znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   A.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   64/2000,   ako   aj   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 8 Co 383/2006-74 z 30. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2008 doručená sťažnosť M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 383/2006-74 z 30. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sa návrhom doručeným okresnému súdu 6. marca 2000 domáhal určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru proti Ž., a. s. (ďalej len „odporkyňa“), pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 14 C 27/2000. Sťažovateľ podal 11. apríla 2000 ďalšiu žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného   pomeru   v podateľni Okresného súdu   Nové   Zámky „...   v obave,   že sa   prvá žaloba stratí   niekde   na   tzv.   poštovej   ceste“. Okresný   súd   Nové   Zámky   predmetnú   vec postúpil na ďalšie konanie okresnému súdu, kde bola vedená pod sp. zn. 15 C 64/2000.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že aj keď oba návrhy „... boli v čase ich podaní vizuálne identické, predsa len v priebehu oboch konaní o nich boli v obidvoch žalobách upresnené kumulované petity, a došlo v prvom konaní (14 C 27/2000) aj k právne relevantnej zámene žalovaného účastníka, takže už nebolo možné zamieňať žaloby, či samotné a samostatné dva súdne   procesy,   a ani   tvrdiť   v právoplatnom   uznesením   KS   BA   zo   dňa   30.   11.   2007, č. k. 8 Co 383/2006-74 takmer po 8 rokoch, že existuje litispendencia, alebo res iudicata, či dokonca oboje.“.

Sťažovateľ   následne   podal   proti   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 8 Co 383/2006-74 z 30. novembra 2007, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002, dovolanie, ktoré bolo podľa jeho tvrdení podané   na   poštovú   prepravu   21.   februára   2008.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že v prvostupňovom   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   64/2000,   ako   aj v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 383/2006 „vznikli takmer 8 ročné zbytočné prieťahy“, a v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd vyslovil „vo   verdikte,   že   došlo   zo   strany   obidvoch   porušovateľov   k porušovaniu   ľudských   práv a základných   slobôd,   chránených   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, podľa čl. 6 ods. 1, prvej vety, a to najmä tým, že porušovatelia v súhrne nechávali sťažovateľa 2 plus cca 6 rokov v právnej neistote umelým vytvorením neprimeraných lehôt v neprospech   sťažovateľa...“,   pričom   žiada „primerané   finančné   zadosťučinenie v symbolickej   sume   1,1   milióna   Slovenských   korún“,   ako   aj   vydanie   príkazu „porušovateľom uhradiť trovy tohto konania“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   64/2000,   ako   aj   postupom   a uznesením   krajského   súdu č. k. 8 Co 383/2006-74 z 30. novembra 2007.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty   (III.   ÚS   61/98).   Zároveň   zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (II. ÚS 387/06, III. ÚS 20/00). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 145/07).

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 383/2006-74 z 30. novembra 2007 zistil, že predmetným uznesením bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002. Namietané uznesenie krajského súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   21.   januára   2008,   čím   bolo   konanie okresného   súdu vedené pod sp. zn. 15 C 64/2000 v spojení s odvolacím konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 8 Co 383/2006 právoplatne skončené. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 17. marca 2008.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   (I.   ÚS   93/97,   III.   ÚS   248/05, IV. ÚS 79/07).

Pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   len vtedy,   ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), t. j. v čase, keď ešte právna neistota sťažovateľa trvá.

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť po tom, keď boli namietané konania právoplatne   skončené,   t.   j.   v čase,   keď   už   ani   okresný   súd,   ani   krajský   súd   nemohli porušovať jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008