znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpeného opatrovníčkou Ing. A. O., T., právne zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   So 28/2009 z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010 doručená sťažnosť M. O., T., zastúpeného opatrovníčkou Ing. A. O., T. (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., T., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 So 28/2009 z 31. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Sociálna   poisťovňa   –   ústredie, Ulica 29. augusta   8,   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“),   rozhodnutím č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 podľa § 70 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 439/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) priznala sťažovateľovi ako nepoistencovi od 10. januára 2007 invalidný dôchodok v sume 6 860 Sk mesačne určenej podľa § 73 ods. 3 zákona o sociálnom poistení s odôvodnením, že po posúdení   zdravotného   stavu   sťažovateľa   29.   januára   2007   bol   uznaný   invalidným   so stanovenou   mierou   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú   činnosť   na 80   %,   pričom dátum vzniku invalidity bol stanovený pred dovŕšením povinnej školskej dochádzky.

Sociálna   poisťovňa   takto   (opätovne)   rozhodla   potom,   ako   jej   prvé   rozhodnutie č. 890 110 7512 z 22. februára 2007 Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 12 Sd 224/2007 z 29. novembra 2007 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľa   dôvodom   zrušenia   prvého   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne z 22. februára 2007 krajským súdom bola „jeho nezákonnosť, spočívajúca v nesprávnosti predmetného   rozhodnutia   ako   aj   v   jeho   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   dôvodov... a v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a súd... zároveň vyslovil názor, že v ďalšom konaní... je potrebné vykonať dokazovanie k tvrdeniu opatrovateľky sťažovateľa, či v danom prípade nie sú splnené podmienky na priznanie invalidného dôchodku odo dňa podania žiadosti   (žiadosť   o   dôchodkovú   dávku   bola   podaní   15.   januára   2007)   a   rovnako   sa vysporiadať s jej tvrdením, že sťažovateľovi mal byť priznaný ako dobrovoľne dôchodkovo poistenej osobe invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení..., nakoľko ako matka platila za sťažovateľa (svojho syna) dobrovoľné poistenie za dobu po dovŕšení 16 roku veku a následne opätovného jeho prepočítania s poukazom na tú skutočnosť, že matka za svojho syna platila dobrovoľné poistné po dovŕšení 16 roku veku sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ešte   počas   konania   o   prvom   opravnom   prostriedku   mu Sociálna   poisťovňa   vzhľadom   na   jeho   zdravotný   stav   –   detskú   mozgovú   obrnu   – rozhodnutím č. 890 110 7512 z 28. augusta 2007 ustanovila opatrovníka, a to jeho matku.

Krajský súd v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 rozsudkom sp. zn. 12 Sd 187/2008 z 30. októbra 2008 rozhodol tak, že opäť zrušil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v predmetnej veci „nebol náležite zistený skutkový stav veci, nakoľko   po   podaní   opravného   prostriedku   navrhovateľom   posudkový   spis   nebol odporkyňou   postúpený   posudkovému   lekárovi   II.   stupňa   za   účelom   vypracovania medicínskeho   posudku   v   rámci   opravného   prostriedku.   Ďalším   dôvodom   zrušenia napadnutého rozhodnutia bola tá skutočnosť, že odporkyňa nedoručila súdu posudkový spis navrhovateľa a to aj napriek skutočnosti, že tento bol súdom žiadaný.“.

Podľa sťažovateľa si krajský súd osvojil jeho tvrdenie, že „invalidný dôchodok mal byť navrhovateľovi priznaný dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, t. j. odo dňa 15. januára 2007 podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a nie podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že napriek skutočnosti, že „bol dobrovoľne dôchodkovo poistenou osobou – poistencom (§ 70 ods. 1), nakoľko opatrovník navrhovateľa zaplatil za navrhovateľa dobrovoľné dôchodkové poistenie za obdobie od 19. decembra 2006 do 22. decembra 2006 a od 3. januára 2007 do 4. januára 2007, teda za obdobie menej   ako   jeden   rok,...   odporkyňa   tak   v   rozpore   so   zákonom   priznala   navrhovateľovi invalidný dôchodok len ako fyzickej osobe – nepoistencovi (§ 70 ods. 2)“.

Sťažovateľ argumentuje, že „v prípade, že by odporkyňa s poukázaním na zaplatené poistné,   správne   posúdila   navrhovateľa   ako   dobrovoľne   dôchodkovo   poistenú   osobu (poistenca - § 70 ods. 1), musela by výšku invalidného dôchodku navrhovateľa určiť podľa § 73 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V takomto prípade by mesačná výška invalidného dôchodku navrhovateľa bola viac ako trojnásobná.

Išlo by teda o sumu invalidného dôchodku podstatne vyššiu ako je výška invalidného dôchodku, priznaného odporkyňou navrhovateľovi.“.

Na   základe   odvolania   Sociálnej   poisťovne   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 So 28/2009 z 31. mája 2010 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Sd 187/2008 z 30. októbra 2008 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nezákonný, pretože odvolací súd nesprávne posúdil dátum, od ktorého mu mala byť dôchodková dávka priznaná.   Zotrváva   na   svojom   tvrdení,   že „to   malo   byť   od   dátumu   podania   žiadosti sťažovateľa   o   invalidný   dôchodok,   teda   odo   dňa   15.   januára   2007   a   nie   odo   dňa   10. januára 2007 (kedy sťažovateľ dovŕšil 18 rokov veku)“.

Sťažovateľ tvrdí, že „najvyšší súd sa okrem toho žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami   sťažovateľa,   uvedeným   vo   vyjadrení   k   odvolaniu   odporkyne“. V   tejto súvislosti konštatuje, že „odporkyňa zámerne priznala navrhovateľovi nárok na invalidný dôchodok   spätne   odo   dňa   10.   januára   2007   (odo   dňa   jeho   18.   narodenín),   aby   bol navrhovateľ posudzovaný ako invalid z mladosti. Priznaním nároku na dôchodok odo dňa 15. januára 2007 (teda odo dňa podania žiadosti o dôchodok a zároveň odo dňa po 18. roku   veku   žiadateľa),   by   už   navrhovateľa   nemohla   totiž   posudzovať   ako   invalida   z mladosti.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „rozhodnutím odporkyne č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája 2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2010, č. k.: 4 So/28/2009, ktorým rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: 12 Sd/187/2008-56 zo dňa 30. októbra 2008 zmenil   NS   SR   tak,   že   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie   ako   odporkyne č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája 2008 potvrdil, došlo k porušeniu práva rovnosti pred zákonom.

Odporkyňa mala postupovať za identických podmienok voči sťažovateľovi rovnako ako voči ostatným žiadateľom o invalidný dôchodok a aplikovať voči nemu hmotnoprávne ustanovenie § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, čím by mu vznikol nárok na invalidný dôchodok viac ako trojnásobne vyšší ako pri aplikácii ustanovenia § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší   súd tým,   že   svojím   rozsudkom potvrdil   uvedené   rozhodnutie   odporkyne, ktorým porušila právo sťažovateľa na rovnosť pred zákonom, porušil aj Najvyšší súd SR právo sťažovateľa na rovnosť občanov pred zákonom.“.

Sťažovateľ   napokon   tvrdí,   že   označenými   rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne a najvyššieho súdu „došlo k porušeniu práva na ochranu pred diskrimináciou.

Sociálna poisťovňa – ústredie a aj Najvyšší súd totiž spôsobom, ktorým rozhodli, vylúčili   sťažovateľa   z možnosti   sa   dobrovoľne   dôchodkovo   pripoistiť,   tak   ako to   zákon o sociálnom poistení umožňuje iným osobám... Z tejto možnosti bol sťažovateľ ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím od narodenia vylúčený.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Sťažnosti sa vyhovuje. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť pred zákonom podľa   článku   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   ochranu   pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Najvyššieho súdu SR   zo dňa 31.   mája   2010,   č.   k.: 4 So/28/2009,   ktorým   rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,   č.   k.:   12   Sd/187/2008-56   zo   dňa   30.   októbra   2008   zmenil   NS   SR   tak,   že rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája 2008 potvrdil, porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2010, č. k.: 4 So/28/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v   prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   označeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 4 So 28/2009 z 31. mája 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa jeho názoru nesprávne posúdil otázku vzniku jeho nároku na invalidný dôchodok a následne aj výpočet jeho výšky podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, pričom nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol dobrovoľne poistený.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu   Sociálnej   poisťovne   č.   890   110   7512   z   13.   mája   2008   rozhodol   o   odvolaní Sociálnej poisťovne ako žalovanej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sd 187/2008 z 30. októbra 2008 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 So 28/2009 z 31. mája 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie odporkyne č. 890 110 7512 z 13. mája 2008, ktorým podľa § 70 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 439/2004 Z. z. (ďalej len „zsp“) navrhovateľovi priznal od 10. januára 2007 invalidný dôchodok v sume 6 860 Sk mesačne, vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.

Dôvodil tým, že opatrovníčka navrhovateľa Ing. A. O. v návrhu na preskúmanie rozhodnutia namietla nesprávnosť dátumu vzniku a nesprávnosť výpočtu výšky dôchodku podľa § 70 ods. 2 zsp. s poukazom na to, že navrhovateľ bol dobrovoľne poistený, čo nebolo registrované na osobnom liste dôchodkového poistenia. Domnievala sa, že na základe tejto skutočnosti by mohol byť navrhovateľovi priznaný vyšší invalidný dôchodok. Krajský súd zhodnotil uvedené skutočnosti a dospel k záveru, že nebol náležite zistený skutkový stav, lebo   zdravotný   stav   navrhovateľa   nebol   v   súdnom   konaní   posúdený   a   spornou   zostala otázka vzniku nároku navrhovateľa na invalidný dôchodok odo dňa podania žiadosti a jeho priznanie podľa § 70 ods. 1 zsp.»

Najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   ďalej   citoval   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“), § 244 ods. 1, 2 a 3], zákona o sociálnom poistení [§ 15 ods. 4, § 63 ods. 1, § 70 ods. 1 a 2, § 72 ods. 1 písm. a), § 73 ods. 3, § 263 ods. 15], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal. Okrem iného najmä uviedol:

„V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy,   štátnej   správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo   ktorými   môžu   byť   práva,   právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP).

Zákonnosť rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Odporkyňa podaným odvolaním nesúhlasila s rozhodnutím krajského súdu, ktorý si osvojil   tvrdenie   navrhovateľa   o   tom,   že   invalidný   dôchodok   mal   byť   navrhovateľovi priznaný dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, od 15. januára 2007 podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, a nie podľa § 70 ods. 2 zákona. Jednou z podmienok vzniku nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zsp je dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav,   v   dôsledku   ktorého   došlo   k   poklesu   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní sú zdravou fyzickou osobou. Vznik nároku na invalidný dôchodok je ďalej podmienený okrem zdravotného hľadiska, t. j. invalidity, aj splnením podmienky potrebného obdobia poistenia. Na vznik nároku na invalidný dôchodok v prípade poistenca mladšieho ako 20 rokov sa podľa § 70 ods. 1 v nadväznosti na § 72 ods. 1 písm. a/ zsp vyžaduje poistné obdobie menej ako jeden rok.

Aj keď z ustanovenia § 72 ods. 1 písm. a/ zsp je nepochybné, že invalidita poistenca vo veku do 20 rokov vznikne po splnení aj podmienky potrebného obdobia dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej jeden rok, zákon o sociálnom poistení v znení účinnosti v čase konania odporkyne o žiadosti navrhovateľa o invalidný dôchodok, zachoval právnu úpravu, podľa   ktorej   invalidita   nevylúčila   poskytovanie   invalidného   dôchodku   v   prípadoch, v ktorých   sa   občania   stali   invalidnými   do   skončenia   povinnej   školskej   dochádzky,   tzv. invalidi z mladosti.

Podľa § 263 ods. 15 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nárok na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 2 má aj fyzická osoba narodená v období od 1. januára 1987 do 31. decembra 2004, ktorá sa stala invalidnou podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005 pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka.

Podľa § 70 ods. 2 veta prvá a druhá zákona fyzická osoba má nárok na invalidný dôchodok aj vtedy, ak sa stala invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom a má   na   území   Slovenskej   republiky   trvalý   pobyt.   Nárok   na   invalidný   dôchodok   tejto fyzickej osobe vzniká najskôr odo dňa dovŕšenia 18 rokov veku.

Podľa § 73 ods. 3 zákona suma invalidného dôchodku fyzickej osoby uvedenej v § 70 ods. 2, ktorá má percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %,   sa   určí   ako   súčin   osobného   mzdového   bodu,   obdobia   dôchodkového   poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na invalidný dôchodok, ku ktorému sa pripočíta obdobie od vzniku   nároku   na   invalidný   dôchodok   do   dovŕšenia   dôchodkového   veku   a   aktuálnej dôchodkovej hodnoty; § 63 ods. 1 tretia veta a štvrtá veta platia rovnako. Osobný mzdový bod sa určuje na hodnotu 0,67.“

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom dospel k tomuto právnemu záveru:

„V danej veci súd zistil, že navrhovateľ požiadal žiadosťou zo dňa 15. januára 2007, t. j. od dovŕšenia 18. roku veku (10. januára 2007), o invalidný dôchodok. Rozhodnutím zo dňa 13. 5. 2008 odporkyňa jeho žiadosti vyhovela a od 10. januára 2007 mu priznala invalidný dôchodok z dôvodu, že po posúdení zdravotného stavu dňa 29. januára 2007 bol uznaný invalidným so stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 80 %, pričom dátum vzniku invalidity bol stanovený pred dovŕšením povinnej školskej dochádzky.   Na   odvolanie   navrhovateľa   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozhodnutie   odporkyne z 13. mája 2008 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci s tým, že navrhovateľovi mal byť priznaný invalidný dôchodok dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, t. j. od 15. januára 2007 podľa § 70 ods. 1 zsp. S takto vysloveným právnym názorom odporkyňa vyslovila   nesúhlas   jednak   z   dôvodu,   že   choroba   navrhovateľa   podmieňujúca   invaliditu vznikla v období raného detstva navrhovateľa, ako i z toho dôvodu, že fyzická osoba nemôže získať obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia pred dovŕšením 16 rokov svojho veku (§ 15 ods. 4 zsp).

Odvolací súd nemohol súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nárok na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zsp navrhovateľovi nevznikne z dôvodu, že splnil podmienku potrebnej poistnej doby podľa § 72 ods. 1 písm. a/ zsp, poistné obdobie menej   ako   jeden   rok.   Nárok   na   invalidný   dôchodok   sa   navrhovateľovi   nepodmieňuje splnením   podmienky   potrebného   počtu   rokov   dôchodkového   poistenia   a   jeho   vznik   je viazaný najskôr na deň dovŕšenia 18 rokov veku. Vzhľadom na preukázaný zdravotný stav poistné obdobie podľa § 72 ods. 1 písm. a/ zsp navrhovateľ získať ani nemohol. Sumu invalidného dôchodku z uvedeného dôvodu odporkyňa správne určila podľa § 73 ods. 3 zsp. Nový systém sociálneho poistenia,   platný od 1.   1.   2004,   je založený zásadne na výkone   zárobkovej   činnosti   a   na   platení   poistného.   Dávky   z   neho   poskytované   plnia predovšetkým   funkciu   náhrady   straty   príjmu   z   predchádzajúceho   výkonu   zárobkovej činnosti. Do poistného systému bol prihlásený po dovŕšení 16. roku veku a zaplatil poistné za   obdobie   od   19.   decembra   2006   do   22.   decembra   2006   a   od   3.   januára   2007   do 4. januára 2007 z vymeriavacieho základu, ktorý si sám určil. V danej veci nebolo sporné, že navrhovateľ - invalidný dôchodca z mladosti, zárobkovú činnosť nikdy nevykonával. Najvyšší   súd   sa   preto   nestotožnil   so   záverom   krajského   súdu   o   potrebe   zrušiť preskúmavané rozhodnutie.

Napadnutý rozsudok krajského súdu preto najvyšší súd podľa § 220 OSP zmenil a preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.“ V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie   žaloby   sťažovateľa   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   (a   o   ktorých v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok   správneho   orgánu   predmetom   preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa ním tvrdeného splnenia podmienky vzniku nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a nie podľa § 70   ods.   2   v   nadväznosti   na   §   263   ods.   15   citovaného   zákona).   Najvyšší   súd   pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (nárok na invalidný   dôchodok   sťažovateľa   nepodmienil   splnením   podmienky   potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia, jeho vznik viazal najskôr na deň dovŕšenia 18 rokov veku sťažovateľa).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdu a nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo v právomoci   najvyššieho   súdu.   Jeho   závery   nevykazujú   známky   svojvôle   a   sú   aj primeraným spôsobom odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   ani   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 28/2009 z 31. mája 2010. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody   sťažovateľa,   neexistuje   ani dôvod   na   vyslovenie   porušenia   týchto   ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011