znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ľ. K.,   Ď.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   Č.,   P., ktorou namieta porušenie bližšie neoznačených práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C/9/2011 z 24. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoPr/2/2011 z 11. apríla 2012, a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. K., Ď. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., P., ktorou namieta porušenie bližšie neoznačených práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C/9/2011 z 24. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoPr/2/2011 z 11. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala žalobou doručenou okresnému   súdu   31.   januára   2011   určenia   neplatnosti   výpovede   a   určenia,   že   jej štátnozamestnanecký pomer trvá.

O tejto žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C/9/2011-79 z 24. októbra 2011 tak, že ju zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   15   CoPr/2/2011-102   z   11.   apríla   2012   tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Úvodom   je   potrebné   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   vyššie   špecifikovanými právoplatnými   a   vykonateľnými   rozhodnutiami   súdov,   podľa   názoru   mandantky,   bol porušený zákon a ochrana jej práv a zákonom chránených záujmov zakotvených, či už v Ústave Slovenskej republiky, resp. v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd súvisiacej právnej úprave priamo vyžaduje, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti vyššie špecifikovaným rozhodnutiam súdov mimoriadne dovolanie, nakoľko nie je možné ochranu práv a oprávnených záujmov mandantky dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   ustanovenia   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   dohovoru,   zákona   č.   400/2009   Z.   z.   o   štátnej   službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Zákonníka práce. Poukazuje tiež na skutkové okolnosti predmetného prípadu a podrobnejšie uvádza svoju právnu argumentáciu týkajúcu sa tejto veci.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poznamenáva,   že   podala   podnet   Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto súvislosti uvádza:

„Práve vychádzajúc z uvedených skutočností máme za to, že sú dané dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania v súlade s ustanovením § 243e ods. 1, § 243f ods. 1 písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nakoľko   napriek   tomu,   že   súdy   v   podstate objektívne zistili skutkový stav, na základe takto zisteného stavu dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnym právnym záverom.

S poukazom na uvedené dôvody a právne hodnotenie sme podaním zo dňa 28. 05. 2012   podali   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 9C 9/2011-79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 04. 2012, č. k. 15CoPr 2/2011-102.

Krajská prokuratúra P. podaním zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. Kc 125/12 - 4 po právnom   zhodnotení   predmetnej   právnej   veci   vyslovila   názor,   že   považuje   rozhodnutie odvolacieho súdu za zákonné a samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania za nedôvodný.

Mandantka   po   oboznámení   sa   s   predmetným   rozhodnutím,   uvedené   pokladá   za neobjektívne   a   uvedeným   rozhodnutím   ním   prezentovaní   právny   názor   pokladá   za neobjektívny   a   nezákonný.   V   podaní,   ktoré   je   prílohou   vyslovuje   vážne   pochybnosti o objektívnosti pracovníkov prokuratúry v P. a z uvedeného dôvodu žiada, aby jej podnet bol preskúmaný prokuratúrou iného kraja Slovenskej republiky.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Rozhodnutím Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 9C 9/2011-79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 04. 2012, č. k. 15CoPr 2/2011- 102 došlo k porušeniu Ústavných práv a práv vyplývajúcich Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Mgr. Ľ. K.

... Mgr. Ľ. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ktorú je Krajský súd v Prešove   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1   K   namietanému   porušeniu   bližšie   neoznačených   práv   podľa   dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C/9/2011 z 24. októbra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   v   tejto   časti   namieta   porušenie   bližšie neoznačených práv podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu z 24. októbra 2011. Proti namietanému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 15 CoPr/2/2011-102 z 11. apríla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu, vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K   namietanému   porušeniu   bližšie   neoznačených   práv   podľa   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 CoPr/2/2011 z 11. apríla 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   bližšie   neoznačených   práv   podľa   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 CoPr/2/2011 z 11. apríla 2012.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01, IV. ÚS 217/2011).

Ústavný súd preto konštatuje, že plynutie dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   začalo právoplatnosťou   namietaného rozsudku   krajského   súdu z 11. apríla 2012, a nie až dňom doručenia prípisu, ktorým došlo k vybaveniu podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania. Samotné podanie podnetu v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je totiž účinným právnym prostriedkom,   ktorý   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   poskytuje   každej   osobe   na ochranu   jej   základných   práv   alebo   slobôd.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľka v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinná vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že z jeho zistení vyplýva, že namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   17.   apríla   2012,   pričom sťažovateľka podala sťažnosť na poštovú prepravu 6. februára 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod   na   jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013