znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. I., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 349/2009-219 z 15. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. I., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 349/2009-219 z 15. apríla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti zdravotnej poisťovni A.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatenia   sumy   116   759,40   Sk   (3 875,70   €)   z   titulu doplatenia ceny za sťažovateľkou zhotovené dielo, ktorého objednávateľom bola žalovaná.

Sťažovateľka   a   právny   predchodca   žalovanej   uzavreli   16.   augusta   2004   zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola rekonštrukcia budovy žalovanej v P. v rozsahu projektovej dokumentácie. Dodatkom č. 1 k zmluve o dielo z 30. marca 2005 si zmluvné strany dohodli úpravu ceny diela na sumu 8 993 340,80 Sk + DPH, teda zvýšenie ceny diela o 73 603,80 Sk, pričom ostatné články zmluvy o dielo zostali nezmenené. K odovzdaniu diela došlo 6. decembra 2004. Žalovaná si voči sťažovateľke uplatnila zmluvnú pokutu za nedodržanie termínu odovzdania diela o 11 dní vo výške 116 759,40 Sk. Listom z 3. februára 2005 žalovaná oznámila sťažovateľke, že z dôvodu neuhradenia penalizačnej faktúry na sumu 116 759,40 Sk si započítala jej úhradu voči sume fakturovanej sťažovateľkou faktúrou č. 24 183 za práce vykonané na predmetnom diele.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 Cb 127/2005 z 24. júla 2009 bola žaloba zamietnutá   a   sťažovateľka   bola   zaviazaná   nahradiť   žalovanej   trovy   konania   v   sume 193,69 €.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 349/2009-219 z 15. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „vôbec nereagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svojvoľne aplikoval ust. § 219 ods. 2 O. s. p., pričom jeho právne závery uvedené   v   odôvodnení   sú   nielen   v rozpore   s viacerými   ustanoveniami   hmotnoprávnych predpisov týkajúcich sa zmluvnej pokuty a započítania, ale ani nevyplývajú zo skutkových zistení, nie sú ani konkrétne odôvodnené a nemajú ani logické súvislosti v náväznosti na stotožnenie sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. ústavy.“.

Sťažovateľka tvrdí, že súdy oboch stupňov nesprávne posúdili otázku oprávnenosti nároku žalovanej na zmluvnú pokutu. V čl. III odsek 3.1.2 zmluvy o dielo si strany dohodli len   termín   ukončenia   diela,   a   nie   aj   termín   vykonania   diela,   resp.   odovzdania   diela. Sťažovateľka z toho vyvodzuje, že «Nakoľko pre zmluvnú povinnosť „vykonať“ dielo nebol dohodnutý osobitne žiadny časový termín splnenia, všeobecne neprichádza do úvahy ani aplikácia dohody o zaplatení zmluvnej pokuty tak ako bola dohodnutá v čl. IX. odst. 9.2 zmluvy. Na porušenie zmluvnej povinnosti „ukončiť dielo“ vymedzenej v čl. III odst. 3.1.2 zmluvy, sa dohoda o zmluvnej pokute nevzťahuje.».

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   je   potrebné   rozlišovať   medzi   pojmami   vykonanie diela,   ukončenia   diela   a   odovzdanie   diela.   Pri   ukončení   a   odovzdaní   diela   ide   o   dve samostatné a osobitné povinnosti, ktoré nie sú uskutočnené súčasne, a pre každú je možné dohodnúť osobitný termín. „Odovzdanie diela je osobitný proces spojený s prevzatím, ktorý trvá niekoľko dní až týždňov, uskutočňuje sa samostatne po ukončení diela, v termínoch iných   ako   je   stavebné   ukončenie   diela,   pretože   je   spojený   s   odovzdaním   množstva dokumentov a atestov o vykonaných staveb. prácach a použitých materiáloch, vykonaných skúškach, a pod.“

Sťažovateľka   navyše   považuje ustanovenia   zmluvy   o   dielo   týkajúce   sa   zmluvnej pokuty   za   neplatné,   keďže   z   nich   vôbec   nie   je   zrejmá   doba   či   dĺžka   trvania   sankčnej povinnosti a ani výška zmluvnej pokuty „nebola známa, ani určená spôsobom určitým a nemožno to zistiť ani z ďalšieho obsahu zmluvy o dielo. Z tohto dôvodu a pre neurčitosť je dohoda o zmluvnej pokute neplatná podľa § 37 Obč. zák.“. Sťažovateľka poukazuje v tejto súvislosti na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Obdo V 4/2003.

Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané,   že   došlo   zákonom   predpokladaným   spôsobom   k   započítaniu   pohľadávky zo zmluvnej pokuty žalovanou. Podľa názoru sťažovateľky oznámenie z 3. februára 2005 nie je právnym úkonom o započítaní vzájomných pohľadávok, nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka za použitia § 358 a nasl. Obchodného zákonníka.

Napokon sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že odvolací súd sa podľa jej názoru nevysporiadal   s   jej   námietkou,   čo   sa   týka   vplyvu   a   realizácie   prác   navyše   na   priebeh a ukončenie diela, ani s tým, že už pred uzavretím zmluvy vznikli medzi stranami právne vzťahy, ktoré sa neriadia dohodnutým obsahom zmluvy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k: 1 Cob/349/2009-219 vydaným dňa 15.   04.   2010,   tiež   konaním   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci   1   Cob/349/2009   bolo porušené základné právo S. spol. s r. o., P. garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k: 1 Cob/349/2009-219 vydaný dňa 15. 04. 2010 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia spol. S. spol. s r. o., P., advokátovi JUDr. K. I., so sídlom B. vo výške 296,60 EUR + DPH 56,35 EUR na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny namietaným rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   je tiež posúdiť,   či   táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Cb 127/2005 z 24. júla 2009, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«V   otázke oneskoreného   odovzdania diela   žalobca   argumentoval   okolnosťami   na strane   žalovaného   spočívajúcimi   v   zvýšení   rozsahu   diela   oproti   pôvodnej   projektovej dokumentácii. V konaní žalobca preukazoval toto svoje tvrdenie dodatkom č. 1 k zmluve o dielo kde sa sporové strany dohodli na navýšení ceny za zhotovenie diela práve z dôvodu prác   naviac.   Z   uvedeného   dôvodu   argumentoval   automatickým   predĺžením   termínu odovzdania diela. Súd po preskúmaní spisu skonštatoval, že práce naviac nie sú spornou otázkou nakoľko ani žalovaný v konaní nenamietal ich vykonanie. Zo zmluvy o dielo súd zistil, že ako jediný prípad kedy by prišlo k automatickému posunu termínu odovzdania diela   si   sporové   strany   dohodli   zastavenie   zhotovovania   diela   z   dôvodov   na   strane žalovaného. V prípade kedy by došlo k uvedenému by žalobca po zodpovedajúcom zápise v stavebnom denníku a podpísaní tohto záznamu zástupcom žalovaného zastavil práce na diele na dohodnutú dobu a o túto by sa adekvátne posunul termín odovzdania diela. Vo všetkých ďalších prípadoch objektívnej potreby predĺženia termínu odovzdania diela bolo podľa názoru súdu potrebné konať v súlade s ustanovením zmluvy o dielo čl. XI, bod 11.2 kedy sa zmluvné strany dohodli na tom, že všetky zmeny textu zmluvy je možné vykonať len písomnými   obojstranne   odsúhlasenými   a   podpísanými   dodatkami.   Z   toho   dôvodu   súd zastáva názor, že ak žalobca zistil, že rozsah žalovaným požadovaných prác naviac nie je objektívne   možné stihnúť   v dohodnutom   termíne mal   požiadať   žalovaného o   predĺženie termínu odovzdania diela o príslušný časový úsek... Uvedené súdu potvrdil v svedeckej výpovedi aj Ing. P. Z., stavbyvedúci žalobcu, ktorý uviedol, že žalobca si myslel, že stihne pôvodný termín odovzdania diela aj napriek naviac prácam, ale až pred skončením diela sa ukázalo, že to nestihnú....

V   otázke   absolútnej   neplatnosti   ustanovenia   čl.   IX   bod   9.2   súd   po   preskúmaní citované ustanovenia zmluvy konštatoval, že ustanovenie zmluvy je jasné a zrozumiteľné a z toho dôvodu aj zaväzujúce obe sporové strany. Argumentácia žalobcu, že v ustanovení je uvedené namiesto odovzdania diela odovzdanie predmetu zmluvy a z toho dôvodu je neplatné súd posúdil ako nedôvodnú nakoľko z textácie ustanovenia je bez akýchkoľvek pochybností jasný úmysel oboch zmluvných strán a síce dohodnutie sankcie za nedodržanie termínu   odovzdania   diela   spôsobom,   že   v   prípade   omeškania   žalobcu   ako   zhotoviteľa s odovzdaním predmetu zmluvy je tento povinný v prípade uplatnenia žalovaným tomuto uhradiť za každý deň omeškania nad 80 dní od odovzdania staveniska zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z celkovej ceny predmetu zmluvy. Za predmet zmluvy sa podľa názoru súdu jednoznačne v zmysle zmluvy môže považovať len a jedine odovzdanie diela. V článku II zmluvy o dielo je ako predmet zmluvy uvedené zhotovenie diela: Rekonštrukcia budovy CHZP A. pobočka P. v rozsahu projektovej dokumentácie. Ďalší argument žalovaného, že v citovanom   ustanovení   zmluvy   nie   je   dohodnutá   zmluvná   povinnosť,   ktorá   mala   byť porušená, je podľa názoru súdu nedôvodný z dôvodu ust. 537, ods. 1 ObZ kde je stanovená povinnosť   zhotoviteľa   vykonať   dielo   na   svoje   náklady   a   na   svoje   nebezpečenstvo   v dojednanom   čase.   Zmluvná   pokuta   bola   dohodnutá   práve   pre   prípad   porušenia   tejto povinnosti, t. j. odovzdať dielo v termíne do 80 dní od prevzatia staveniska. Žalobca na podporu svojej argumentácie o absolútnej neplatnosti predmetného ustanovenia uviedol, že v ňom nie je dohodnutá doba trvania sankčnej povinnosti, pretože bez poznania začiatku a konca trvania sankčnej povinnosti nie je možné objektívne zistiť výšku zmluvnej pokuty. S uvedeným sa súd nestotožnil nakoľko začiatok trvania sankčnej povinnosti jasne vyplýva so zmluvy o dielo. Táto začala plynúť presne po uplynutí 80 dní od prevzatia staveniska žalobcom. Alternatíva, že by nenastal koniec sankčnej povinnosti je podľa názoru súdu nereálna   nakoľko   nie   je   prakticky   možné   aby   žalobca   ako   zhotoviteľ   dielo   neodovzdal žalovanému. Uvedené ustanovenie zmluvy malo jednoznačne a zákonne vyvolať tlak na žalobcu aby zhotovil dielo v dohodnutom termíne 80 dní a v prípade nedodržania termínu odovzdania diela mala pôsobiť na žalobcu tak, aby dielo odovzdal v čo najkratšom možnom termíne vedomý si sankcie za každý deň omeškania. Zo správania žalobcu je zrejmé, že zamýšľaný efekt v celom rozsahu naplnila nakoľko ho odovzdal v lehote 11 dní po termíne a umelo nepredlžoval jeho odovzdanie. Súd tiež konštatoval, že zmluvu uzatvoril žalobca so žalovaným po jej dôkladnom preštudovaní a v prípade ak mal pochybnosti o znení tohto konkrétneho   ustanovenia   mal   dostatočnú   možnosť   požiadať   o   zmenu   textu   podľa   jeho predstáv. V otázke výšky zmluvnej pokuty súd konštatoval, že žalovaný pri určovaní jej výšky   vychádzal   z   pôvodnej   ceny   diela   napriek   skutočnosti,   že   podľa   názoru   súdu   bol oprávnený vypočítať jej výšku z ceny navýšenej dodatkom č. 1. Na základe uvedeného súd posúdil   argumentáciu   žalobcu   v   tejto   časti   ako   účelovú   v   snahe   vyhnúť   sa   zaplateniu zákonne uplatnenej zmluvnej pokuty, jeho nárok uplatnený žalobou ako nedôvodný a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 349/2009-219 z 15. apríla 2010 vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu, a preto sa v zmysle § 219 Občianskeho súdneho poriadku v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol najmä: „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa je nesporné, že účastníci konania uzavreli dňa 13. 09. 2004, na základe výsledkov výberového konania, zmluvu o dielo, ktorou sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal pre žalovaného ako objednávateľa vykonať stavebné práce   na   jeho   budove   v   P.   Táto   zmluva   uzavretá   medzi   účastníkmi   je   platná,   pretože obsahuje všetky esenciálne náležitosti potrebné pre uzavretie zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a nasl. Obch. zák. Podľa čl. X, bod 11.2 si zmluvné strany dohodli, že všetky zmeny textu zmluvy je potrebné vykonať len písomným dodatkom k nej. Dodatkom č. 1 z 30. 05. 2005   došlo   medzi   zmluvnými   stranami   k   dohode   o   zvýšení   ceny   diela   za   navzájom odsúhlasené naviac práce. K predĺženiu zmluvne dohodnutého termínu odovzdania diela nedošlo. V čl. III zmluvy o dielo došlo k dohode o ukončení diela maximálne do 80 dní od odovzdania   staveniska.   V   čl.   IX   bod   9.2   došlo   medzi   zmluvnými   stranami   k   dohode o zmluvnej pokute vo výške 0,1% z celkovej sumy predmetu zmluvy za každý deň omeškania s dodaním predmetu zmluvy v zmluvne dohodnutom termíne. Z dokazovania je nepochybné, že žalobca prevzal od žalovaného stavenisko dňa 06. 09. 2004 a žalobca nepochybne dielo zhotovil po lehote stanovenej v čl. III zmluvy o dielo, čím sa omeškal o 11 dní. Preto žalovaný v súlade s čl. IX bod 9.2 zmluvy o dielo žalobcovi vyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie a započítal si ju so žalobcom uplatnenou pohľadávkou.

Odvolací   súd   je   zhodný   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   žalovaný   tak   konal v súlade   so   zmluvou   o   dielo,   pretože   žalobca   sa   omeškal   s   odovzdaním   diela,   pričom nepochybne k predĺženiu termínu s odovzdaním diela nedošlo. Rovnako súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že dojednanie zmluvy týkajúce sa zmluvnej pokuty je platné, pretože je dostatočne jasné a zrozumiteľné.“

Námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   v   prvom   rade   výkladu   príslušných   ustanovení zmluvy o dielo (čl. III bod 3.1 a čl. IX bod 9.2), pričom sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na potrebu rozlišovania pojmov vykonanie diela, ukončenie diela a odovzdanie diela v zmysle zákonných ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo v rámci Obchodného zákonníka.   Pri   správnom   výklade   ustanovení   zmluvy   o   dielo   bolo   podľa   názoru sťažovateľky nevyhnutné dospieť k záveru, že na povinnosť odovzdať dielo nebolo možné v danom prípade aplikovať ustanovenia zmluvy o dielo týkajúce sa zmluvnej pokuty.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací   súd   namietaný   rozsudok   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu   v   spojení   s   citovanou   časťou   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Cb 127/2005 z 24.   júla 2009 ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietaným rozsudkom krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   týchto   názorov   a nezakladá   ani   právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom posúdil a odôvodnil, čo bolo zámerom strán, ktoré uzavreli zmluvu o dielo, a ako je teda potrebné príslušné na vec sa vzťahujúce ustanovenia tejto zmluvy vykladať. Odôvodnenie v rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 349/2009 z 15. apríla 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 Cb   127/2005   z   24.   júla   2009   nevykazuje   nedostatky;   jeho   odôvodnenie   je   jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu zmluvy o dielo. Aj   preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Uvedené závery ústavného súdu sa vzťahujú aj na námietku sťažovateľky ohľadom neplatnosti ustanovenia zmluvy o dielo týkajúceho sa zmluvnej pokuty z dôvodu absencie dĺžky trvania sankčnej povinnosti a neurčitosti výšky zmluvnej pokuty, ako aj na námietku, podľa ktorej sa odvolací súd nevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa vplyvu a realizácie prác navyše na priebeh a ukončenie diela, ani s tým, že už pred uzavretím zmluvy vznikli   medzi   stranami právne vzťahy, ktoré   sa   neriadia   dohodnutým   obsahom zmluvy.

Ani námietke sťažovateľky založenej na tvrdení, že v konaní nebolo preukázané, že došlo zákonom predpokladaným spôsobom k započítaniu pohľadávky zo zmluvnej pokuty žalovanou, nemožno podľa názoru ústavného súdu pripísať ústavnoprávnu relevanciu. Je síce pravdou, že všeobecné súdy sa touto námietkou sťažovateľky (uvedenou aj v odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu)   bližšie   nezaoberali   a   len   konštatovali,   že   k   účinnému započítaniu došlo (pričom okresný súd citoval vo svojom rozsudku aj príslušné ustanovenia Občianskeho   a   Obchodného   zákonníka   týkajúce   sa   započítania),   avšak   táto   skutočnosť nemá vplyv na to, že táto námietka sťažovateľky je nedôvodná.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti oboznámil s oznámením žalovanej z 3. februára 2005,   z   ktorého   jednoznačne   vyplýva   započítací   prejav,   na   základe   ktorého   žalovaná započítala svoju pohľadávku plynúcu so zmluvnej pokuty oproti pohľadávke sťažovateľky vyplývajúcej z faktúry č. 24 183. Započítanie je jednostranný a pritom adresovaný právny úkon, ktorého náležitosti sú uvedené v ustanovení § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka a v § 358 a nasl. Obchodného zákonníka. Oznámenie žalovanej z 3. februára 2005 všetky tieto náležitosti podľa zistenia ústavného súdu spĺňa. Preto ani túto námietku sťažovateľky nemožno považovať za dôvodnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základným právom podľa čl. 38 ods. 2 listiny označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011