znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/2012-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. S. – W., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 M Obdo 2/2010 z 29. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. – W. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená sťažnosť R. S. – W. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 2/2010 z 29. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti   a prílohy   k nej   pripojenej   vyplýva,   že   23.   apríla   2007   podala obchodná spoločnosť G., a. s., P. (ďalej aj „navrhovateľka“), Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   sumu   648 978   Sk s príslušenstvom smerujúci proti sťažovateľovi. Podľa údaja uvedeného v návrhu sa vec „týka G., a. s. – organizačná zložka B.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že «podstatou   uvedeného   sporu   bola   zmluva   o   finančnom prenájme   s   následnou   kúpou   prenajatej   veci   č. 901908   zo   dňa   21. 05. 2003   (ďalej   len „leasingová   zmluva“)   uzatvorená   medzi   žalobcom   ako   organizačnou   zložkou a sťažovateľom, ktorou sa žalobca zaviazal, že kúpi od sťažovateľom vybraného predajcu motorové vozidlo za účelom jeho prenájmu sťažovateľovi a jeho následnej kúpy. Žalobca mal na tento účel kúpiť od spoločnosti M., s. r. o., so sídlom K... (ďalej len „predajca“) motorové   vozidlo   zn.   F...,   rok   výroby   2002,   číslo   karosérie...   (ďalej   len   „motorové vozidlo“). V leasingovej zmluve sa mal sťažovateľ zaviazať zaplatiť celkovú kúpnu cenu vozidla   vo   forme   zálohy   na   leasingové   splátky   v   stanovených   mesačných   leasingových splátkach a zostatkovej hodnoty.».

Sťažovateľ žiadal návrh zamietnuť poukazujúc na to, že podľa   jeho názoru bola lízingová zmluva z 21. mája 2003 (ďalej len „lízingová zmluva“) neplatná v dôsledku toho, že   bola   na   strane   prenajímateľa   uzatvorená   organizačnou   zložkou,   ktorá   nemá   právnu subjektivitu.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   rozhodol   o návrhu   navrhovateľky rozsudkom   č. k.   9 Cb/130/2007-2010   z 2.   decembra   2008,   ktorým   ho   zamietol a navrhovateľku zaviazal na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   tým,   že   okresný   súd   dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam a nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom zároveň tvrdila, že označenie organizačnej jednotky v lízingovej zmluve bolo motivované snahou ozrejmiť, prostredníctvom koho bola lízingová zmluva uzatvorená. Sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky poukázal najmä na to, že lízingová zmluva bola uzatvorená jej organizačnou   zložkou,   čo   bolo potvrdené   aj na pojednávaní uskutočnenom   2. decembra 2008   právnym   zástupcom   navrhovateľky.   Vzhľadom   na   to   navrhol,   aby   odvolací   súd prvostupňový   rozsudok   podľa   § 219   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) potvrdil.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č. k. 14 Cob 31/2009-142   z 22.   októbra   2009   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny a zaviazal navrhovateľku na náhradu trov odvolacieho konania odôvodniac svoje rozhodnutie   tým, „že   leasingovú   zmluvu   podpísala   zmluvná   strana   označená   sumárom údajov ako G., a. s. – organizačná zložka B. – registračná adresa: G., a. s. – organizačná zložka B... a súčasne G., B. Z takéhoto označenia zmluvnej strany možno vyvodiť záver, že uvedenú   leasingovú   zmluvu   uzatvárala   organizačná   zložka   svojím   menom.   Súčasne   tak nebolo možné dôvodiť a prijať nepochybný záver, že účastník zmluvného vzťahu označený ako G., B. konal, čo by organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby v mene žalobcu. Len samotný údaj o tom, že G., a. s., je registrovaná na Mestskom súde v P. oddiel B, vložka..., nepostačuje na preukázanie tohto prepojenia, teda v rovine konania organizačnej zložky, a nemožno z uvedeného dôvodiť že nekonal vo svojom mene, ale v mene žalobcu ako podnikateľa – zahraničnej právnickej osoby.“.

Proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu,   ako aj proti   rozsudku   okresného súdu č. k. 9 Cb 130/2007-100 z 2. decembra 2008 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 16. novembra 2011 na podnet navrhovateľky mimoriadne dovolanie s tým, že navrhol zrušiť prvostupňový rozsudok aj odvolací rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor v odôvodnení mimoriadneho   dovolania   uviedol,   že   zo   skutočnosti,   keď   je   v zmluve   ako   jej   účastník označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby, nemožno dospieť k záveru, že ju uzatvorila organizačná zložka vo svojom mene, a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Generálny prokurátor v nadväznosti na to vyslovil názor, že záver prvostupňového a odvolacieho súdu o tom, že lízingová zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože ju uzatvorila organizačná zložka bez právnej subjektivity, je nesprávny.

Sťažovateľ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu argumentoval tým, že existujúce označenie zmluvnej strany v lízingovej zmluve nepostačuje na preukázanie toho, že túto zmluvu   podpísala   navrhovateľka.   Súčasne   upriamil   pozornosť   najvyššieho   súdu   na   už spomenuté   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   pojednávaní   konanom 2. decembra 2008.

Najvyšší   súd   následne   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora napadnutým   uznesením   vyhovel   s tým,   že   nepovažoval   za   správny   právny   názor odvolacieho súdu ani prvostupňového súdu, podľa ktorého je lízingová zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, keďže ju uzavrela organizačná zložka bez právnej subjektivity vo svojom vlastnom mene, a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou.

Hlavné výhrady sťažovateľa proti napadnutému rozsudku sa týkajú toho, že najvyšší súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s jeho „zásadnou   argumentáciou“, za   ktorú   považuje poukázanie   na   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   pojednávaní   konanom 2. decembra 2008, keď «výslovne uviedol, že „čo sa týka leasingovej zmluvy, je pravda, že túto   uzavrela   organizačná   zložka“,   pričom   na   doplňujúcu   otázku   súdu   uviedol, že«momentálne nevie dokázať, že organizačná zložka mala spôsobilosť k uzavretiu zmluvy č. 901908 o finančnom prenájme ktorá bola uzatvorená so sťažovateľom».

Z toho dôvodu je napadnuté uznesenie podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnené, vykazujúce znaky arbitrárnosti, pričom poukazuje na to, že „Najvyšší súd tým, že na jednej strane vyslovil, že leasingovú zmluvu uzatvorila organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby   pod   označením,   ktoré   zodpovedalo   ustanoveniu   § 9   ods. 2   ObZ   a   súčasne konštatoval,   že   nemožno   považovať   za   správny   názor   odvolacieho   súdu,   ako   aj prvostupňového súdu, že leasingová zmluva je absolútne neplatným úkonom, a to bez toho, že by sa na strane druhej vôbec zaoberal námietkou sťažovateľa, v rámci ktorej poukazoval na jednoznačné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní na okresnom súde, konal v rozpore so základným právom sťažovateľa zakotveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. č1. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom tohto znenia:

„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   vedeným   pod   sp. zn. 4 M Obdo 2/2010 zo dňa 29. 12. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vedené   pod   sp. zn.: 4 M Obdo 2/2010 zo dňa 29. 12. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 269,58 euro,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. P. N... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach   vyplývajúcich z obchodných vzťahov patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Do právomoci   ústavného   súdu   v konaní podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2010 z 29.   decembra   2011   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom na zistený   skutkový   stav   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Z obsahu   sťažovateľom   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 M Obdo 2/2010   z   29.   decembra   2011   vyplýva,   že   sa   ako   súd   dovolací   stotožnil s námietkou   generálneho   prokurátora,   podľa   ktorej   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ako aj súdu   prvého   stupňa   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   ozrejmujúc,   že „právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený skutkový stav.   Pod   nesprávnym   právnym   záverom   sa   rozumie   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.“.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zrekapitulovať   aj   ťažiskovú   argumentáciu generálneho prokurátora z jeho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu č. k.   14 Cob 31/2009-142   z 22.   októbra   2009,   ako   aj   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 9 Cb 130/2007-100 z 2. decembra 2008, v ktorej sa poukazuje na to, že v prerokúvanej veci je rozhodujúce právne posúdenie lízingovej zmluvy z 21. mája 2003, ktorej účastníkom na strane   nájomcu   bol   sťažovateľ   ako   prenajímateľ   označený „G.,   a. s.   –   organizačná zložka B...“. V záhlaví zmluvy sa ďalej uvádza „Spoločnosť registrovaná na Okresnom súde Bratislava I, vložka...“. Zmluva je pri podpise opatrená odtlačkom pečiatky so znením „G.,   a. s.   organizačná   zložka...“. Podľa   generálneho   prokurátora   takéto   označenie navrhovateľky na uvedenej zmluve obsahovalo plné a správne obchodné meno spoločnosti – G., a. s., keďže organizačná zložka, hoci je zapísaná do obchodného registra, nezískava právnu subjektivitu a nemôže mať ani svoje obchodné meno, ktoré má len podnikateľ (§ 2 ods. 1 a § 8 Obchodného zákonníka). Podľa názoru generálneho prokurátora neuvedenie sídla   navrhovateľky   v lízingovej   zmluve   nemá   za následok   jej   neplatnosť.   Generálny prokurátor upriamuje vo svojom dovolaní pozornosť aj na to, že v lízingovej zmluve je uvedené   IČO   pridelené   organizačnej   zložke   podniku   zahraničnej   osoby   v Slovenskej republike,   ako   aj   údaje   o zápise   organizačnej   zložky   podniku   zahraničnej   osoby do obchodného registra, do ktorého sa zahraničná právnická osoba zapisuje, a tiež údaje o jej zápise do tohto registra.

Generálny prokurátor upozornil vo svojom dovolaní tiež na judikát najvyššieho súdu sp. zn. R 13/2003, podľa ktorého zo skutočnosti, že v zmluve je ako jej účastníčka označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby, nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene, a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Napokon   generálny   prokurátor   zosumarizoval   svoju   argumentáciu   uvádzajúc,   že organizačná   zložka   podniku   nemá   spôsobilosť   na   práva   a povinnosti,   avšak   zo   zápisu organizačnej zložky navrhovateľky v obchodnom registri vyplýva oprávnenie jej vedúceho robiť   právne   úkony,   ktoré   sa   tejto   organizačnej   zložky   týkajú.   V súvislosti   s tým   však generálny prokurátor zdôraznil, že tieto právne úkony nerobí vedúci organizačnej zložky v jej mene, ale v mene subjektu, ktorého je organizačnou zložkou (§ 13 ods. 5 Obchodného zákonníka).   Na   záver   generálny   prokurátor   uviedol,   že   označenie   navrhovateľky v lízingovej   zmluve   obsahuje   úplné   znenie   jej   obchodného   mena,   ako   aj   označenie   jej právnej   formy,   pričom   označenie   organizačnej   zložky   upresňuje,   že   sa   vec   týka   tejto organizačnej zložky, a okrem iného z tohoto označenia vyplýva, že vedúci organizačnej zložky je oprávnený konať v mene spoločnosti bez toho, aby na to potreboval osobitné splnomocnenie.

Sťažovateľ   sa   vo   vyjadrení   k mimoriadnemu   dovolaniu   odvolal   na   odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   podľa   neho   logicky   a podrobne   rozobral   označenie účastníkov   zmluvy.   Hlavný   dôraz   však   sťažovateľ   upriamil   na   už   citované   vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. decembra 2008.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   poukázal   na   označenie   navrhovateľky v lízingovej zmluve, ktoré je zhodné s tým, ako ho vymedzil vo svojom dovolaní generálny prokurátor.   Ďalej   sa   zameral   na   § 9   ods. 2   Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého obchodným menom obchodných spoločností a družstva je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. To platí aj pre právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra na základe osobitného zákona. Súčasťou obchodného mena právnických osôb je aj dodatok   označujúci   ich   právnu   formu.   Najvyšší   súd   poukázal   aj   na   § 13   ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa   robiť   všetky   právne   úkony   týkajúce   sa   tejto   organizačnej   zložky   alebo podniku.

Najvyšší súd venoval pozornosť aj výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava   I,   oddiel...,   vložka   č....,   z ktorého   vyvodil,   že „predmetnú   zmluvu   uzavrela organizačná   zložka   podniku   zahraničnej   osoby   zapísaná   v obchodnom   registri   pod obchodným menom   G.,   a. s.   organizačná   zložka   B.   (od   15. 02. 2011 G.,   s. r. o.),   ktorej zriaďovateľom je G., a. s. P. (od 15. 02. 2011 G., s. r. o., P.)“.

Najvyšší   súd   urobil   záver,   že   označenie   navrhovateľky   v lízingovej   zmluve zodpovedalo   § 9   ods. 2   Obchodného   zákonníka,   v   dôsledku   čoho   nemožno   považovať za správny názor odvolacieho súdu ani prvostupňového súdu, podľa ktorého je lízingová zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, keďže ju uzavrela organizačná zložka bez právnej subjektivity vo svojom vlastnom mene, a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou.

Keďže najvyšší súd zistil existenciu namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP a podľa § 243b ods. 2, 3 a 4 v spojení s § 243i ods. 2 OSP, dovolaním napadnuté rozsudky okresného súdu, ako aj krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Aj   keď   je   pravda,   že   najvyšší   súd   sa   výslovne   nevysporiadal   s argumentáciou sťažovateľa   upriamujúceho   pozornosť   na   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky na pojednávaní 2. decembra 2008, keď uviedol, že lízingovú zmluvu uzavrela organizačná zložka, na druhej strane treba uviesť, že najvyšší súd dostačujúco a zrozumiteľne zaujal jednoznačné stanovisko,   prečo   to   tak,   ako   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky interpretoval   sťažovateľ   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   (poukazujúc § 9   ods. 2   a   § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka), nemohlo byť.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   sa   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 M Obdo 2/2010 z 29. decembra 2011 nejaví ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   všeobecný   súd   nerozhodne   podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym   právom.   Reálne   uplatnenie   a   garantovanie   základného   práva   na   súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).

Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou petitu sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012