znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti   K. K.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. Č.,   B.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 177/2005   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 10 NcC 1/2003), za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10 C 177/2005   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   10 NcC 1/2003) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 177/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť   K. K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 214/05   zo   6. septembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 177/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 NcC 1/2003).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 9. januára 2003 okresnému súdu návrh na zapretie otcovstva.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3877/05 doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«K   ústavnej   sťažnosti   podanej   vo   veci   sp. zn.   10 C 177/05   (pôvodná   sp. zn. 10 NcC 1/03) sa vyjadrujem nasledovne:

Návrh na začatie konania bol podaný dňa 9. 1. 2003. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 10 NcC 1/03, prejednáva a rozhoduje ju sudkyňa JUDr. M. Z.

Dňa   7. 5. 2003   bolo   súdu   doručené   podanie   navrhovateľky   označené   ako „upresnenie návrhu...“

Dňa 26. 11. 2003 bolo súdu doručené podanie navrhovateľky označené ako „oprava návrhu...“

Úpravou zo dňa 10. 2. 2004 súd vyzval odporcu, aby súdu oznámil, na akej adrese sa zdržiaval k 9. 1. 2003.

Dňa 15. 4. 2004 oznámil zástupca odporcu súdu uvedenú skutočnosť. Uznesením   zo   dňa   22. 9. 2004   súd   vyzval   navrhovateľku,   aby   v   lehote   10 dní odstránila vady podania zo dňa 16. 9. 2004 označeného ako „žiadosť o pridelenie veci inému sudcovi z dôvodu zaujatosti.“

Dňa 23. 9. 2004 oznámila navrhovateľka súdu „späťvzatie žiadosti o pridelenie veci inému sudcovi z dôvodu zaujatosti.“

Uznesením zo dňa 7. 1. 2005 súd vyzval navrhovateľku, aby v lehote 15 dní odstránila vady podania zo dňa 9. 1. 2003 doplneného dňa 6. 5. 2003 a dňa 26. 11. 2003.

Dňa 7. 2. 2005 bolo súdu doručené podanie označené ako „doplnenie a spresnenie podania na základe Vášho uznesenia zo dňa 7. 1. 2005.“

Uznesením zo dňa 10. 2. 2005 súd priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Úpravou zo dňa 17. 2. 2005 súd vyzval zástupcu odporcu, aby sa vyjadril k návrhu na začatie konania.

Dňa 3. 3. 2005 bolo súdu doručené vyjadrenie zástupcu odporcu k návrhu na začatie konania.

Úpravou zo dňa 12. 4. 2005 súd ustanovil maloletému dieťaťu opatrovníka. Úpravou zo dňa 3. 6. 2005 súd opakoval pokyn z úpravy zo dňa 12. 4. 2005 pripojiť spis veci sp. zn. 7 C 24/03.

V letnom období sa súd, a to jeho sídlo na Sadovej 2 v Bratislave, i jeho pracoviská na Námestí SNP 28 v Bratislave a na M. R. Štefánika 40 v Pezinku, presťahoval do nových priestorov na Námestí Biely kríž 7 v Bratislave.

Úpravou zo dňa 13. 9. 2005 súd nariadil pojednávanie na deň 4. 10. 2005 a previedol vec do registra „C“, vec dostala sp. zn. 10 C 177/05.

Pojednávanie   dňa   4. 10. 2005   súd   odročil   s tým,   že   vec   bude   postúpená Okresnému súdu Bratislava IV, v obvode ktorého má odporca bydlisko.»

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   jeho   vyjadrení z 19. októbra 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú ani právnu), na základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité. Spory týkajúce sa zapretia otcovstva tvoria súčasť bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom existuje aj dostatok na vec sa vzťahujúcej štandardnej judikatúry. Keďže v danom prípade od začiatku konania existuje zhoda účastníkov o otcovstve maloletého, je možné vylúčiť faktickú zložitosť, ktorá sa v niektorých konaniach tohto druhu vyskytuje.

2. Pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   neboli   zistené   žiadne   skutočnosti   ani okolnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky   v súvislosti s predĺžením priebehu konania. Upresnenia a doplnenia návrhu sťažovateľkou neboli takého charakteru,   že by výraznejšie ovplyvnili   plynulosť a dĺžku   konania. Obdobne je možné hodnotiť   aj sťažovateľkou   podanú „Žiadosť   o pridelenie   veci   inému   sudcovi,   z dôvodu zaujatosti“ doručenú   okresnému   súdu   16. septembra 2004,   ktorú   takmer   vzápätí 23. septembra 2004 zobrala späť.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd vec hodnotil, bol postup okresného súdu v konaní. Ústavný súd sa stotožnil s tou časťou vyjadrenia okresného súdu, v ktorej poukázal na ním spôsobené prieťahy konania v období od 9. januára 2003, keď bol podaný návrh, do 10. februára 2004, keď okresný súd po viac ako roku urobil prvý úkon vo veci.

Po tomto úkone nasledovalo ďalšie obdobie nečinnosti do 7. januára 2005, v rámci ktorého   okresný   súd   síce   22. septembra 2004   prijal   uznesenie   v   súvislosti   s   námietkou zaujatosti (vyhodnotené v rámci druhého kritéria), avšak tento úkon nemal žiadny význam pre konanie a rozhodovanie vo veci samej.

Okrem   nečinnosti   bolo   napadnuté   konanie   poznačené   aj   nesústredenosťou a neefektívnosťou   postupu.   Uvedené   konštatovanie   vyplýva   z   toho,   že   konajúci   súd až 7. januára 2005, teda po viac ako roku, vyzval sťažovateľku na odstránenie vád návrhu, o ktorých   mal   vedomosť   už   26. novembra 2003.   Za   nesústredenosť   v   postupe   považuje ústavný súd aj skutočnosť,   že okresný   súd   až 17. februára 2005, po viac ako 2 rokoch od začatia   konania,   zaslal   odporcovi   návrh   na vyjadrenie.   Nesústredenosť   konania okresného súdu ďalej dokumentuje najmä to, že až uznesením zo 4. októbra 2005 rozhodol, že „vec bude postúpená príslušnému súdu (...), v obvode ktorého má odporca bydlisko“, pričom vedomosť o skutočnosti, ktorá podmieňuje miestnu príslušnosť na konanie vo veci, mal okresný súd už od 7. januára 2004, keď mu bola doručená plná moc na zastupovanie odporcu v konaní.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   stanovisko   okresného   súdu   uvedené   v   jeho vyjadrení,   podľa   ktorého   nečinnosť   okresného   súdu   v   konaní   pripisuje „preťaženosti sudkyne, ktorá má vo svojom oddelení viac ako 500 nevybavených vecí“, a prevzatiu vecí z bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek a bývalého Okresného súdu Pezinok. Podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd poznamenáva, že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu   v konaní, ktoré   je na ňom vedené pod   sp. zn.   10 C 177/2005   (pôvodne vedené pod sp. zn. 10 NcC 1/2003), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napriek   tomu,   že   vec   bude   na   konanie   postúpená   inému   súdu,   ústavný   súd vychádzajúc zo stavu veci v čase rozhodovania prikázal okresnému súdu v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   10 C 177/2005   (pôvodne   vedenej   pod   sp. zn. 10 NcC 1/2003) konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti a vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 23. novembra 2005.

Sťažovateľka   poukázala   najmä   na   to,   že   z dôvodu   neukončenia   prebiehajúceho konania   musela   odložiť   dlhodobo   plánovanú   operáciu,   ďalej   uviedla,   že   za   vážne pochybenie   súdu   považuje   skutočnosť,   že   okresný   súd   odročil   konanie   na neurčito uznesením   zo   4. októbra 2005   z dôvodu   postúpenia   veci   inému   príslušnému   súdu, pričom skutočnosti   podmieňujúce   toto   rozhodnutie   okresného   súdu   mu   boli   známe   už od 15. apríla 2004, a napokon poukázala na to, že „... do dnešného dňa nie je vymeraná vyživovacia povinnosť otca po rozvode...“, pretože súd v tomto konaní čaká na právoplatné rozhodnutie   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   10 C 177/2005   (pôvodne   vedenej   pod   sp. zn. 10 NcC 1/2003).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 10 C 177/2005 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 10 NcC 1/2003), najmä dôvody uvedené   vo   vyjadrení   sťažovateľky   doručenom   ústavnému   súdu   23. novembra 2005, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. Č. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005