košice   I   teda   doposiaľ   vôbec   nevytýčil   termín pojednávania.

Oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I som nepodávala, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.

Vlastník (spoluvlastník) bytu č. 1 v dome... D. si svoj domnelý nárok na zaplatenie čiastky 5 352,90 Eur voči mne v zmysle mnou napadnutého uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa 11. 1. 2011 uplatňuje v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod č. k. 19 C/119/2011. Samozrejme, že sa snažím uplatňovať si svoje procesné práva.

Na rozdiel od môjho návrhu, o návrhu protistrany súd začal konať rýchlo. Návrh zo strany   M.   D.   bol   podaný   dňa   13. 9. 2011,   do   dnešného   dňa   bolo   vytýčených 5 pojednávaní vo veci.

Javí sa mi, že súdy v tomto prípade účelovo nekonajú o mojom návrhu a naopak, rýchlo sa koná o návrhu D. voči mne, hoci tieto dve konania spolu súvisia. Pripadá mi to tak, akoby reálny výkon súdnej moci v Slovenskej republike spočíval vtom, ako si určitý privilegovaný   jednotlivec,   alebo   skupina   ľudí   rozhodovanie   objedná.   Inak   si priepastný rozdiel v prístupe súdov neviem vysvetliť. Mám za to, že ako navrhovateľka som vôbec nijako nespôsobila prieťahy v konaní. Nečinnosť Okresného súdu Košice I s vykonaním akéhokoľvek úkonu po dobu približne dva a pol roka je ničím neospravedlniteľná.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky... v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a... v čl. 6 ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10 C/ 21/2011 porušené bolo.

... prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 10 C/21/2011 bez prieťahov.

... zakazuje Okresnému súdu Košice-okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

... priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 7 000.- Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

Primerané   finančné   zadosťučinenie   navrhuje   sťažovateľka   priznať   vzhľadom na „neospravedlniteľnú a nezdôvodniteľnú nečinnosť súdu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   je založená na   princípe   subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľke   na   ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o   súdoch   v   §   64   ods.   1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v   zásade   koná   iba   za   predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označený   právny   prostriedok,   ktorý   mal   k   dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní u predsedu   okresného   súdu   neuplatnila   z   dôvodu,   že „by   sa   tým   nič   nezmenilo   a   v konečnom   dôsledku s prihliadnutím   na ostatnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské práva,   takýto   zbytočný   administratívny   úkon   ani   nie   je   pre   podanie   ústavnej   sťažnosti potrebný“.

V uvedenej   súvislosti   poukazuje   taktiež   na   dva   rozsudky   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z 12.   júna   2012   (Ištván,   Ištvánová   proti   Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov ESĽP podľa   sťažovateľky   možno   vyvodiť   záver, že   ústavný súd „nesmie   podmieňovať prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom   prípade   bola   viac ako   11   rokov,   na rozdiel   od   napadnutého   konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá dva roky a desať mesiacov.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch   na   orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   už   netrvá   v prípadoch, keď dĺžka   namietaného   konania   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľka bola v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpená, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy krajského súdu neuplatnila. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014