znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 214/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého P. P., zastúpeného matkou H. P., obaja trvale   bytom   B.,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr. D.   S.,   B.,   vo   veci   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 56/98 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 76/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júna 2003 doručené podanie maloletého P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou H. P., obaja trvale bytom   B.,   označené ako „Ústavná   sťažnosť na   porušenie   základných práv fyzickej   osoby“   (ďalej   len   „sťažnosť“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 56/98 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 76/02.

Ústavný súd zo súdnych spisov zistil tieto právne významné skutočnosti.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Nc 1/02 28. februára   2002   rozhodol,   že   sudcovia   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sú   vylúčení z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   a   vec   prikázal   na   pojednávanie   a rozhodovanie Okresnému súdu Bratislava V. Spis bol zaslaný tomuto okresnému súdu 6. mája 2002. Okresný súd Bratislava V na pojednávaní konanom 7. novembra 2002 vyhlásil rozsudok, proti ktorému bolo účastníkmi podané odvolanie.

V priebehu konania ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 CoP 14/03 z   2.   júla   2003   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V   sp.   zn.   17   P   76/02   zo 7. novembra 2002. Vec bola právoplatne skončená 31. júla 2003.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade Okresného súdu Bratislava IV a Okresného súdu Bratislava V, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava IV nepokračoval v konaní vo veci sťažovateľa od 6. mája 2002, keď bol súdny spis zaslaný na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V. Preto medzi výkonom jeho právomoci a namietaným porušením základného práva sťažovateľa od tej doby nebola žiadna priama ani nepriama spojitosť, ktorá by reálne viedla k porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Bratislava V v namietanom konaní rozhodol rozsudkom zo 7. novembra 2002.   Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   a jeho   doručením   (a   úkonmi,   ktoré   musel Okresný   súd   Bratislava   V vykonať   v súvislosti   s odvolaním   účastníkov)   Okresný   súd Bratislava   V   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a dovolené   úkony   na   odstránenie právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať aj so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej.

Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   7.   novembra   2002   bol   na   základe odvolania   účastníkov   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoP   14/03   z   2.   júla   2003 potvrdený.   Rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k právoplatnému   skončeniu   vo   veci   bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na tento okresný súd.

Z toho vyplýva, že po 7. novembri 2002 (vynesenie rozsudku, ktorý bol v odvolacom konaní potvrdený) sa ani Okresný súd Bratislava V už nedostal do situácie, v ktorej by medzi výkonom jeho právomoci a namietaným porušením základného práva sťažovateľa bola právne významná spojitosť, ktorá by reálne viedla k porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v neprávoplatne skončenom konaní. Preto je sťažnosť aj proti tomuto okresnému súdu zjavne neopodstatnená.

Na tomto mieste treba uviesť, že sťažovateľ už 7. novembra 2002, keď bol vynesený prvostupňový   rozsudok,   ktorý   bol   v odvolacom   konaní   napokon   potvrdený   ako   vecne správny, vedel, že porušovanie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov skončilo pred okresným súdom práve vyhlásením a doručením rozsudku, a napriek tomu podal sťažnosť až 20. júna 2003, keď už bola jeho vec na príslušnom krajskom súde.

V tejto   spojitosti   ústavný   súd   poukazuje aj   na   to,   že   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Zbytočné   prieťahy   sú   iný   zásah   a o skončení   tohto   zasahovania   do základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď len v konaní pred Okresným súdom Bratislava V, sťažovateľ vedel už od 7. novembra 2002.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť podaním podnetu na začatie konania podľa ústavného stavu platného do 1. júla 2001 alebo podaním sťažnosti po 1. januári 2002 ( podobne IV. ÚS 188/03).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2003