znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 598/1999, za účasti Okresného súdu Kežmarok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného súdu   Kežmarok vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5 C 598/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Kežmarok p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 598/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   F.   L.,   CSc., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Kežmarok p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. L., CSc., trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. Ch., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   CSc.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. K. Ch., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 598/1999.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 20. októbra 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania týkajúci sa „vydania náhrady“ proti odporcovi V., o. z., K. (ďalej len   „odporca“).   Uvedený   návrh   bol   8.   apríla   2004   doručený   odporcovi   na   vyjadrenie. Sťažovateľ bol oznámením okresného súdu z 5. apríla 2005 upovedomený, že daná vec bude postúpená na prerokovanie miestne príslušnému Okresnému súdu Zvolen.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndc 74/2005 z 31. mája 2005, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 20. júna 2005, bolo rozhodnuté, že na prerokovanie predmetnej veci je miestne príslušný okresný súd. Následne bola   sťažovateľovi   7.   decembra   2006   doručená   výzva   okresného   súdu   na   vyčíslenie predmetu   konania   kvôli   vyrubeniu   súdneho   poplatku.   Predvolanie   na   pojednávanie nariadené na 22. marec 2007 bolo sťažovateľovi doručené 22. decembra 2006. Okresný súd upovedomením zo 7. marca 2007 oznámil sťažovateľovi zrušenie tohto termínu a odročenie pojednávania na neurčito.

Z príloh   predložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   25.   apríla   2007 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú ku dňu podania ústavnej sťažnosti nedostal žiadnu odpoveď.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Základné právo Ing. F. L., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 5 C 598/99 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Kežmarok   prikazuje   vo   veci   sp.   zn.   5   C   598/99   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., CSc., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Kežmarok   je   povinný   nahradiť   Ing.   F.   L.,   CSc.,   trovy právneho zastúpenia v sume 7.656,- Sk (slovom) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. K. Ch. vedený v..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   214/07-9 z 12. septembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 10029/2007 z 9. októbra 2007 bolo ústavnému súdu doručené 12. októbra 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené: „Na tunajšom súde prebieha konanie označené pod sp. zn. 5 C 598/99. Návrh došiel dňa 20. 10. 1999. V pôvodnom návrhu bol označený ako navrhovateľ Ing. F. L. CSc. a spol. proti odporcovi V., o. z. K. Pretože podanie navrhovateľa bolo nejasné v zmysle ust. § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2 O. s. p., sudca poučil navrhovateľa v zmysle citovaných ustanovení dňa   14.   5.   2004.   Navrhovateľ   žiadal   poskytnúť   lehotu   30   dní   na   doplnenie   spresnenia svojho   návrhu.   Dňa   16.   6.   2004   bol   doručený   súdu   spresnený   a doplnený   návrh,   kde navrhovateľom sa stalo P. S. zastúpené Ing. F. L. CSc. proti odporcovi V. - štátny podnik P., zastúpené V., š. p., odštepný závod K.

Sudca dňa 30. 9. 2004 vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k návrhu v lehote 15 dní. Právny zástupca odporcu podaním zo dňa 26. 10. 2004 žiadal o predĺženie termínu na   vyjadrenie   k   žalobe   a   žiadal   o   predloženie   príloh   k   žalobe.   Dňa   6.   12.   2004   bolo doručené súdu vyjadrenie odporcu.

Na základe vyjadrenia odporcu, že V., o. z. K. nemá právnu subjektivitu, bola vec postúpená dňa 5. 4. 2005 na Okresný súd vo Zvolene, ktorý vyjadril svoj nesúhlas a zaslal vec   na   rozhodnutie   o   miestnej   príslušnosti   na   Najvyšší   súd   SR,   ktorý dňa 31.   5.   2005 rozhodol, že je miestne príslušný Okresný súd v Kežmarku. Dňa 1. 7. 2005 bol doručený spis Okresnému súdu v Kežmarku.

Predseda   Okresného   súdu   v   Kežmarku   svojim   opatrením   zo   dňa   1.   11.   2006 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu JUDr. Ť. pridelil vec do senátu 3 C - JUDr. K., ktorý vytýčil termín pojednávania na deň 22. 3. 2007 a zároveň vyzval navrhovateľa na vyčíslenie hodnoty predmetu konania.

Dňa   6.   3.   2007   po   návrate   JUDr.   Ť.   bola   mu   predmetná   vec   pridelená na prejednanie a rozhodnutie. Pretože nebol schopný odborne sa pripraviť za taký krátky čas na pojednávanie, toto zrušil a odročil na neurčito, aby nedošlo k zbytočným nákladom účastníkov konania.

S   poukazom   na   rozbor   spisového   materiálu   je   potrebné   konštatovať,   že   konanie vo veci je poznačené zbytočnými prieťahmi.

V tejto súvislosti si však dovoľujem uviesť, že Okresný súd v Kežmarku po svojom vzniku, t. j. od 1. 1. 1997 napriek tomu, že pracoval výlučne s novým nápadom vecí, všetky súdne agendy na úrovni okresného súdu vybavovali iba piati predsedovia senátov. Nebolo teda možné spĺňať požiadavku špecializácie sudcov a preto sa stalo, že všetci štyria civilní sudcovia vybavovali štyri najdôležitejšie agendy. K 1. 12. 1997 nastúpil na súd v poradí šiesty predseda senátu, ktorý vybavuje v podstate iba výlučne trestnú agendu.

Všetci predsedovia senátov tunajšieho súdu pracovali do júna 2004 v neustálom strese z možného zrušenia Okresného súdu Kežmarok.

Okrem toho si dovolím poukázať na ďalšie objektívne prieťahy vo vybavovaní vecí, keď zákonný sudca vo veci 5C 598/99 bol v čase od 4. 2. 2002 do 24. 5. 2002 a v čase od 11. 9. 2006 do 28. 2. 2007 práceneschopný s vážnym ochorením srdca.

Dovoľujem   si   zároveň,   Vážený   pán   sudca   spravodajca   vyjadriť   presvedčenie, že v budúcnosti   k   takýmto   nepriaznivým   situáciám   na   našom   súde   dochádzať   nebude, nakoľko je predpoklad, že Okresný súd v Kežmarku bude od 1. 11. 2007 pracovať v počte 8 senátov.

Pri   samozrejmom   presvedčení,   že   žiadosť   pána   Ing.   L.   posúdite   spravodlivo, dovoľujem   si   požiadať   o   Vašu   zhovievavosť   pri   určovaní   primeraného   finančného zadosťučinenia. K tomu dodávam, že predseda senátu - JUDr. Š. Ť. k spokojnosti vedenia Okresného súdu Kežmarok vybavuje veľmi dôležitú súdnu agendu vo veciach maloletých a poručenských, a v jeho prípade ide o prvú sťažnosť podanú na Vašu váženú inštitúciu.“Zákonný sudca v pripojenom vyjadrení z 3. októbra 2007 okrem prehľadu úkonov, ktorý   bol   totožný   s chronológiou   predmetnej   veci   uvedenej   vo   vyjadrení   predsedu okresného súdu z 9. októbra 2007, ďalej uviedol:

„Chcel by som však na svoju obhajobu uviest, že od r. 1999 som vybavoval veci registrov Cb, C, PaNc, E, Er, čo sa muselo odzrkadliť aj na kvalite mojej práce. Ďalším z nezanedbateľných   dôvodov   je   aj   môj   zdravotný   stav,   kde   v   r.   2002   som   bol práceneschopný od 4. 2. 2002 do 24. 5. 2002 a v r. 2006 a r. 2007 od 11. 9. 2006 do 28. 2. 2007, pričom pravidelne chodím na kontroly k odborným lekárom.

Ohľadom   odôvodnenia   sťažovateľa   na   uplatnenie   si   finančného   zadosťučinenia chcem poukázať, že v tomto štádiu konania v predmetnej veci pod sp. zn.   5 C 598/99 je irelevantné tvrdiť, že bude vo veci úspešný a mohol by si užívať svoj podiel, pretože v priebehu konania prejudikoval rozhodnutie súdu, čím považuje finančné zadosťučinenie za nedôvodné.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda okresného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 28. októbra 2007, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 9. októbra 2007, uviedla:

„K vyjadreniu predsedu Okresného súdu v Kežmarku a príslušného sudcu Okresného súdu v Kežmarku, Dr. Ť. uvádzam nasledovné:

- tak predseda Okresného súdu ako i príslušný sudca nepopreli, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom;

- ako vyplýva z konštantnej judikatúry ÚS SR, nečinnosť súdu nemožno podľa názoru ÚS   SR   ničím   ospravedlniť,   a preto   nemôže   zohľadniť   ani   názor   Okresného   súdu o nadmernej zaťaženosti konajúceho sudcu a nedostatok sudcov na Okresnom súde, pretože tieto skutočnosti nemôžu zakladať dôvod na porušovanie základného práva sťažovateľa;

- k názoru   príslušného   sudcu   uvedeného   v poslednom   odseku   jeho   vyjadrenia sa vyjadriť nemôžem, pretože ho považujem za nezrozumiteľné, navrhovateľ nepochybne odôvodnil   svoju   požiadavku   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   dôvodmi   uvedenými v návrhu (vek, ťažkosti, ktoré prežíva po roky nečinnosti súdu, ktorý postavil navrhovateľa do stavu stále pretrvávajúcej neistoty).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa ako vlastníka na „vydanie náhrady“ za vyťaženie trvalého porastu na nehnuteľnostiach, ktoré využíval odporca. Vzhľadom na to, že v danej veci boli okresným súdom vykonané dosiaľ len prvotné procesné úkony a neuskutočnilo sa ani jedno pojednávanie, ústavný súd nemohol predmetné konanie posúdiť z hľadiska jeho skutkovej a právnej zložitosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný súd   pri preskúmaní predloženého   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel   k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že okresnému súdu bol 20. októbra 1999 doručený návrh sťažovateľa ako vlastníka pozemkov na „vydanie náhrady“ za vyťaženie trvalého porastu na nehnuteľnostiach užívaných odporcom. Okresný súd bol od doručenia návrhu nečinný až do 5. apríla 2004, keď vyzval odporcu, aby sa k predloženému návrhu vyjadril   v určenej   lehote.   Podľa   zápisnice   okresného   súdu   z informatívneho   výsluchu sťažovateľa, ktorý bol vykonaný 14. mája 2004, bol sťažovateľ vyzvaný upresniť a doplniť svojho návrhu v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2 OSP. Sťažovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným okresnému súdu 16. júna 2004.

Okresný súd v ďalšom období vykonával úkony spojené s doručovaním písomností a vyjadrení   sťažovateľa   týkajúcich   sa   predmetu   konania   odporcovi   na   vyjadrenie. Na základe vyjadrenia odporcu, že nemá právnu subjektivitu, okresný súd postúpil 5. apríla 2005   danú   vec   Okresnému   súdu   Zvolen   ako   miestne   príslušnému   súdu.   Vzhľadom na nesúhlas Okresného súdu Zvolen s postúpením predmetnej veci rozhodol najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   1   Ndc   74/2005   z 31.   mája   2005   tak,   že   miestne   príslušným   súdom na prerokovanie uvedenej veci je okresný súd. Spis bol okresnému súdu vrátený 1. júla 2005.

Následne bol okresný súd v danej veci nečinný až do 24. novembra 2006, keď bol nariadený   termín   pojednávania   na   22. marec 2007.   Okresný   súd   zároveň   prípisom z 27. novembra   2006   vyzval   sťažovateľa   na   vyčíslenie   hodnoty   predmetu   konania. Odpoveď sťažovateľa na uvedený prípis bola okresnému súdu doručená 18. decembra 2006. Na   základe   rozhodnutia   zákonného   sudcu   zo   7. marca 2007   bol   termín   pojednávania stanovený   na 22.   marec 2007   zrušený   a pojednávanie odročené   na   neurčito.   V   ďalšom období   (až   do   predloženia   predmetného   spisu   ústavnému   súdu   12.   októbra   2007)   bol okresný súd v danej veci opäť nečinný.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že nečinnosťou okresného súdu v uvedených   obdobiach   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 5 C 598/1999 došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 598/1999 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, nečinnosť súdu a skutočnosť, že v danej veci sa zatiaľ neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, ako aj na skutočnosť, že: „... dokonca, ani konečné rozhodnutie v jeho prospech mu nemusí zabezpečiť náhradu za roky bez možnosti užívať si svoj podiel na náhrade za trvalý porast...“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   povahu   prerokovanej   veci,   ktorá   je predmetom   posudzovaného   konania,   a   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   (m.   m. IV. ÚS 161/07) ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v požadovanej   sume   100   000   Sk   (slovom   stotisíc slovenských   korún)   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu (§ 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   dôvody   uvádzané   sťažovateľom   a   citované   vyjadrenie   zákonného sudcu v predmetnej veci ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o výške   priznaného   finančného   zadosťučinenia   nebral   zreteľ   na   prípadný   úspech či neúspech sťažovateľa v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. Ch. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2-krát 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 6. novembra 2007 nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007