znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť C. K., B., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 6/2002 z 19. januára 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 79/04-102 zo 4. novembra 2004 a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 Er 204/2008-22, Ex 150/2008 z 18. apríla 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 CoE/196/2008-36 z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2009 doručená sťažnosť C. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla nasledujúce skutočnosti:

„Dňa 23. 10. 2001 som dotala od advokáta zastúpený firmou K. s ktorou som si dohodla sumu na 4.000,- Sk no žiaľ sa mi faktura zaslala na sumu 8.129,- Sk čo som nesúhlasila a dané skutkové dôkazy som uviedla advokátovi. 25. 10. 2001 hneď obratom som mu vysvetlila dané skutočnosti ako to bolo. On pri týchto skutkových veciach nebol bola len firma, ktorá hneď vedela takto reagovať na môj list podaný 25. 10. 2001 priamo na vrátenie faktúry pokus o zmier. Keďže nereagoval na môj list hneď to vedel zaslať na súd dávala som odvolanie dovolanie dávala som listy priamo na Ministerstvo spravodlivosti Posledný list písaný na prieťahy v konaní 15. 4. 2009.

II. Porušené základné právo Namietam   týmto   porušovanie   základného   práva   zaručeného   v čl.   6   odstavec   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. konkrétne   právo   na   rozhodnutie   veci   v primeranej   lehote.   Podľa   môjho   názoru   mali príslušné orgány už dostatočne dlhý čas aby skutočne toto zobrali do riadnych rúk a riadne mi pridelili Exxoffo právnika zo sociálnych dôvodov.

III. Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pretože niet iného súdu, ktorý by mohol ochrániť toto moje základné právo – právo rozhodnúť vo veci v primeranej lehote, žiadam týmto ústavný súd o anulovanie exekučnej pohľadávky nakoľko som danú dohodnutú sumu 4.000,- Sk uhradila ešte navýšenie exekúcie 2000.- Sk.

IV. Lehota na podanie sťažnosti. Túto   sťažnosť   podávam   v čase   zamietnutia   mojej   záležitosti   čo   sa   rieši   aj   na Ministerstve spravodlivosti SR. Moje skutkové materiály nebrali na vedomie vyplýva to aj z celej záležitosti týkajúcej sa ako aj žaloby tak aj skutkových materiálov u exekútorov. Ako aj vymáhanie od právnej strany Navrhovateľa firmy K. s. r. o.

V. Návrh na rozhodnutie veci samej. Žiadam   Ústavný   súd   zrušiť   rozsudok,   19   C   6/00   z nasledovných   dôkazov a skutkových   materiálov.   Nebrali   sa   na   vedomie   moje   dôkazy   a neboli   predvolaný pracovníci firmy s ktorými som si dohodla sumu 4.000,- Sk Daná suma bola uhradená a preto   tieto   vymáhania   navyše   len   na   základe   prieťahov   v konaní   vždy   som   sa   ja informovala o chod vecí ale žiaľ sa tieto veci pre tieto prieťahy vyvýšili až na 27.000,- Sk t. j. 919,60 Euro ako to uvádzajú vo vymáhaní pohľadávky. Od roku 2008 ako som ja písala sa toto zvýšilo.

VI. Návrh na rozhodnutie o procesných otázkach. Žiadam   napadnutie   tejto   výzvy   ako   aj   trov   konania   a nazrieť   do   celej   spisovej dokumentácii. Riadne vo veci rozhodnúť a zrušiť rozhodnutie vo veci samej.“

Sťažovateľka   vo   svojej   žiadosti   uviedla,   že   si   je   vedomá   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (na čo nemá prostriedky), avšak o ustanovenie právneho zástupcu sama nepožiadala; obmedzila sa iba na konštatovanie tejto skutočnosti.

Sťažovateľka za porušovateľa svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označila síce obchodnú spoločnosť K., s. r. o., v súvislosti so zaplatením jej pohľadávky v sume 4 000 Sk, v skutočnosti jej však ide o zrušenie rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 6/2002 z 19. januára 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 79/04-102 zo 4. novembra 2004, zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 204/2008-22, Ex 150/2008 z 18. apríla 2008 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE/196/2008-36   z 26.   februára   2009 v odmietnutí námietok sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí exekúcie v nadväznosti na čo bola sťažovateľka vyzvaná aj na úhradu pohľadávky, proti ktorej 4. mája 2009 podala súdnej exekútorke „dovolanie“ a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v ten istý deň sťažnosť na zaujatie stanoviska. Následne, 15. mája 2009 doručila sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   doplnila   ďalším   písomným   podaním   doručeným ústavnému súdu 8. júna 2009, v ktorom oznámila, že exekúcia bude vykonaná zrážkami z jej   dôchodku   (k   čomu   priložila   upovedomenie   Exekútorského   úradu   M.   o spôsobe vykonania exekúcie z 19. mája 2009 a exekučný príkaz Exekútorského úradu M. z 19. mája 2009). K svojmu podaniu doložila aj odpoveď ministerstva na jej sťažnosť z 8. apríla 2009 na „prieťahy v bližšie neoznačenom konaní“, v ktorej jej ministerstvo poskytlo informácie, ako má ďalej postupovať, čo sa týka prieťahov v dovolacom konaní, a ako má postupovať pri   požiadaní o poskytnutie bezplatnej právnej   pomoci.   Aj   v tomto   podaní sťažovateľka argumentuje   prieťahmi   v konaní   a   uvádza,   že   podala   „sťažnosť   na   prieťahy   v konaní o dovolanie   §   236   z 2.   06.   2009“,   ktorá   mala   tvoriť   prílohu   tohto   jej   podania,   avšak v priloženej dokumentácii sa takáto sťažnosť nenachádza.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

V konaní   o   sťažnosti   je   ústavný   súd   viazaný   jej   petitom,   v ktorom   sťažovateľ vymedzil okruh rozhodnutia, prieskumu ktorého sa z hľadiska kritérií ústavnosti domáha (§ 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde).   Nad   sťažovateľom   vymedzený   rámec   je   preto ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Predmetom sťažnosti je žiadosť sťažovateľky, o porušení jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v súvislosti   s rozhodnutím   o exekučnom   titule   a v súvislosti   s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho označeného základného práva rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 6/2002 z 19. januára 2004 a uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 204/2008-22, Ex 150/2008 z 18. apríla 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy. V danom prípade to bol krajský súd, ktorý v obidvoch   prípadoch   rozhodoval   o opravných   prostriedkoch   sťažovateľky,   ktoré   podala proti označeným rozhodnutiam okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozhodnutí okresného súdu preto, lebo ich   preskúmanie   na   základe   podaných   odvolaní   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 79/04-102 zo 4. novembra 2004 z príloh doložených k sťažnosti vyplýva, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. januára 2005 (a vykonateľnosť 24. januára 2005 potom, ako obidva rozsudky boli povinnej doručené do vlastných rúk a stali sa exekučným titulom spôsobilým na vymáhanie dlžnej pohľadávky, ktorého zrušenia sa   sťažovateľka   domáha).   Znamená   to,   že   sťažnosť   v tejto   časti   bola   podaná   zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. Čo sa týka sťažovateľkou namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE/196/2008-36   z 26.   februára   2009, zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 24. apríla 2009.

Týmto   uznesením   krajský   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Er 204/2008-22, Ex 150/2008 z 18. apríla 2009, ktorým okresný súd zamietol námietky povinnej proti upovedomeniu o začatí exekúcie.

V súvislosti   s tou   časťou   sťažnosti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietaného porušenia jej práva na rozhodnutie v primeranom čase označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd rozhodol v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08),   že   sťažnosť   v tejto   časti   je   zjavne   neopodstatnená.   Vychádzal   z toho,   že k namietanému porušeniu práva sťažovateľky označeným rozhodnutím v čase doručenia jej sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti označeného   rozhodnutia   krajského   súdu   pred   jej   doručením   ústavnému   súdu.   Táto skutočnosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   zrejme   chcela   svojou   sťažnosťou   dosiahnuť   zrušenie   označeného uznesenia krajského súdu v snahe zabrániť exekúcii. Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto:„Podľa   ust.   §   50   ods.   1,   4   Ex.   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné dovolanie.

Zo znenia uvedeného ustanovenia a contrario vyplýva, že proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa námietkam povinnej nevyhovelo, nie je prípustné odvolanie.

Odvolanie   povinná   podala   v súlade   s poučením   v napadnutom   uznesení,   podľa ktorého odvolanie proti tomuto uzneseniu je možné podať v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde prvého stupňa.

Povinná sa síce spravovala nesprávnym poučením súdu, jej odvolanie však smeruje proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, preto odvolací súd podľa ust. § 218 ods. 1, písm. c) O. s. p. odvolanie povinnej odmietol.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvoľnosti   a arbitrárnosti.   Krajský   súd   odmietnutie   odvolania   sťažovateľky odôvodnil   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   a preto   aj   z tohto   hľadiska   je   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená a zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009