znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti advokáta JUDr. P. P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod sp. zn. Tp 346/2005) v súvislosti   s rozhodovaním   o priznaní trov   obhajoby, za účasti   Okresného   súdu   Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/186/2005   (predtým   pod   sp.   zn.   Tp   346/2005)   v súvislosti s rozhodovaním o priznaní trov obhajoby p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012 doručená sťažnosť advokáta JUDr. P. P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/186/2005 (predtým pod sp. zn. Tp 346/2005) v súvislosti s rozhodovaním o priznaní mu trov obhajoby.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn. Tp 346/05 zo dňa 16. 5. 2005 som bol podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku ustanovený ako obhajca obvinenému M. P., nar... a obvinenému S. P., nar..., obidvom pre trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Opatrením Okresného súdu v Čadci sp. zn. Tp 346/05 zo dňa 31. 10. 2005 podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku došlo k zrušeniu ustanovenia obhajcu.

Dňa 21. 12. 2005 som na Okresný súd v Čadci podal návrh na priznanie odmeny za obhajobu v predmetnej trestnej veci vo vzťahu k obvinenému M. P. ako aj k obvinenému S. P. Okresný súd Čadca o mojom návrhu na priznanie odmeny za obhajobu doposiaľ, teda v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do podania predmetnej ústavnej sťažnosti nerozhodol.

Niekoľkokrát som sa osobne a telefonicky informoval na okresnom súde o stave veci, niekoľkokrát som osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Odpoveďou okresného súdu bola iba potreba čakania. Nakoľko vzhľadom na dobu od podania návrhu na priznanie odmeny nie je   konanie   okresného súdu   možné   hodnotiť   inak ako   prieťahy   v   konaní,   podal   som na okresný súd urgenciu dňa 30. 5. 2012. Od podania urgencie do podania ústavnej sťažnosti k náprave   nedošlo   a   rozhodnutie   okresného   súdu   o   návrhu   na   priznanie   odmeny   za obhajobu mi doposiaľ nebolo doručené.

Okresný súd mi nebol ochotný ani poskytnúť informáciu o skutočnosti, či trestné konanie bolo právoplatne skončené, len z neoficiálnych zdrojov som zistil, že spis po podaní obžaloby mal pridelenú spisovú značku 1T 186/2005 a predmetné trestné konanie bolo právoplatne skončené dňa 16. 2. 2006.

Okresný súd Čadca porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa podľa článku   48   odsek   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov tým, že

1. v čase od podania návrhu na priznanie odmeny za obhajobu dňa 21. 12. 2005 do podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol,

2. nereagoval na osobné a telefonické žiadosti sťažovateľa adresované súdu v tomto období,

3. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevysvetlil prečo doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu,

4. na základe urgencie zo dňa 30. 5. 2012 nevyvinul činnosť smerujúcu k vydaniu rozhodnutia o priznaní odmeny za obhajobu na základe podaného návrhu....

... Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 1T 186/2005 v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na priznanie odmeny za obhajobu v trestnom konaní. Rozhodovanie o nároku sťažovateľa na vydanie rozhodnutia na priznanie odmeny za obhajobu nemožno podľa názoru sťažovateľa zo skutkového ani právneho   hľadiska   považovať   za   zložitú   vec.   O   takýchto   návrhoch   rozhoduje   predseda senátu alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

... Sťažovateľ sa niekoľkokrát osobne a telefonicky informoval na okresnom súde o stave veci, niekoľkokrát osobne urgoval rozhodnutie vo veci. Okresný súd na jeho žiadosti nereagoval. Sťažovateľ sa písomnou urgenciou zo dňa 30. 5. 2012 obrátil na okresný súd a žiadal o rozhodnutie a vysvetlenie, prečo nebolo doposiaľ vydané rozhodnutie. Okresný súd   na   jeho   urgenciu   nereagoval.   Doposiaľ   nebola   doručená   odpoveď   na   predmetnú urgenciu ani samotné rozhodnutie vo vzťahu k návrhu na priznanie odmeny za obhajobu. Ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   nedisponuje   právoplatným   ani neprávoplatným   rozhodnutím   o   jeho   návrhu.   Okresný   súd   ani   iným   spôsobom   vo   veci nekonal, nevyzval napríklad navrhovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu, na doloženie iných dôkazov a podobne. Vyplýva z toho, že okresný súd vo veci ani nezačal konať, napriek tomu, že od podania návrhu uplynula doba takmer 7 rokov, pričom jednou zo základných povinností súdu je konať bez prieťahov o akomkoľvek návrhu, ktorý je súdu doručený.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. P. P., advokáta so sídlom v Č., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1T   186/2005   (sp. zn.   v   čase   ustanovenia   a zrušenia ustanovenia Tp 346/05) bolo porušené.

Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značnou 1T 186/2005 sa prikazuje, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov.

JUDr. P. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur..., ktoré   je   Okresný   súd   Čadca   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 197,84 eur...   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   P...   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:«Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádza   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dané   najmä   právnou a faktickou   jednoduchosťou   namietaného   konania.   Priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   dané   samotnou   aktivitou   sťažovateľa,   ktorý   najskôr   v   dobrom upozorňoval   okresný   súd   na   uvedenú   skutočnosť,   nakoľko   okresný   súd   nereagoval, sťažovateľ písomne urgoval vysvetlenie a rozhodnutie. Zo strany okresného súdu ani v čase po podaní urgencie nebola ochota vysvetliť vzniknutú situáciu a ani vo veci rozhodnúť. Okresný   súd   odignoroval   akúkoľvek   aktivitu   sťažovateľa.   Priznanie   primeraného zadosťučinenia je dané aj neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného súdu, ktorý vo veci nerozhodol v období 7 rokov od podania návrhu, ani v období 5 mesiacov od podania urgencie. Okresný súd sa na sťažovateľa neobrátil v súvislosti s podaným návrhom na priznanie odmeny ani v inej súvislosti, ktorá by smerovala k rozhodnutiu, svedčí to o tom, že vo veci ani nezačal konať. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané aj skutočnosťou, že odmena za obhajobu, ktorá je návrhom na priznanie odmeny uplatňovaná, je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si okresný súd objednal prácu, za ktorú 7 rokov neposkytol „odmenu“. Pritom práve súdy majú byť strážcami dodržiavania zákonov. Možno si položiť otázku, ako by sa správal pracovník súdu, ktorý mal vo veci rozhodnúť, ak by mu zamestnávateľ 7 rokov nevyplatil mzdu za vykonanú prácu. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané aj skutočnosťou, že sťažovateľ už 7 rokov úveruje štát, vykonal prácu, pričom jeho odmenu doposiaľ užíva a zhodnocuje štát. Odmena sťažovateľa nie je úročená, v prípade uloženia finančných prostriedkov na účet alebo ich investovania by sťažovateľ v súčasnosti mal z tejto odmeny zisk, ktorý pre prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom nemá, práve naopak, vzhľadom na 7-ročnú infláciu došlo k značnému znehodnoteniu jeho odmeny. Navrhované finančné zadosťučinenie zohľadňuje všetky vyššie uvedené skutočnosti a je primerané dĺžke konania, aktuálnej hodnote odmeny vo vzťahu k jej hodnote v čase uplatnenia návrhu ako aj postupu súdu v danej veci.»

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k. IV. ÚS 213/2013-9 z 11. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   sťažovateľa   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Sťažovateľ a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   prípisom   č.   Spr   786/13 z 25. júna 2013, v ktorom uviedla:

„Dňa 25. 11. 2005 bola súdu doručená obžaloba na obv. M. P. a S. P. Vec bola zapísaná pod sp. zn. 1 T 186/2005 a pridelená na konanie JUDr. J. K.

Pod sp. zn. Tp 346/2005 bol ustanovený za obhajcu obv. M. P. S. P. JUDr. P. P., ktorý dňa 21. 12. 2005 podal návrh na priznanie odmeny za obhajobu.

Uznesením zo dňa 14. 6. 2013 bola obhajcovi priznaná odmena. Vzhľadom na uvedené považujem sťažnosť obhajcu JUDr. P. P. za dôvodnú.“

Sťažovateľ   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   poskytol   svoje   stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu podaním z 9. júla 2013, pričom uviedol:„Nakoľko z vyjadrenia Okresného súdu v Čadci vyplýva, že moja ústavná sťažnosť je dôvodná, zotrvávam na svojich doterajších stanoviskách.“

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   bol   opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005 zo 16. mája 2005 ustanovený za obhajcu podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku M. P., nar..., K. Opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005 zo   16.   mája 2005   bol   sťažovateľ   ustanovený   za   obhajcu   podľa   §   39   ods.   1   Trestného poriadku   platného   a účinného   v relevantnom   čase   S.   P.,   nar...,   Rumunsko.   Následne opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 346/2005 z 31. októbra 2005 bolo zrušené ustanovenie sťažovateľa za obhajcu vo veci obvinených.

Sťažovateľ si podaním z 22. novembra 2005 označeným ako „Návrh na priznanie odmeny za obhajobu“ a doručeným okresnému súdu 21. decembra 2005 uplatnil odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu obvinených.

Podaním z 30. mája 2012 doručeným okresnému súdu 31. mája 2012 sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd ani po uplynutí šesť a pol roka nerozhodol o jeho návrhu z 22. novembra 2005.

Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 1 T/186/2005-264 zo 14. júna 2013, ktorým priznal sťažovateľovi ako obhajcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/186/2005   (predtým   pod   sp.   zn. Tp 346/2005).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv,   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom   namietaného   trestného   konania   bola   tá   jeho   časť,   v ktorej   okresný   súd rozhodoval   o   odmene   a   náhrade   hotových   výdavkov   ustanoveného   obhajcu   (trovách obhajoby). Ide o bežnú agendu všeobecných súdov, ktoré vykonávajú súdnictvo v trestných veciach, pričom z právneho a skutkového hľadiska nie je takéto konanie zložité.

2.   Správanie   sťažovateľa   ústavný   súd   hodnotí   ako   súčinnostné;   sťažovateľ   si   po zrušení   obhajoby   bez   zbytočného   odkladu   vyúčtoval   trovy   obhajoby,   a preto   v   zásade nemohol nijako prispieť svojím správaním ku vzniku prieťahov pri rozhodovaní o trovách obhajoby. Zo súdneho spisu je nakoniec tiež zrejmé, že okresný súd nevyzýval sťažovateľa na poskytnutie žiadnej súčinnosti (napr. odstránenie nedostatkov podania a pod.), od ktorej by záviselo rozhodnutie o jeho návrhu.

3. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa po podaní sťažnosti ústavnému súdu (29. októbra 2012) uznesením zo 14. júna 2013. Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo; návrh preto možno podať až po   právoplatnom   skončení   trestného   stíhania   orgánu,   rozhodnutím   ktorého   bolo   toto konanie   právoplatne   skončené,   teda   v okolnostiach   danej   veci   to   bolo   možné   až   po 16. februári 2006. Keďže okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny a náhrady   hotových   výdavkov   až   14.   júna   2013,   t.   j.   takmer   po   sedem   a pol   roku   od právoplatného   skončenia   trestného   stíhania,   ústavný   súd   vyhodnotil   toto   obdobie   ako obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj zo skutočnosti, že samotný okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. júna 2013 uznal sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú, dospel ústavný súd k záveru, že nečinnosťou okresného súdu došlo v súvislosti s rozhodovaním o trovách obhajoby uplatnených v súvislosti s trestným konaním vedeným pod sp. zn. 1 T/186/2005 k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   pred   rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru, podľa   ktorého   cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € vzhľadom na právnu a faktickú jednoduchosť namietaného konania, vzhľadom na to, že okresný súd nereagoval ani na urgencie sťažovateľa, s tým, že «odmena za obhajobu, ktorá je návrhom... uplatňovaná, je v podstate príjmom sťažovateľa, čo znamená, že si okresný súd objednal prácu, za ktorú 7 rokov neposkytol „odmenu“.».

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo veci sťažovateľa ústavný súd prihliadol na dĺžku rozhodovania o návrhu sťažovateľa na priznanie mu trov obhajoby aj na to, že išlo o skutkovo a právne jednoduchú vec. Rovnako tak ústavný súd vzal do úvahy výšku nevyplatenej odmeny a náhrady hotových výdavkov (trov obhajoby), t. j. „čo bolo v hre“, pritom neopomenul, že uplatnený nárok predstavuje zdroj obživy pre sťažovateľa. Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   2   000   €   sťažovateľovi   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   tiež   žiada   priznať trovy   právneho zastúpenia v sume   197,84 €   za „2 úkony po 91,29 eur – prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť, 2-krát režijný paušál po 7,63 eur...“.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   priznanie   úhrady   trov   konania   nie   je   obligatórnym rozhodovaním v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Je vecou ústavného súdu, aby po posúdení okolností každého prípadu zvážil, či úhradu trov konania prizná. Po zohľadnení všetkých okolností veci ústavný súd úhradu trov sťažovateľovi nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013