znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 o sťažnosti   M.   R.,   nar.   11.   9.   1971,   t.   č.   v Ústave   na   výkon   väzby Nitra,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   L.,   N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 95/1995, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 95/1995 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. R.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   mu   j   e   Okresný   súd   Nitra   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Nitra   je povinný   uhradiť M.   R.   trovy   konania   v sume   254,88   € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. L., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 doručená   sťažnosť   M.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 95/1995.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v označenej   veci   je   vedené   trestné   konanie   proti sťažovateľovi pre trestný čin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Obvinenie bolo proti sťažovateľovi vznesené 7. novembra 1994 a okresný súd koná v jeho veci na podklade obžaloby od 13. septembra 1995. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd konal vo veci plynulo v rokoch 1995 až 1998, v nasledujúcom období až do roku 2001 nekonal a nečinnosťou je poznačené konanie aj v ďalších   rokoch   až   do   súčasnosti.   Sťažovateľ   uviedol,   že   postup   okresného   súdu   je poznačený nečinnosťou v trvaní osem a pol roka.

Sťažovateľ   označil   ako   hlavný   dôvod   odročovania   hlavných   pojednávaní,   a tým predlžovania konania, neúčasť svedkov. On sám sa nezúčastnil na dvoch pojednávaniach, z ktorých sa ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 95/1995 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Uplatnil   tiež   nárok   na   priznanie   finančného zadosťučinenia 30 000 € a na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti sa pred jej predbežným prerokovaním na výzvu ústavného súdu vyjadril okresný súd, ktorý uviedol:

„Z   predmetného   spisu   zisťujem,   že   vec   obžalovaného   M. R. a   spol.   napadla   na Okresný súd Nitra dňa 13.09.1995 a je vedená pod sp.zn. 6T/95/1995. Z predmetného spisu ďalej zisťujem, že vec bola riešená väzobne a obžalovaný M. R. v predmetnej veci bol vo väzbe   od   09.11.1994.   Pán   Ružička   bol   obžalovaný   pre   trestný   čin   lúpeže spolupáchateľstvom a iné, vec bola v tom čase pridelená sudkyni JUDr. Ľ. K..

Sudkyňa JUDr. Ľ. K. od podania obžaloby priebežne konala a v predmetnej vecí ako sudkyňa aj rozhodla dňa 12.06.1996. Obžalovaný R. bol uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1, 2 Trestného zákona vo viacerých bodoch, ďalej z pokračujúceho trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona v jednom bode, v ďalšom bode za trestný čin krádeže podľa § 247 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a v ďalšom bode za trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 odsek 1 Trestného zákona. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 (deviatich) rokov a pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto   rozsudku   bolo   podané   odvolanie,   v   predmetnej   veci   rozhodoval   Krajský   súd   v Bratislave, pobočka Nitra, pod číslom 9To/245/2006 dňa 20.08.2006 a rozhodol tak, že podľa § 258 odsek 1 písmeno a), b), c), odsek 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe zrušenia veci vec mala prejednávať JUDr. K., boli podané námietky zaujatosti voči senátu a sudcovi, o námietkach zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Nitre dňa 15.10.2006, rozhodol tak, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednania veci obžalovaného R.. V tom čase bol obžalovaný Ružička naďalej vo väzbe, Najvyšší súd Slovenskej republiky pod číslom Ntv 11.53/1996 rozhodol tak, že u obžalovaného M. R. predĺžil lehotu trvania väzby do 30. júna 1997. Vo veci potom naďalej konala sudkyňa JUDr. Ľ. K., ktorá stanovila viacero termínov hlavných pojednávaní.   Obžalovaný Ružička a spol.   v predmetnej veci podávali viacero námietok zaujatosti, o ktorých bolo rozhodované. Opätovne bol podaný návrh na predĺženie lehoty väzby u obžalovaného M. R., Najvyšší súd Slovenskej republiky pod číslom Ntv II. 30/1997 dňa 03.júna 1997 rozhodol tak, že predĺžil lehotu väzby M. R. do 07. novembra 1997.

V   predmetnej   veci   boli   opätovne   podané   návrhy   na   odňatie   veci,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky pod číslom Ndt 142/97 dňa 23. septembra 1997 rozhodol, že trestná vec   obžalovaného   M.   R.   a   spol.   sa   Okresnému   súdu   Nitra   a   Krajskému   súdu   v   Nitre neodníma. Sudkyňa JUDr. Ľ. K. naďalej konala a sudkyňa uznesením 6T/95/95 zo dňa 07.11.1997 rozhodla tak, že obžalovaný R.. a obžalovaný M. R. sa prepúšťajú z väzby na slobodu. Toto uznesenie aj nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07.11.1997 a Ružička bol prepustený z väzby na slobodu. V predmetnej veci opätovne boli dané námietky na okresný súd a krajský súd a návrh na odňatie veci, Najvyšší súd SR pod číslom Ndt 27/1998 dňa 03.03.1998 rozhodol tak, že vec okresnému súdu a krajskému súdu neodňal. Sudkyňa na základe toho naďalej vo veci konala, dňa 02.11.1998 opatrením predsedu súdu bola   vec   pridelená   sudcovi   P. Z..   Odňatá vec bola z tých dôvodov,   že sudkyňa odišla pracovať na Krajský súd v Nitre.

Súd vo veci ďalej konal, okresný prokurátor Nitra dňa 07. júna 1999 podal návrh na konanie   proti   ušlému,   a   to   obžalovanému-R. F..   Sudca   P. Z. začal   aj   konať   ako   proti ušlému, jednalo sa proti ušlému R. F., ktorý bol obžalovaný spoločne s M. R.. Sudca P. Z. v predmetnej veci stanovoval viackrát termín hlavných pojednávaní, hlavné pojednávania   museli   byť   odročované   z   dôvodu,   lebo   obžalovaný   M.   R.   ako   i   ďalší spoluobžalovaní   sa   nezúčastnili   hlavných   pojednávaní,   ospravedlňovali   ich   právni zástupcovia. Takto to prebiehalo v rokoch 2001, 2002, obdobne to prebiehalo i v roku 2003. Takisto i v roku 2004 sudca P. Z. vytýčil viacero pojednávaní, ktoré musel odročiť z tých dôvodov,   že   na   hlavné   pojednávanie   sa   nedostavovali   predvolaní   svedkovia   alebo obhajcovia   obžalovaných.   Došlo   k   takému   stavu,   že   obžalovaný   R. sa   v   roku   2004 zúčastňoval pojednávania, avšak vo veci sa nemohlo pojednávať, lebo sa nezúčastnil buď niektorý obhajca alebo spoluobžalovaný.

V roku 2005 sudca P. Z. stanovil viacero pojednávaní, ani jedno pojednávanie sa nemohlo   vykonať   z   tých   dôvodov,   lebo   sa   nedostavili   svedkovia   alebo   obhajcovia.   Je pravdou, že obžalovaný R. v roku 2005 sa zúčastňoval pojednávania. V roku 2006 sudca P. Z. celkovo stanovil päť termínov pojednávaní, iba na jednom hlavnom pojednávaní mohol konať,   a   to   tak,   že   vypočul   ďalších   prítomných   svedkov.   Ostatné   pojednávania   musel odročiť z dôvodov neprítomnosti obhajcov alebo neprítomnosti obžalovaných. V roku 2007 sudca P. Z. opätovne konal v takom smere, že stanovil viacero hlavných pojednávaní, musel   pojednávania   odročovať   v   dôsledku   neprítomnosti   predvolaných   svedkov   ako   i obhajcov obžalovaných.

Zo spisu ďalej zisťujem, že obžalovaný M. R. rozhodnutím Okresného súdu Nitra, sp.zn. 4Tp/89/2008, zo dňa 17.06.2008, bol vzatý do väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku z tých dôvodov, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek 1 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb.

Sudca P. Z. v tomto čase stanovoval termíny hlavného pojednávania, avšak s dlhším termínom z toho dôvodu, lebo sám bol práceneschopný. Sudca P. Z. v roku 2009 stanovil viacero termínov hlavného pojednávania a v predmetnej veci obžalovaného M. R. a spol. dňa 03.06.2009 rozhodol tak, že podľa § 223 odsek 2 Trestného poriadku v znení zákona číslo 141/1961 Zb. s použitím § 172 odsek 2 písmeno a) Trestného priadku v znení zákona číslo 141/1961 Zb. trestné stíhanie proti obžalovanému M. R. podľa obžaloby okresného prokurátora Nitra č. lPv/1045/1994 v celom rozsahu zastavil. Ďalší spoluobžalovaní F. a A. boli uznaní vinnými podľa obžaloby. Doposiaľ rozhodnutie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 6T/95/1995, zo dňa 03.06.2009, čo sa týka obžalovaného M. R. nie je právoplatné, lebo proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť okresný prokurátor.

Na základe takto uvedenej analýzy som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k prieťahom konania, ktoré by zavinil Okresný súd Nitra. Je pravdou, že v predmetnej veci obžalovaného R., vec je na okresnom súde od roku 1995 až doposiaľ a vec nie je právoplatná, avšak ak tu aj vznikali dlhé časové úseky, že súd vo veci nekonal a že vo veci bolo vytýčených málo pojednávaní tak, ako to sám uvádza sťažovateľ, vo veľkej miere tieto   časové   rozdiely   vznikli   so   zavinením   samotného   obžalovaného   Ružičku,   keď   tento dával na Okresný súd Nitra námietky zaujatosti a o týchto námietkach musel rozhodovať viackrát Najvyšší súd SR. Čo sa týka lehoty trvania väzby, považujem túto za primeranú, obžalovaný po tom, ako uplynula lehota väzby, bol prepustený z väzby, do väzby bol vzatý nie v dôsledku podanej obžaloby okresným prokurátorom č. lPv/1045/1994, ale kvôli tomu, že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie pre iný skutok, a to pre trestný čin vraždy. Chcem podotknúť, že okresný súd - sudca P. Z. vo veci stanovoval termíny hlavných pojednávaní,   väčšinu   hlavných   pojednávaní   nevykonal   z   dôvodu,   lebo   na   hlavné pojednávanie sa nedostavovali obhajcovia obžalovaných ako i svedkovia.

Som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd prerokovával vec obžalovaného bez zbytočných prieťahov a ak tam vznikli, neboli zavinené súdom.“

Ústavný   súd   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie okresný súd doplnil svoje vyjadrenie takto:„Obdržal som uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky o prijatí sťažnosti M. R.. M. R. sa sťažuje na nečinnosť súdu vo veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T/95/1995. K jeho sťažnosti som sa podrobne vyjadroval dňa 24.4.2010. Moje vyjadrenie bolo zaslané k číslu Rvp 480/2010, ktoré bolo Ústavným súdom prevzaté dňa 27.4.2010.

Opätovne chcem konštatovať, že som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k prieťahom v konaní, i keď vo veci súd rozhodol až 3.6.2009.

Z celej analýzy jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že prieťahy v konaní v prvom rada   spôsobil   obžalovaný   M.   R.,   keď   sa   viackrát   nedostal   na   pojednávanie,   podával námietky zaujatosti sudcu okresného súdu aj krajského súdu.

Z   tohto   dôvodu   nebolo   možné   vo   veci   rozhodnúť   skôr,   nakoľko   bolo   potrebné rozhodovať   o   námietkach   obžalovaného   a   tiež   sa   pojednávaní   nezúčastňovali   právni zástupcovia sťažovateľa ako i ostatných obžalovaných.

Preto som toho názoru, i keď bola sťažnosť M. R. prijatá na ďalšie konanie, je podľa môjho názoru potrebné jeho sťažnosť zamietnuť z poukazom na moje vyjadrenie ako i s poukazom na spis Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T/95/1995. Spis sp. zn. 6T/95/1995 bol zaslaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky na preštudovanie. Z predloženého spisu je možné zistiť, že moje tvrdenia sa zakladajú na pravde a zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k prieťahom v konaní.“

Ústavný súd zo spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, aké uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci W. v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem   „primeraná   lehota“   relatívny.   Primeranosť   doby   konania   sa   posudzuje   podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci K. v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Povahou konania treba rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   ako   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv   na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   B. v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   pre   naplnenie   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).

1.   Pri   posudzovaní   faktickej   zložitosti   veci   ústavný   súd   pripúšťa   určitý   stupeň faktickej   zložitosti   veci   vzhľadom   na   to,   že   trestné   konanie   sa   viedlo   proti   viacerým obžalovaným, pritom proti jednému z nich ako proti ušlému. Právnu zložitosť veci ústavný súd nezistil. Vzhľadom na to, že ide o trestné konanie, v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu treba k tomuto konaniu pristupovať s mimoriadnou starostlivosťou, keďže sa dotýka osobného statusu sťažovateľa.

2.   Ústavný   súd   taktiež   posudzoval   správanie   sťažovateľa   ako   strany   v trestnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu dve ospravedlnené absencie sťažovateľa na hlavnom pojednávaní nemohli prispieť k tomu, aby konanie trvalo 15 rokov. Čo sa týka absencie ďalších   obžalovaných   a ich   právnych   zástupcov,   ktorí   sa   nezúčastňovali   na   hlavných pojednávaniach,   aj   keď   ich   absencie   boli   ospravedlnené   (v rokoch   2001   –   2003),   túto skutočnosť   nemožno   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľa,   aj   keď   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení uviedol, že „hlavné pojednávania museli byť opakovane odročované, a to aj pre dôvody   na   strane   sťažovateľa“.   Námietky   zaujatosti,   ktoré   uplatňoval   sťažovateľ   proti konajúcim sudcom, ústavný súd považuje za procesné úkony, na ktoré je účastník konania oprávnený podľa príslušných procesných predpisov a nemôžu ísť na ťarchu okresného súdu. Okresný súd sa však musel s nimi vyrovnať, čo malo vplyv na dĺžku namietaného konania. Túto skutočnosť zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní. Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu má znaky neefektívnosti, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že jeho rozsudok sp. zn. 6 T/95/95 z 12. júna 1995 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To/245/96 z 20. augusta 1996 zrušený podľa § 258 ods. 1 písm. a) až c) a ods. 2 Trestného poriadku a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju v plnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Z rozboru veci o ďalšom priebehu napadnutého konania po vrátení veci okresnému súdu   vyplýva,   že   vzhľadom   na opakované námietky   zaujatosti   sa   rozhodovalo   o týchto námietkach, ďalej o námietkach predĺženia väzby sťažovateľa (sťažovateľ bol vo väzbe od 9. novembra 1994 do 7. novembra 1997). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval opakovane o návrhoch na odňatie veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom konaní vyplýva aj z toho, že napriek nedisciplinovanosti svedkov a v niektorých prípadoch aj   obžalovaných   a ich   právnych   zástupcov,   ktorí   sa   opakovane   nedostavili   na hlavné pojednávania,   okresný   súd   vôbec   nevyužil   proti   nim   donucovacie   prostriedky   v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Ústavný súd napokon zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je v okolnostiach danej veci neakceptovateľné, aby napadnuté konanie v označenej trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi nebolo ani po 15 rokoch právoplatne skončené.

Ústava vo svojom siedmom oddieli druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   pripisuje   osobitný   význam   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napriek tomuto záveru ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez   zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní uskutočnenom 3. júna 2009, čo sa týka sťažovateľa, uznesením rozhodol, že konanie proti nemu sa zastavuje. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol:

„Podľa   §   172   odsek   2   Trestného   poriadku   v znení   zákona   č.   141/1961   Zb., vyšetrovateľ a v skrátenom vyšetrovaní prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie po a) ak je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo ktorý ho podľa očakávania postihne.

Súd zistil a mal za preukázané, že zároveň na Okresnom súde Nitra, prebieha súdne konanie   v trestnej   veci   obžalovaného   M.   R.   a spol.,   v ktorej   je   dôvodne   podozrivý   zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Trestného zákona (zák. č. 140/12961 Zb. v znení neskorších predpisov, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí podstatne vyšší trest.

Súd z dôvodov vyššie uvedených rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, trestné stíhanie obžalovaného zastavil.“

Toto   rozhodnutie   bolo   doručené   sťažovateľovi   26.   apríla   2010,   nie   je   však právoplatné, lebo proti nemu podal sťažnosť okresný prokurátor. Zo zistenia na okresnom súde   vyplýva,   že   príslušný   spis   bude   z tohto   dôvodu   predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie o sťažnosti.

Vo   vzťahu   k ďalším   obžalovaným okresný   súd   na hlavnom pojednávaní vyhlásil rozsudok vo veci samej.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa   odseku 5   citovaného   zákonného ustanovenia   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 30 000 €, čo však osobitne vo svojej sťažnosti neodôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu však vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného konania s poukazom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci W. v. Nemecko z 27. júna 1968) v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   preto   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 6 T 95/95,   berúc do   úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (využívanie procesných úkonov   sťažovateľa,   ktoré   prispeli   k doterajšej   dĺžke   konania),   ako   aj   skutočnosť,   že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. I. L.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa   (§ 31a zákona o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010