znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla o sťažnosti NAFTA, a. s., so sídlom v G., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave   z   19.   februára   2003   sp.   zn. 19 Cb 258/01   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2004 sp. zn. 4 Obo 57/03 takto

r o z h o d o l :

Základné právo NAFTA, a. s., so sídlom v G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave   z 19.   februára   2003   sp.   zn.   19   Cb   258/01   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2004 sp. zn. 4 Obo 57/03   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť, vyjadrenia účastníkov a vedľajšieho účastníka

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2004 doručená sťažnosť NAFTA, a. s., so sídlom v G.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 19. februára 2003 sp. zn. 19 Cb 258/01 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. februára 2004 sp. zn. 4 Obo 57/03 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodov uvedených v obsahu sťažnosti.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uviedla tieto podstatné skutočnosti:«Súdy podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) okrem iného rozhodujú „... v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.“

Do   právomoci   súdov   v občianskom   súdnom   konaní   podľa   §   7   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. o občianskom súdnom konaní, v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) patrí   prejednávanie   a rozhodovanie   vecí,   ktoré   „...vyplývajú   z   občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných   a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Žalobca vo vyššie uvedenom konaní Krajského súdu v Trnave Doc. JUDr. J. O., CSc., K., správca konkurznej podstaty spoločnosti GALA, a. s. K. sa domáhal zaviazať obchodnú spoločnosť sťažovateľa na zaplatenie sumy 133.000.000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania   od   1.   7.   2000   do   zaplatenia,   ako   aj   na   zaplatenie   náhrady   trov   konania. V konaní sme okrem samotného základu žalobcom uplatňovanej pohľadávky namietali jej premlčanie, a to z opatrnosti, pre prípad, že by súd uznal základ žaloby za daný (čo však aj napriek skutkovým záverom súdu naďalej popierame).

V danej veci vyššie označený Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 19 Cb 258/01-61 žalobe vyhovel a uložil nám povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133.000.000,- Sk so 17.6 % úrokom z omeškania od 1. 7. 2000 až do zaplatenia a uhradiť trovy konania 2.448.372,- Sk.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   k.   4   Obo   57/03-207   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Obidva súdy vo vyššie uvedených rozhodnutiach vychádzali z toho, že nami vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Dospeli síce k správnemu záveru, že prípadný nárok žalobcu   voči   našej   obchodnej   spoločnosti   by   bol   nárokom   z bezdôvodného   obohatenia nakoľko   k plneniu   došlo   na   základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu.   Súdy   však nesprávne   posúdili   otázku   premlčania   prípadného   nároku   žalobcu.   Súdy   dospeli   totiž k absurdnému   a vnútorne   rozpornému   záveru,   že   Obchodný   zákonník   síce   neupravuje bezdôvodné   obohatenie   a preto   treba   v zmysle   ustanovenia   §   1   ods.   2   Obchodného zákonníka   (ďalej   len   OBZ)   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   avšak,   že premlčanie práva na vrátenie plnenia podľa neplatnej zmluvy upravuje Obchodný zákonník v ustanovení § 394 ods. 2 odchylne a preto premlčanie treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného   zákonníka   podľa   ktorého   platí   štvorročná   premlčacia   doba.   Súdy   preto neakceptovali   tvrdenie,   že   aj   prípadný   nárok   žalobcu   je   premlčaný   podľa   §   107 Občianskeho zákonníka v trojročnej premlčacej dobe. (...)

Nakoľko sme si však vedomí toho, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) nie je oprávnený zasahovať do jurisdikčnej činnosti všeobecných súdov (nie je vrcholom ich sústavy),   otázkou hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi v danej veci sa nebudeme   zaoberať   a rešpektujeme   zásadu   voľného   hodnotenia   dôkazov   vyjadrenú v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. V danej veci sa preto budeme zaoberať iba aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka resp. Občianskeho zákonníka v súvislosti s premlčaním a v tejto súvislosti poukazujeme na nasledovné: (...)

Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana základných práv a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Samotná možnosť a jej realizácia obrátiť sa na všeobecný súd a vydanie rozhodnutia týmito súdmi však neznamená, že účastník uvedeného konania sa nemôže obrátiť na ústavný súd v prípade, že postupom všeobecných súdov boli porušené jeho ústavné práva.

Je   pravdou,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležito zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (viď napr.   II. ÚS 21/96).   Podľa   týchto   záverov,   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Máme za to, že v danej veci je namieste úloha ústavného súdu, ako inštitúcie vykonávajúcej kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01). V danej veci súdy totiž interpretovali ustanovenia hmotnoprávnych   predpisov   v rozpore   s ich   samotnou   dikciou,   ich   závery   sú   preto neudržateľné, a to z týchto dôvodov: (...)

Skôr ako budeme citovať ustanovenia o začiatku a trvaní premlčacej doby dávame do pozornosti Tretiu časť, Hlava I. Diel XI. Odd. 3 Obchodného zákonníka (391 a nasl.), ktoré upravujú začiatok a trvanie premlčacej   doby a ako nasledujú   pod   spoločným   nadpisom „Začiatok a trvanie premlčacej doby“. Oddiel 3 Začiatok a trvanie premlčacej doby § 391... § 394   (1) Pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil.   (2)   Pri   práve   na   vrátenie   plnenia   uskutočneného   podľa   neplatnej   zmluvy   začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.   (3) Pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným.

Ako už bolo uvedené, obidva súdy vo vyššie uvedených rozhodnutiach vychádzali z toho, že nami vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Dospeli tak na tom základe, že z právnej úpravy Obchodného zákonníka, ktorý postráda právnu úpravu bezdôvodného obohatenia a vyššie citovaných ustanovení (§ 1 ods. 2 OBZ) síce vyplýva, že aj na prípadné obchodné vzťahy treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak vzhľadom na to, že prípadný nárok žalobcu voči našej obchodnej spoločnosti by sa riadil ustanovením § 394 ods. 2 OBZ, ktorý upravuje premlčanie, treba na daný obchodný vzťah aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu upravenú v obchodnom zákonníku v ustanovení § 397 OBZ. Uvedený právny záver súdov nemá oporu v platnom znení ustanovení § 391 a nasl. OBZ.   Ušlo   totiž   pozornosti   súdov   znenie   ustanovenia   §   394   ods.   2   OBZ.   Z jeho gramatického výkladu vyplýva totiž nad všetky pochybnosti záver, že toto ustanovenie vo vzťahu k premlčaniu upravuje pre daný obchodný vzťah len začiatok plynutia premlčacej doby, a to ak sa jedná o vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy (ako jeden z možných dôvodov bezdôvodného   obohatenia).   To,   že   zákon   uvedeným   ustanovením   sledoval   len   úpravu začiatku plynutia premlčacej doby vyplýva aj z ostatného obsahu vyššie označeného odd. 3 ako celku. Aj zo samotného podnadpisu „Začiatok a trvanie premlčacej doby“ totiž vyplýva, že právna úprava v uvedenej časti sledovala upraviť:

-začiatok a

-trvanie premlčacej doby (v tam uvedenom prípade)

Ustanovenia § 391 a nasl. OBZ upravujú trvanie premlčacej doby len v ustanovení § 397 OBZ podľa ktorého „Ak zákon neustanovuje inak, je premlčacia doba štyri roky.“. Citované ustanovenie je jediným ustanovením upravujúcim trvanie premlčacej doby. Všetky ostatné ustanovenia 3 odd. upravujú začiatok plynutia premlčacej doby.

Z   citácie   ustanovenia   §   397   OBZ   pritom   vyplýva,   že   aplikácia   premlčacej   doby v dĺžke štyri roky prichádza do úvahy len vtedy „Ak zákon neustanovuje inak...“. Citované ustanovenie teda odkazuje na právnu úpravu akéhokoľvek iného zákona (pozn. ak by mal na mysli   iné ustanovenia   Obchodného   zákonníka,   musel by   použiť   pojmy „Ak   tento zákon neustanovuje   inak  ...“).   Bezdôvodné   obohatenie   nie   je   predmetom   právnej   úpravy Obchodného   zákonníka.   Toho   dôsledkom   je,   že   na   právne   vzťahy   z bezdôvodného obohatenia treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 2 OBZ). Právna úprava premlčacej doby bezdôvodného obohatenia je upravená v ustanovení § 107 OZ a je tri   roky.   Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   zákonníka   je   v danom   vzťahu   osobitným zákonom (vo vzťahu k ustanoveniu § 397 OBZ) upravujúcim premlčaciu dobu pre nároky, ktorých základom je bezdôvodné obohatenie.

Pokiaľ súdy voči ktorým sťažnosť smeruje v rozhodnutiach tvrdia, že ustanovenie § 394   ods.   2   OBZ   je   vo   vzťahu   k právnej   úprave   Občianskeho   zákonníka   upravujúcim premlčanie bezdôvodného obohatenia ustanovením špeciálnym, s týmto záverom je možné súhlasiť,   avšak   len   vo   vzťahu   k stanoveniu   začiatku   plynutia   premlčacej   doby   ale   nie vo vzťahu k jej trvaniu. Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že ustanovenie § 394 ods. 2 OBZ platí nielen pre začatie plynutia premlčacej doby ale aj pre určenie jej dĺžky, ako vyplynulo z vyššie uvedeného (ako aj citácie ustanovenia § 394 ods. 2 OBZ), takýto záver nemá oporu v platnom znení zákona.

Nakoľko   k   danej   problematike   (až   na   právne   závery   v sťažnosťou   napadnutých rozhodnutiach)   je   v literatúre   a judikatúre   v Slovenskej   republike   venovaná   skromná pozornosť, dovolíme si poukázať na niektoré pramene z Českej republiky, ktorej právna úprava je v daných vzťahoch rovnaká. Za tým účelom v prílohe pripájame: Rozsudky súdov Českej republiky   – 29   Odo 55/2001,   5   Cmo 266/2001,   25   Cdo   2250/2000,   Komentár k Občianskemu zákonníku (výňatok). (...)

Ústava Slovenskej republiky v ustanovení čl. 20 garantuje právo každého vlastniť majetok. (Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.). Ochranu vlastníctva garantuje aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) (...).

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Garancia   tohto   ústavného   práva   je   v zásade   zabezpečovaná   všeobecnými   súdmi avšak za určitých predpokladov musí byť zabezpečovaná aj ústavným súdom (I. ÚS 43/97, I. ÚS   215/03).   Máme   za   to,   že   v danej   veci   z dôvodov   vyššie   uvedených   sú   naplnené predpoklady   aj   pre   poskytnutie   ochrany   ústavným   súdom.   Procesným   postupom všeobecných súdov došlo totiž aj k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6. Dohovoru. Všeobecnými súdmi   uskutočnený   výklad   hmotnoprávnych   predpisov   (§   1   ods.   2,   §   394   ods.   2   OBZ v spojení s § 107 OZ) v konečnom dôsledku totiž vykazujú značný stupeň arbitrálnosti čoho dôkazom   je,   že   svojvoľný   výklad   príslušných   ustanovení   zákona   ktorý   je   v zrejmom rozpore so znením všeobecnezáväzných právnych predpisov, čím súdy zásadným spôsobom zmenili   ich   význam.   Preto   aj   pri   rešpektovaní   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu (napr. I. ÚS 37/97, I. ÚS 38/97) rozhodnutia súdov v danej veci znamenajú porušenie čl. 46 ústavy a sú nezlučiteľné aj s čl. 6 Dohovoru. Zmyslom práva na súdnu ochranu je totiž umožniť každému reálny prístup k súdu, tak aby sa zabezpečilo právo na spravodlivé súdne konanie (napr. I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 124 Ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti je Ústavný súd SR,   do   právomoci   ktorého   okrem   iného   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   SR   patrí   aj rozhodovanie   „...   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“ Podrobnosti pritom stanovuje zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 38/1993 Z. z.).

Z uvedeného je zrejmé, že v uvedenej veci je daná právomoc Ústavného súdu SR na prerokovanie a rozhodnutie našej sťažnosti, ktorou namietame porušenie nášho základného práva priznaného čl. 46 Ústavy a čl. 6 Dohovoru porušovateľmi základného práva 1/ a 2/. (...)

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsudkom porušovateľa základného práva 1/ vo veci č. k. Krajského súdu v Trnave sp. zn. 19 Cb 258/01 a rozsudkom porušovateľa základného práva 2/ vo   veci   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   57/03-207 bolo porušené naše základné právo priznané čl. 46 Ústavy porušovateľmi základného práva 1/ a 2/ ako aj právo priznané čl. 6 Dohovoru v spojení s čl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil rozhodnutia porušovateľov základného práva 1/ a 2/ a to rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 19 Cb 258/01-161 z 19. 02. 2003 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 57/03-207 z 26. 02. 2004.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 258/01 a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Obo 57/03 porušili právo obchodnej spoločnosti NAFTA, a. s. G., G. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   19   Cb   258/01-161   z   19.   02.   2003 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 57/03-207 z 26. 02. 2004 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť obchodnej spoločnosti NAFTA, a. s., G. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril takto:

„Vo   veci   sťažnosti   NAFTA,   a.   s.,   G.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   K.,   Ak   B., ktorou sťažovateľka namietla porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatku protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Krajský súd v Trnave ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 19 Cb 258/01-61 uložil spoločnosti NAFTA, a. s. G. povinnosť zaplatiť sumu 133.000.000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 7. 2000 do zaplatenia ako i povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 2.448.372,- Sk.   Rozhodnutie tunajšieho súdu bolo potvrdené i rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo 57/03-207, keď na základe vykonaného dokazovania a hmotno-právneho posúdenia nároku dospel súd k záveru,   že   námietka   premlčania,   ktorú   v konaní   vzniesla   žalovaná   spoločnosť   – sťažovateľka,   nie   je   dôvodná,   pretože   na   posudzovanie   plynutia   lehoty   premlčania   sa ustanovenia   Občianskeho   zákonníka neaplikujú,   ale vec   sa   posudzuje podľa   ustanovení a lehôt uvedených v Obchodnom zákonníku.“

Krajský   súd   Trnava   pri   rozhodnutí   o veci   vychádzal   zo   znenia   ustanovení Obchodného zákonníka, právnych názorov vyslovených Najvyšším súdom SR v podobných veciach   a právnej   judikatúry,   podľa   ktorej   dĺžku   premlčacej   doby   pre   vydanie bezdôvodného obohatenia upravuje Obchodný zákonník a premlčacia doba je 4 roky, keď žiadnu   osobitnú   premlčaciu   dobu   v súvislosti   s právom   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia tento právny predpis nestanovuje.

K tejto problematike boli vydané a publikované i rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako   súdu   dovolacieho,   ktoré   prezentujú   rovnaký   právny   názor,   z akého   vychádzal   pri posúdení veci i Krajský súd Trnava a z ktorého i súdy nižšieho stupňa vychádzajú.

Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že sťažovateľom označené základné práva neboli porušené.

Zároveň   Vám   oznamujeme,   že   v súlade   s   §   30   ods.   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   súhlasíme,   aby   bolo   upustené od ústneho pojednávania.“

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol:

«Ústavnú   sťažnosť   navrhujeme   zamietnuť.   Podľa   nášho   názoru   vo   veci   nie   sú splnené   všeobecné   predpoklady   pre   poskytnutie   ochrany   ústavným   súdom.   Zo   strany krajského   súdu   a tobôž   zo   strany   Najvyššieho   súdu   totiž   v žiadnom   prípade   nešlo o svojvoľný,   či   neospravedlniteľný   alebo   neudržateľný   výklad   príslušných   ustanovení zákona   (výklad   týkajúci   sa   dĺžky   premlčacej   doby),   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Aj   keď   vo všeobecnosti   nepopierame   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domnievame sa, že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy. Všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (I. ÚS 13/2001),

Skutočnosť,   že ústavný   súd   netvorí   časť   sústavy   všeobecných   súdov,   ho   vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov. Z tejto skutočnosti vyplýva, že   v žiadnom   prípade   nemôže   preskúmavať   dodržiavanie   a aplikáciu   takých   ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu.

Úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/2001).   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky a všeobecné súdy Slovenskej republiky predstavujú dva samostatné systémy súdnej moci, vzájomne sa nenahradzujúce a nie sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti.

V uvedenej veci všeobecné súdy rozhodli v medziach svojej právomoci vyplývajúcej z čl. 141 ods. 1 ústavy. Súdy oboch stupňov (t. j. súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací) postupovali   v súlade   s doterajšou   súdnou   praxou,   ako   ju   prezentoval   najvyšší   orgán všeobecného súdnictva, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky v podobe rozhodnutia jeho dovolacieho   senátu,   ako   aj   judikačnej   činnosti   obchodného   kolégia.   Ich   rozhodnutie i právny záver v otázke plynutia a doby premlčania považujem za správny. V tomto smere poukazujem   predovšetkým   na   rozhodnutie   NS   SR   z   23.   októbra   2001   sp.   zn.   M   Obdo V 2/2000. Ide o rozhodnutie päťčlenného dovolacieho senátu, ktorý zaujal stanovisko, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa spravuje nielen začiatok plynutia ale aj dĺžka premlčacej doby na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy. Takýto výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 394 v spojení s § 397) si osvojilo   aj   obchodné   kolégium,   ktoré   na   svojom   zasadnutí   rozhodlo   o uverejnení   tohto rozhodnutia   v Zbierke   stanovísk   NS   SR   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky. Rozhodnutie bolo uverejnené pod číslom 34 v čiastke 2 ročníka 2002. Závery uvedeného rozhodnutia   považujem   za   správne,   v plnom   rozsahu   na   ne   poukazujem   a stručne   ich doplním.

I keď nemáme k dispozícii spis, z obsahu rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že obaja účastníci   sú   podnikatelia   a právny   vzťah   medzi   nimi   vznikol   v súvislosti   so   zmluvami týkajúcimi   sa   cenných   papierov.   Ide   teda   o obchodný   záväzkový   vzťah,   tak   ako   je definovaný   v   §   261   Obchodného   zákonníka   a spravuje   sa   Obchodným   zákonníkom,   čo napokon   zrejme   nepopiera   ani   sťažovateľ.   Sporným   je   jedine,   či   sa   právo   na   vydanie plnenia poskytnutého z neplatnej zmluvy premlčuje v trojročnej premlčacej dobe upravenej v § 101 Obč. zák. alebo v štvorročnej podľa § 397 Obch. zák.

Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v §§ 391 až 408. Upravuje   začiatok   a plynutie   premlčacej   doby   i   jej   dĺžku.   Stotožňujem   sa   s tvrdením sťažovateľa, že § 394 ods. 2 (rovnako ako ods. 1) Obch. zák. upravuje len začiatok plynutia premlčacej doby na vydanie plnenia uskutočneného z neplatnej zmluvy, nie jej dĺžku. Tú stanovuje   §   397   Obch.   zák.   Je   to   zrejmé   z celkového   usporiadania   úpravy   premlčania v hlave   I,   tretej   časti,   v dieli   XI,   najmä   v oddieli   3   nadpísanom   „Začiatok   a trvanie premlčacej doby“   a zo systematického   zaradenia   § 397.   V   §§   391 až 396   sa upravuje začiatok plynutia premlčacej doby pre jednotlivé práva, v § 397 sa stanovuje všeobecná štvorročná   premlčacia   doba   a v nasledujúcich   §§   výnimky   z všeobecnej   doby   a zároveň začiatok plynutia premlčacej doby pri právach kde je stanovená iná ako všeobecná doba. Nezodpovedá skutočnosti, že § 397 je jediným ustanovením Obchodného zákonníka, ktoré upravuje dĺžku premlčacej doby. Jej dĺžku upravuje aj § 398 (10 ročná ako maximálna pri náhrade škody), § 389 (jednoročná pri právach, ktoré vznikli zo škody na dopravovaných veciach) a v konečnom dôsledku aj v § 401. Ustanovenie § 397 sa nepochybne vzťahuje prinajmenšom na premlčanie tých práv, pri ktorých je začiatok plynutia premlčacej doby výslovne upravený v predchádzajúcich paragrafoch. Obchodný zákonník tak aj pre prípad vrátenia   plnenia   uskutočneného   podľa   neplatnej   zmluvy   stanovuje   premlčaciu   dobu,   čo vylučuje   použitie   úpravy   Občianskeho   zákonníka   o premlčaní   (§   1   ods.   2   Obch.   zák.). Potrebu   použitia   niektorého   ustanovenia   Obč.   zákonníka   nie   je   možné   vyvodiť   ani s poukazom na slovné spojenie použité v § 397 „ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak“. Ak by sa, vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, mala aplikovať iná ako štvorročná premlčacia doba, musel by príslušný zákon stanoviť, že na premlčanie konkrétneho práva, v tomto prípade vydania plnenia z neplatnej obchodnej zmluvy alebo vzniklého odstúpením od obchodnej zmluvy, sa použije iná premlčacia doba. Občiansky zákonník, ani iný zákon však   takéto   ustanovenie   nemá.   Nie   je   ním §   101 Obč.   zák.,   ktorý stanovuje   všeobecnú premlčaciu   dobu   pre   občianskoprávne   vzťahy,   ktorá   sa   použije   ak   nie   je   v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Nie je ním ani § 107, ktorý je vo vzťahu k § 101 špeciálnym ustanovením a tiež neuvádza, že sa tam uvedené doby použijú aj na premlčanie práv, ktoré sú uvedené v § 394 Obch. zák. Ak by sme prijali názor, že sa na uvedený vzťah má použiť premlčacia   doba   z Občianskeho   zákonníka,   znamenalo   by   to,   že   jeden   konkrétny   vzťah (premlčanie určitej pomerne úzkej skupiny práv) by bol upravený v dvoch rôznych zákonoch – v jednom začiatok plynutia premlčacej lehoty a v druhom jej dĺžka, hoci inak prvý zákon tiež dĺžku premlčacej doby upravuje. Určite by to bol v našom právnom poriadku ojedinelý a nezvyklý spôsob úpravy, ktorý by dával oprávnený dôvod k úvahám o zmysle § 394 ods. 1, ods. 2 a dôvodu jeho zaradenia do Obchodného zákonníka (ale aj § 391).

Napokon vzhľadom na odlišnú koncepciu úpravy premlčania v § 394 ods. 1, ods. 2 Obch. zák. (jedna objektívna premlčacia doba) a v § 107 Obč. zák. (jedna subjektívna a dve objektívne doby), by pri snahe použiť premlčaciu dobu stanovenú v § 107 na posudzovaný prípad vznikol problém, ktorú z troch tam upravených lehôt použiť. Problematika režimu záväzkových vzťahov, do ktorých vstupujú podnikatelia pri svojej podnikateľskej činnosti a nie   sú   upravené   v obchodnom   zákonníku   je   širšia.   Keďže   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie sa týka len plnenia prijatého na základe neplatnej obchodnej zmluvy, ktorého spôsob   premlčania,   je   v Obchodnom   zákonníku   výslovne   upravený,   nepovažujem   za potrebné   bližšie   sa   zaoberať   premlčaním   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia v obchodných vzťahoch, ktoré vzniklo inak ako odstúpením od zmluvy plnením z neplatnej zmluvy (§ 394 ods. 1, ods. 2).

Sťažovateľ   s odôvodnením,   že   danej   problematike   je   v slovenskej   literatúre a judikatúre venovaná malá pozornosť odkazuje na niektoré pramene z Českej republiky (nezmieňuje   sa   o spomenutom   rozhodnutí   NS   SR   uverejnenom   v zbierke   rozhodnutí). Dovolím   si   preto   stručnú   poznámku   k niektorým   z nich   a najmä   poukázať   na   iné, predovšetkým aktuálnejšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Sťažovateľom spomenuté rozhodnutie 29 Obdo 55/2001 zo 14. marca 2002 rieši premlčanie práva na vydanie bezdôvodného plnenia, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, keď žalovaná prijala   platby,   ktoré   boli   uskutočnené omylom.   Ide   teda   o iný   skutkový i právny základ plnenia ako je v predmetnej veci. Naproti tomu za zásadné považujem rozhodnutie NS ČR z 18. júna 2003 sp. zn. 35 Odo 619/2002. Ide o rozhodnutie tzv. veľkého senátu obchodného kolégia,   ktoré   zjednocuje   súdnu   prax   pri   riešení   premlčania   práva   na   vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch. Okrem iného reaguje aj na rozhodnutie sp.   zn.   25   Cdo   2250/2000,   na   ktoré   poukazuje   sťažnosť.   Rozhodnutie   bolo   pôvodne uverejnené pod č. C 2003 vo zväzku 26 publikácie Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu (Beckova   edice   Judikatúra)   a neskôr   bolo   uverejnené   v   oficiálnej   Sbírke   soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 2004, čiastka 3 pod č. 26. Podľa stanoviska vysloveného v rozhodnutí, premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo medzi podnikateľmi   pri   ich   podnikateľskej   činnosti   prijatím   plnenia   z právneho   dôvodu,   ktorý odpadol, sa riadi Obchodným zákonníkom. V tomto rozhodnutí NS ČR pripomenul aj záver Ústavného súdu ČR z 8. júla 1999 sp. zn. III. ÚS 140/99, podľa ktorého rozhodujúce pri riešení, ktorý právny predpis sa má použiť, je podstata spoločenského vzťahu, v ktorom podnikateľ   vystupoval.   Z uvedeného   stanoviska   vychádzajú   ďalšie   rozhodnutia   NS   ČR napríklad   rozsudok   z 27.   augusta   2003   sp.   zn.   29   Odo   813/2001,   ktorého   právna   veta (prakticky   rovnakého   znenia   ako   v spomenutom   uverejnenom   rozhodnutí   NS   SR)   bola uverejnená   v publikácii Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, v zošite 28, pod č. C 2293 (str. 15) alebo v rozhodnutí z 21. augusta 2003 sp. zn. 29 Odo 383/2001 uverejnenom v rovnakom zošite pod č. C 2448 (str. 40 - 41). Pokiaľ ide o českú literatúru, názor že právo na   vydanie   plnenia   uskutočneného   z   neplatnej   zmluvy   sa   premlčuje   v   štvorročnej lehote nie je   ojedinelý   a   zastáva   ho   aj   Komentář   k   obchodnímu   zákonníku   autorky prof. JUDr. P. (Linde Praha 1998, 2 vydanie, tretí diel str. 496).

Ústavnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť aj z dôvodu, že vo veci neboli vyčerpané všetky opravné prostriedky. V zmysle § 243e OSP proti uvedeným rozhodnutiam súdov môže ešte generálny prokurátor podať mimoriadne dovolanie.

Vzhľadom   na   závažnosť   ústavnej   sťažnosti,   ako   aj   celkový   dopad   rozhodnutia ústavného súdu na postavenie Najvyššieho súdu (ak by ústavný súd preskúmaval nielen ústavnosť, ale aj zákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov, stal by sa de facto najvyšším súdnym   orgánom   všeobecného   súdnictva)   žiadame,   aby   vo   veci   bolo   nariadené   ústne pojednávanie.»

Správca konkurznej podstaty vo vyjadrení k sťažnosti uviedol:

«Závery sťažovateľa o porušení zákona v citovaných rozhodnutiach súdov pre ich rozpor s hmotnoprávnymi predpismi je nesprávny.

Sťažovateľ tvrdí, že v literatúre a judikatúre v SR je venovaná tejto otázke „skromná pozornosť“   a preto   poukazuje   na   niektoré   pramene   z Českej   republiky,   menovite   na   tri rozsudky súdov Českej republiky.

1. V prvom rade treba poukázať na to, že NS SR sa s uvedenou problematikou zaoberal   už   skôr,   než   súdy   oboch   stupňov   vydali   sťažovateľom   namietané   rozsudky. Konkrétne NS SR v rozsudku z 23. 10. 2001 sp. zn. M Obdo V 2/2000 (ako dovolací súd v 5-člennom senáte) konštatoval,   že „právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného   zákonníka,   ktorá   začína   plynúť   odo   dňa,   keď   k plneniu   došlo“   (znenie právnej vety v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR ročník 2/2002, pod č. 34/2002, s. 66).

NS SR došiel k záveru, že použitie § 107 OZ pre obchodnoprávne vzťahy nie je možné   preto,   že toto   ustanovenie   upravuje tak   dvojročnú subjektívnu   (ods.   1)   ako aj trojročnú resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu lehoty (ods. 2) a u každej z týchto lehôt je stanovený odlišný začiatok ich plynutia. Ide o všeobecnú úpravu premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá sa uplatňuje pre všetky prípady bezdôvodného obohatenia. Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje ObZ v § 394 ods. 2 odchylne tým, že stanovuje, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Začiatok plynutia premlčacej doby je tak viazaný len na   objektívnu   skutočnosť.   Toto   ustanovenie   je   vo   vzťahu   k ustanoveniu   §   107   OZ ustanovením   špeciálnym,   ktoré   upravuje premlčanie   len   jedného   druhu   bezdôvodného obohatenia   –   bezdôvodné   obohatenie   získané   plnením   z neplatnej   obchodnej   zmluvy. Preto pre stanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť ustanovenie § 394 ods. 2 ObZ. Premlčacia doba je v tomto prípade štyri roky podľa § 397 ObZ. Obchodný zákonník pre právo navrátenie plnenia z neplatnej zmluvy žiadnu osobitnú premlčaciu dobu nestanovuje. Neustanovuje ju však ani OZ v ustanovení §   107,   pretože   týmto   ustanovením   sa   začiatok   plynutia   a dĺžka   premlčacej   doby   na vydanie bezdôvodného obohatenia spravuje len, ak ho iný zákon neupravuje inak, pričom toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 101 OZ samo ustanovením špeciálnym. Keďže ObZ premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného formou plnenia   z neplatnej   zmluvy upravuje,   nie   je   možné,   vzhľadom   na §   1 ods.   2 ObZ   na premlčanie tohto práva použiť ustanovenie § 107 OZ.

Obdobne   rozhodli   KS   v   Trnave   a NS   SR   v posudzovanej   veci,   pričom   taktiež posudzovali premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na základe neplatnej zmluvy.

NS SR v rozsudku z 26. 2. 2004 sa výslovne na tento judikát odvoláva.

2. Obdobné názory boli publikované v SR napríklad v článku Prof. JUDr. J. B., CSc. v periodiku Právo a podnikanie č. 11/2002 s. 10.

3. Sťažovateľ na podporu svojich záverov o použiteľnosti § 107 OZ sa odvolal na tri rozsudky súdov v ČR. Z nich dva (rozsudok sp. zn. 5 Cmo 266/2001 sa mi nepodarilo identifikovať) sa však nezaoberajú obdobnou problematikou, ale premlčením práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo bez právneho dôvodu (29 Odo 55/2001) resp. na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol (25 Cdo 2250/2000).

4. Napriek tomu, že tieto pramene   nie sú v rozpore s posudzovaným prípadom premlčania bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy dovoľujem si poukázať na to, že aj Najvyšší súd ČR už viackrát rozhodol, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej   zmluvy   sa   premlčuje   podľa   §   397   ObZ   v lehote   4   rokov   a rovnaký   názor vyslovil aj o premlčaní práva na vydanie iných foriem bezdôvodného obohatenia.

V tomto smere príkladmo uvádzam:

a) NS ČR v rozsudku tzv. veľkého senátu z 18. 6. 2003 sp. zn. 35 Odo 619/2002 došiel   k záveru,   že   právna   úprava   bezdôvodného   obohatenia   v OZ   je   komplexná a uplatňuje   sa ako pre občianskoprávne tak aj pre obchodnoprávne záväzkové vzťahy (§ 1   ods.   2   ObZ)   a že   aj   právna   úprava   premlčania   v ObZ   má   komplexnú   povahu. Skutočnosť,   že   ObZ   u bezdôvodného   obohatenia   výslovne   neupravuje   začiatok premlčacej   doby   a jej   dĺžku   neznamená   nutnosť   aplikácie   právnej   úpravy   OZ   ale znamená iba to, že tieto otázky je potrebné riešiť podľa všeobecných ustanovení ObZ o premlčaní (§ 391 a 397).

b) Rovnako, t. j. za použitia 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 ObZ, posúdil NS ČR otázku premlčania aj v iných rozhodnutiach, napríklad v rozsudku z 27. 8. 2003 sp. zn. 29 Odo 813/2001 (bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy), v rozsudku z 21. 8. 2003 sp. zn. 29 Odo 383/2001 (bezdôvodné obohatenie z plnenia bez právneho dôvodu), z 18. 6. 2003   sp.   zn.   35   Odo   619/2002   (bezdôvodné   obohatenie   z plnenia   na   základe právneho dôvodu, ktorý odpadol) a podobne.

Z uvedeného   vyplýva,   že oba   súdy   rozhodli   na   základe   správneho   a zákonného výkladu   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   v súlade   s ustálenou   judikatúrou a svoje závery aj spoľahlivo a vyčerpávajúco odôvodnili.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Inými slovami, úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.»

II.

Odôvodnenie napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu

Ústavný   súd   z odôvodnení   napadnutých   rozsudkov   krajského   súdu   a najvyššieho súdu vybral tie časti, ktoré sa priamo vzťahujú na námietky uvedené v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Žalovaný tvrdil, že poskytnutá platba nemusela byť hradená v súvislosti so zmluvou o spätnom odkupe akcií, ale mohla byť i plnením z iného obchodného záväzkového vzťahu, ktorý však nevedel konkretizovať. Uvedené tvrdenia súd nepovažoval za pravdivé a skutkovo podložené,   pretože   vypočutí   svedkovia,   ktorí   v rozhodnom   čase   boli   štatutárnymi zástupcami   spoločnosti   uviedli,   že   žalovaný   so   spoločnosťou   GALA,   a.   s.   žiadne   iné obchodné vzťahy nemal.

Žalovaný   namietal   pravosť   a správnosť   dátumu   uzatvorenia   zmluvy   uvedený   na exemplári,   ktorý   predložil   žalobca   i z toho   dôvodu,   že   v súvislosti   s úhradami   neboli vystavené žiadne daňové či účtovné doklady, ktoré by preukazovali dôvodnosť poskytnutého plnenia.

Uzavretie zmluvy o spätnom odkupe akcií je právnym úkonom, ktorý v súlade s ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka musí pre svoju platnosť vykazovať základné podmienky a náležitosti, ktoré sa týkajú samotného prejavu.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Neplatný je taký právny úkon, ktorý nemá niektorú z podstatných náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti požaduje. Medzi dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu patrí nedostatok slobody a vážnosti vôle, neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle. Určitosť   právneho   úkonu   sa   musí   týkať   podstatných   zložiek   obsahu   právneho   úkonu a predmetu, ktorého sa tento právny úkon týka a určitosť prejavu je požiadavkou právnej istoty. Okrem toho právny úkon musí byť zrozumiteľný tak, aby jasne vyjadroval, čo ním chcel   účastník   vyjadriť.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   podstatné   náležitosti   právneho   úkonu uvedené v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o právny úkon absolútne neplatný, ktorý nemožno zhojiť ani dodatočným schválením prípadne ho konvalidovať a súd na absolútnu neplatnosť prihliada z úradnej povinnosti.

Deň podpisu zmluvy o spätnom odkupe akcií súd považoval za podstatnú náležitosť zmluvy ako právneho úkonu v súvislosti s určitosťou a zrozumiteľnosťou prejavu, a to z toho dôvodu, že v lehote určenej v súvislosti odo dňa podpísania zmluvy mala spoločnosť GALA a.   s.   zaplatiť   kúpnu   cenu   žalovanému   a nesplnenie   tejto   povinnosti   bolo   spojené s následkom neplatnosti zmluvy.

Dokazovaním vykonaným súdom sa nepodarilo objektívne zistiť a ustáliť deň, kedy bola   zmluva   podpísaná,   keď   účastníci   konania   súdu   predložili   rozdielne   originálne vyhotovenia   zmluvy,   žalobca   s dátumom,   žalovaným   bez   dátumu   a žalovaný,   ktorý   sa preukazoval vyhotovením bez určenia dňa podpisu zmluvy tvrdil, že deň podpísania zmluvy žalobca na svoje vyhotovenie dodatočne dopísal, preto nemôže od takéhoto určenia počítať lehotu pre plnenie a uvedený právny úkon je absolútne neplatný.

V závere   dokazovania   obaja   účastníci   konania   zhodne   uviedli,   že   právny   úkon označený ako zmluva o spätnom odkupe akcií považujú za absolútne neplatný z dôvodu jeho neurčitosti v časti určenia dňa kúpy a odkupu predmetu zmluvy, ktorý sa mal počítať odo dňa   podpísania   zmluvy   a z toho   dôvodu   žalobca   žiadal   priznať   nárok   na   vrátenie poskytnutého plnenia s tým, že išlo o plnenie z neplatného právneho úkonu, ktoré z titulu prijatia bezdôvodného obohatenia musí žalovaný vydať.

Žalovaný tvrdil, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný.

Inštitút bezdôvodného obohatenia nie je v Obchodnom zákonníku definovaný, preto podľa   §   1   ods.   2   Obchodného   zákonníka   je   potrebné   pre   jeho   posúdenie   aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   451   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   kto   sa   na   úkor   iného   bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.

Podľa   §   394   ods.   2   Obchodného   zákonníka   pri   práve   na   vrátenie   plnenia uskutočneného   podľa   neplatnej   zmluvy   začína   premlčacia   doba   plynúť   odo   dňa,   keď k plneniu došlo.

Žalobca v konaní žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej čiastky titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo tým, že mu žalobca poskytol peňažné prostriedky na základe zmluvy o spätnom odkupe akcií, ktorú súd v tomto konaní posúdil   ako   absolútne   neplatný   právny   úkon.   Vzťah   medzi   účastníkmi   sa   spravuje Obchodným   zákonníkom   -   §   261   ods.   1   Obchodného   zákonníka   a teda   má   obchodný charakter.

Premlčanie   práva   na   vrátenie   plnenia   poskytnutého   z absolútne   neplatného právneho úkonu podlieha úprave uvedenej v Obchodnom zákonníku a premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

Spoločnosť GALA, s. s., K. plnenie poskytla dňa 4. 8. 1998 vo výške 125.000.000,- Sk a dňa 24. 8. 1998 vo výške 8.000.000,- Sk z čoho vyplýva, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 5. 8. 1998 pre sumu 125.000.000,- Sk a uplynula by 5. 8. 2002, premlčacia lehota pre sumu 8.000.000,- Sk, ktorá bola uhradená dňa 24. 8. 1998 začala plynúť dňom 25. 8. 1998 a uplynula by dňa 25. 8. 2002.

Žaloba na súd bola podaná dňa 27. 12. 2001, teda ešte počas uplynutia 4-ročnej premlčacej lehoty.

Súd   po   vykonanom   dokazovaní   konštatoval,   že   plnenie   poskytnuté   spoločnosťou GALA,   s.   s.,   K.   žalovanému   na   základe   zmluvy   o spätnom   odkupe   akcií   je   plnením z absolútne neplatného právneho úkonu, pretože v zmluve vzhľadom na jej obsah a význam absentuje   podstatná   náležitosť,   ktorou   je   určitosť   a zrozumiteľnosť   prejavu   spočívajúca v nemožnosti   jednoznačne   a bez   akýchkoľvek   pochybností   určiť,   od   ktorého   dňa   (deň podpísania zmluvy, ktorý na jednom exemplári chýbal),   malo nastať plnenie zo zmluvy vyplývajúce a z toho dôvodu je takýto právny úkon absolútne neplatným. Plnenie poskytnuté z neplatného právneho úkonu   je   bezdôvodným obohatením,   ktoré musí   ten   kto sa takto obohatil vydať. Plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu prijal žalovaný, preto súd svojím   rozhodnutím   k tejto   povinnosti   žalovaného   v celom   rozsahu   zaviazal   keď konštatoval,   že   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   nie   je   premlčaný,   pretože žalobca svoj nárok uplatnil v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty, ktorá sa na daný právny vzťah aplikuje.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol tieto podstatné dôvody:

„... odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania vznikol právny vzťah z absolútne neplatnej zmluvy o spätnom odkúpení akcií.

Právny vzťah medzi účastníkmi je založený odplatnou zmluvou, predmetom ktorej sú cenné papiere, čo je absolútny obchod, preto sa posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka.   Popri   Obchodnom   zákonníku   sa   na   obchodné   vzťahy   aplikuje   aj   Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis, upravujúci všetky majetkové vzťahy. Zo vzťahu Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu a Obchodného zákonníka ako zvláštneho   predpisu   pre   obchodné   vzťahy   vyplýva   prednostná   aplikácia   Obchodného zákonníka (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Občiansky zákonník sa použije na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku. Preto pri posudzovaní otázok, ktoré nie   sú   v Obchodnom   zákonníku   upravené,   je   treba   vychádzať   z nutnosti   ich   riešenia a Občiansky   zákonník   sa   použije   len   vtedy,   keď   nestačia   ustanovenia   Obchodného zákonníka.

Plnením z neplatnej obchodnej zmluvy vznikajú záväzky, ktoré majú tiež obchodný charakter. Dôsledky plnenia z neplatnej obchodnej zmluvy Obchodný zákonník neupravuje, preto treba pri riešení tejto otázky použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú bezdôvodné obohatenie v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka. Jedným z dôvodov   získania   bezdôvodného   obohatenia   je   majetkový   prospech,   získaný   plnením z neplatného právneho úkonu.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s názorom   dovolacieho   súdu,   uvedeným   v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Obdo V 2/2000, podľa ktorého Občiansky zákonník upravuje v § 107 premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to tak stanovením dĺžky premlčacej doby (dvojročnej subjektívnej a trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej), ako aj začiatku plynutia premlčacej doby. Dvojročná subjektívna doba začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho   úkor   obohatil,   trojročná,   prípadne   desaťročná   premlčacia   doba   pri   úmyselnom bezdôvodnom obohatení začína plynúť odo dňa, keď k obohateniu došlo. Ide o všeobecnú úpravu   premlčania   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktorá   sa   uplatňuje   na všetky prípady bezdôvodného obohatenia, teda pre majetkový prospech, získaný plnením bez právneho   dôvodu,   plnením   z neplatného právneho úkonu   alebo   plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj prospech, získaný z nepoctivých zdrojov.

Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje   Obchodný   zákonník   v   §   394   ods.   2   odchylne.   Stanovuje,   že   premlčacia   doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 107   Občianskeho   zákonníka   ustanovením   špeciálnym,   ktoré   upravuje   premlčanie   len jedného   druhu   bezdôvodného   obohatenia   –   bezdôvodné   obohatenie   získané   plnením z neplatnej obchodnej zmluvy. Na základe uvedeného pre stanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže   Obchodný   zákonník   premlčanie   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného   zákonníka   na   premlčanie   tohto   práva   ustanovenie   § 107   Občianskeho zákonníka použiť. Platí to pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby, i pre určenie jej dĺžky.

Súd   prvého   stupňa preto   postupoval správne,   keď   žalobcom   uplatnené právo   na vrátenie   plnenia   z neplatnej   zmluvy   o odkupe   akcií   posúdil   podľa   §   397   Obchodného zákonníka a určil, že by sa premlčalo vo štvorročnej premlčacej dobe, ktorá začal plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

Nezaplatením 133 000 000,- Sk žalobcovi sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahu upravenom Obchodným zákonníkom, preto mu vzniklo právo na zaplatenie   úrokov   z omeškania   podľa   §   369   Obchodného   zákonníka,   a to   odo   dňa nasledujúceho   po   doručení   výzvy   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Po doplnení odôvodnenia rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny, preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

III.

Východiská

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde...,“   a   porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2003   sp.   zn.   19   Cb   258/01   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z 26.   februára   2004 sp. zn. 4 Obo 57/03.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy),   v danom   prípade   Občianskeho   zákonníka   a Obchodného   zákonníka.   Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

IV.

Hodnotenie záverov rozsudkov a vyjadrení krajského súdu a najvyššieho súdu

Základnou spornou otázkou, ktorú sťažovateľka namieta v súvislosti s porušením jej základného   práva   na   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   je   otázka   spôsobu premlčania   plnenia   prijatého   na   základe   neplatnej   obchodnej   zmluvy,   otázka   aplikácie príslušných ustanovení na začiatok plynutia a dĺžku premlčacej doby vo vzťahu k vráteniu plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy.

Krajský   súd   odôvodnil   to,   že   k premlčaniu   uplatneného   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo nasledovne:

„Inštitút bezdôvodného obohatenia nie je v Obchodnom zákonníku definovaný, preto podľa   §   1   ods.   2   Obchodného   zákonníka   je   potrebné   pre   jeho   posúdenie   aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   451   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   kto   sa   na   úkor   iného   bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.

Podľa   §   394   ods.   2   Obchodného   zákonníka   pri   práve   na   vrátenie   plnenia z bezdôvodného obohatenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. (...)

Premlčanie práva na vrátenie plnenia poskytnutého z absolútne neplatného právneho úkonu podlieha úprave uvedenej v Obchodnom zákonníku a premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.“

Najvyšší súd odôvodnenie rozsudku krajského súdu doplnil a dodal:„Dôsledky plnenia z neplatnej obchodnej zmluvy Obchodný zákonník neupravuje, preto treba pri riešení tejto otázky použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú bezdôvodné obohatenie v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka. (...)

Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje   Obchodný   zákonník   v   §   394   ods.   2   odchylne.   Stanovuje,   že   premlčacia   doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 107   Občianskeho   zákonníka   ustanovením   špeciálnym,   ktoré   upravuje   premlčanie   len jedného   druhu   bezdôvodného   obohatenia   –   bezdôvodné   obohatenie   získané   plnením z neplatnej obchodnej zmluvy. Na základe uvedeného pre stanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže   Obchodný   zákonník   premlčanie   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného   zákonníka   na   premlčanie   tohto   práva   ustanovenie   §   107   Občianskeho zákonníka použiť. Platí to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej doby, i pre určenie jej dĺžky.“

V konkrétnom prípade krajský súd argumentoval nasledovne:

„Spoločnosť GALA, a. s., K. plnenie poskytla dňa 4. 8. 1998 vo výške 125. 000. 000,- Sk a dňa 24. 8. 1998 vo výške 8. 000. 000,- Sk z čoho vyplýva, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa 5. 8. 1998 pre sumu 125. 000. 000,- Sk a uplynula by 5. 8. 2002, premlčacia lehota pre sumu 8. 000. 000, - Sk, ktorá bola uhradená dňa 24. 8. 1998 začala plynúť dňom 25. 8. 1998 a uplynula by dňa 25. 8. 2002.

Žaloba na súd bola podaná dňa 27. 12. 2001, teda ešte počas uplynutia 4-ročnej premlčacej lehoty.

Súd   po   vykonanom   dokazovaní   konštatoval,   že   plnenie   poskytnuté   spoločnosťou GALA,   a.   s.,   K.   žalovanému   na   základe   zmluvy   o spätnom   odkupe   akcií   je   plnením z absolútne neplatného právneho úkonu, pretože v zmluve vzhľadom na jej obsah a význam absentuje podstatná náležitosť...

Plnenie poskytnuté z neplatného právneho úkonu je bezdôvodným obohatením, ktoré musí ten kto sa takto obohatil vydať. Plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu prijal žalovaný,   preto súd svojím rozhodnutím k tejto povinnosti žalovaného v celom rozsahu zaviazal keď konštatoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný, pretože žalobca svoj nárok uplatnil v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty, ktorá sa na daný právny vzťah aplikuje.“

Ústavný súd k danej problematika sumarizuje základnú aplikačnú a výkladovú líniu takto: Všeobecný   súd   má   pri   aplikácii   právnej   normy   vychádzať   z   racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel   použitej   právnej   normy   so   zreteľom   na   jej   miesto   v určitom   systéme   alebo podsystéme právnych noriem.

V danom prípade najvyšší súd vychádzal z toho, že „Právny vzťah medzi účastníkmi je založený odplatnou zmluvou, predmetom ktorej sú cenné papiere, čo je absolútny obchod, preto   sa   posudzuje   podľa   Obchodného   zákonníka.   Popri   Obchodnom   zákonníku   sa   na obchodné vzťahy aplikuje aj Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis upravujúci všetky majetkové vzťahy“, čo uviedol v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 4 Obo 57/03-207 z 26. februára 2005.

Poskytnutie plnenia na základe neplatnej zmluvy znamená bezdôvodné obohatenie, ktoré výslovne upravuje § 452 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia ten, kto sa bezdôvodne obohatí na úkor iného, je povinný vydať obohatenie.Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia upravuje § 107 Občianskeho zákonníka   (dvojročná   subjektívna   lehota,   trojročná   objektívna   a v prípade   úmyslu desaťročná lehota od okamihu vzniku bezdôvodného obohatenia).

Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia. V tomto zmysle je potrebné aplikovať citované ustanovenie Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   však   akceptoval   názor   najvyššieho   súdu   uvedený   v napadnutom rozhodnutí,   podľa   ktorého   posudzovaný   vzťah   je   obchodnoprávnym   vzťahom,   pretože dospel k záveru, že takáto kvalifikácia právneho vzťahu sa neprieči jeho charakteru ani účelu   posudzovaných   právnych   noriem   a   nie   je   ani   prejavom   ľubovôle   pri   výklade použitých právnych noriem vzhľadom na racionálne a podľa ústavného súdu dostatočné odôvodnenie ich použitia.

V nadväznosti na to bola pri rozhodovaní ústavného súdu relevantná skutočnosť, že Obchodný zákonník obsahuje úpravu odlišnú od Občianskeho zákonníka (špeciálnu úpravu) práve   v otázke   premlčania,   pretože   premlčacia   doba   plynie   od   okamihu,   keď   došlo k plneniu. Nejde teda o okamih, keď sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení, obvykle to bude ten istý okamih, ako vznik bezdôvodného obohatenia. Dĺžka lehoty je však v obchodných vzťahoch zásadne odlišná – do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia doba.

Posudzovanie   bezdôvodného   obohatenia   sa   teda   bude   riadiť   Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy (krajský   súd   a   najvyšší   súd)   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uplatnili   taký   jazykový, gramatický a systematický výklad platnej a účinnej právnej úpravy, ktorý sa týka vzťahu všeobecného a osobitného právneho predpisu, ktorý je v súlade so znením a so zmyslom týchto všeobecných právnych predpisov.

Preto rozhodol tak, že napadnutými rozsudkami neboli porušené práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   dodáva,   že   ak   neboli   porušené   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ani   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Jána Mazáka.