znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. B., L., vo veci namietaného porušenia jeho práv prípisom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   19621/2008-532/87   z 21. novembra 2008   a   prípisom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   SLV-465-5/PS-2008 z 3. septembra 2008, ako aj vo veci návrhu na začatie konania o súlade § 192 písm. e) zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov s čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2009 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. B., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   práv   z dôvodu   nevyhovenia   jeho   žiadosti   o náhradu   škody   z 26.   júna   2008   podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) oznámeného mu prípisom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) č. 19621/2008-532/87 z 21. novembra 2008 a vo veci nevyhovenia jeho žiadosti   o predbežné   prerokovanie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   z 3.   júla   2008   podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.   z.“)   oznámeného   mu   prípisom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   vnútra“)   č.   SLV-465-5/PS-2008   z 3.   septembra   2008,   ako   aj o   návrhu   na začatie konania o súlade § 192 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Zb.“) s čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Mám za to, že je vo Vašich možnostiach napomôcť k ukončeniu môjho sporu a preto vám predkladám svoje sťažnosti:

1. Proti Ministerstvu spravodlivosti SR. Pri prejednávaní mojej veci na okresnom súde v Žiline boli porušené moje ústavné práva podľa Ústavy SR čl. 48 ods. 2, súd nekonal v primeraných lehotách. Za odôvodnené, potvrdené prieťahy v súdnom konaní,   čo konštatoval aj   verejný ochranca práv som sa domáhal primeranej finančnej náhrady vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk) v ktorej je zahrnutá   materiálna   a   psychická   ujma   ako   aj   trovy   právneho   zastúpenia,   pričom ministerstvo spravodlivosti moju žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody, podanú v   októbri   2008,   odmietlo   spôsobenú   škodu   vyplatiť   aj   po   mojich   opätovných   výzvach. Vyjadrenie verejného ochrancu práv Vám prikladám v prílohe.

2. Proti Ministerstvu vnútra SR. Podľa Čl. 19 boli porušené moje ústavné práva a vplyvom rozhodnutia Ministerstva vnútra nebola zachovaná   moja dobrá povesť   a   dobré meno.   Spod podozrenia   som   bol právoplatne   oslobodený   súdom   Slovenskej   republiky,   ale   Ministerstvo   vnútra   odmietlo zrušiť svoje rozhodnutie o mojom prepustení. Rozhodnutie bolo vydané podľa môjho názoru pri nesúlade predpisov. Nepotvrdilo sa, že som spáchal skutok, pričom súd ma v plnom rozsahu oslobodil.

Bolo porušené moje ústavné právo, že každý považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 Ústavy SR, pričom ministerstvom   vnútra   SR,   bolo   vydané   rozhodnutie,   ktoré   neprimeranie   proti   ústavne zasiahlo do mojich práv. Bol som v roku 2000 nezákonne prepustený zo služobného pomeru príslušníka Polície   SR   a nebolo   rešpektované   toto moje   ústavné právo.   Súd   Slovenskej republiky ma za skutok, za ktorý som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka polície SR, spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil v roku 2008. Ministerstvo mi odmietlo vyplatiť spôsobenú škodu 511.850 EUR (15 420 000,- Sk) v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická ujma, ako aj trovy právneho zastúpenia, pričom svoju žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody som zaslal v októbri 2008.

3. Návrh na začatie konania pre nesúlad zákonov Proti ministerstvu spravodlivosti a ministerstvu vnútra SR.

Podľa môjho právneho názoru s poukázaním na množstvo preštudovanej literatúry v oblasti práva a mojej štátnej skúške z práva, zákon o Štátnej službe príslušníkov polície č. 73/1998 Z. z, § 192 ods. e, nemôže jeho právna sila byť väčšia, ako sila Ústavného zákona, že každý považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 Ústavy SR a preto Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 21. 8. 2000, na základe ktorého som bol zo služobného pomeru prepustený a niesol znaky trestného činu porušuje moje ústavné práva podľa Čl. 50 Ústavy SR. Ja som na základe   tohto   protiprávneho   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra   utrpel   neprimeranú   ujmu. Okresný súd ma v roku 2008 v plnom rozsahu oslobodil.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. V bode 1. Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo spravodlivosti vyplatiť primerané finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická ujma vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk).

2. V bode 2. Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra SR, vyplatiť primerané finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická ujma vo výške 511.850 EUR (15.420.000,- Sk).

3. V bode 3. Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra, vydať novú právnu normu v súlade s rešpektovaním môjho Ústavného práva, aby nemohli v budúcnosti byť policajti prepúšťaní pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom vo veciach, ktoré nesú znaky trestného činu, tak ako sa to stalo v mojom prípade. Navrhujem aby Ústavný súd zakázal takto porušovať základné práva a slobody podľa Čl. 50 Ústavy SR, podal návrh na úpravu zákonnej normy zákona o PZ č. 73/1998 Z. z. § 192 ods. e a vydal uznesenie, ktoré pozastaví namietanú časť tohto predpisu.

4. V bode 4. Navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol o ustanovení môjho advokáta na zastupovanie v konaní na náklady štátu.“

Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu bez toho, aby svoje majetkové pomery dokumentoval.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opakovaní alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o inom opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. K žiadosti sťažovateľa zaviazať ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prikázal   ministerstvu   spravodlivosti,   ako   aj ministerstvu   vnútra   vyplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   za   spôsobenú škodu,   čo   sa   týka   ministerstva   spravodlivosti   za   škodu   uplatnenú   podľa   zákona č. 58/1969 Zb.   a čo   sa   týka   ministerstva   vnútra   za   škodu   uplatnenú   podľa   zákona č. 514/2003 Zb.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, t. j. iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím príkazom nariadil obidvom ministerstvám, aby „urýchlili“ ukončenie jeho sporu, pritom náhradu škody uplatňuje za prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 40/2001, ktoré bolo právoplatne skončené 27. marca 2008, a za nevyhovenie   jeho   žiadosti   o zrušenie   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. p. 263 z 21. augusta 2000.

Z   príloh,   ktoré   sťažovateľ   priložil   k sťažnosti,   vyplýva,   že   tak   ako   ministerstvo vnútra, ani ministerstvo spravodlivosti jeho žiadostiam nevyhovelo.

Ministerstvo spravodlivosti odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:„Podľa citovaného zákona č. 58/1969 Zb., nie je daný právny nárok na náhradu škody za prieťah v súdnom konaní, lebo uvedený zákon takúto náhradu škody neumožňuje. Z tohto dôvodu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Vašej žiadosti nevyhovelo. Tým odpadol dôvod Vašou žiadosťou sa bližšie zaoberať z hľadiska zisťovania prieťahu v súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 1 T 40/2001.“

Ministerstvo vnútra odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:„Podľa   §   6   ods.   1   zák.   č.   514/2003   Z.   z.   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa   § 9 ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   štát   zodpovedá   za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   pri   výkone   verejnej   moci,   zbytočné   prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   §   9   ods.   2   zák.   č.   514/2003   Z.   z.   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. V zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. však vo Vašom prípade nedošlo   k zrušeniu   žiadneho   právoplatného   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   jeho nadriadeným, resp. na to príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti. Práve naopak, po tom, čo ste podali rozklad voči personálnemu rozkazu ministra vnútra SR, bol tento rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. p.: KM-212/PK-2003 z 30. 10. 2003 zamietnutý.   Nedošlo   teda   k zrušeniu   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 nadriadeným orgánom pre jeho nezákonnosť, práve naopak,   nadriadený   orgán   zamietol   Váš   rozklad   a personálny   rozkaz   ministra   vnútra Slovenskej republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 potvrdil.“

Ústavný súd v konaní o sťažnosti môže rozhodovať len vo veciach, na ktoré má svoju právomoc ustanovenú   v čl.   127   ústavy.   Z už   citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva, že   do právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   rozhodovanie   o otázkach,   ktoré   od   ústavného   súdu požaduje   sťažovateľ   v súvislosti   s uplatnením   náhrady   škody   spôsobenej   rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom a spôsobenej orgánom verejnej moci   pri   výkone   verejnej   moci.   V týchto   prípadoch   je   postup   pri   poskytovaní   ochrany ustanovený tak zákonom č. 58/1969 Zb., ako aj zákonom č. 514/2003 Z. z. Na rozhodnutie, ktorého sa sťažovateľ domáha od ústavného súdu, však ústavný súd nemá právomoc.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

Čo sa týka časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ konštatuje vo vzťahu k ministerstvu vnútra,   že   boli   porušené   jeho   ústavné   práva   (čl.   19   a čl.   50   ústavy),   ústavný   súd   ich vzhľadom   na   petit   sťažnosti   považoval   za   súčasť   argumentácie   odôvodňujúcej   návrh sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

2. K návrhu na začatie konania o súlade § 192 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. s čl. 50 ústavy

Ústavný súd k návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorého sa sťažovateľ domáha, uvádza, že zákonná úprava konaní pred ústavným súdom koncipuje konanie   o súlade   právnych   predpisov   ako   samostatné   konanie   a nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom. Vychádzajúc z uvedeného možno za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom   preto   považovať   len   tie,   o ktorých   možno   konať   a rozhodnúť   v niektorom z uvedených konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Takýto postup je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99).

Pretože prijatiu tejto časti sťažnosti bráni prekážka jej zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   aj   keby sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   návrh   na   konanie   o súlade   označeného   ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. s čl. 50 ústavy, ústavný súd podľa čl. 125 ústavy by jeho návrh odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   návrh   podaný   neoprávnenou osobou,   pretože   takýto   návrh   môže   podať   podľa   čl.   130   ods.   1   ústavy   len   taxatívne ustanovený okruh aktívne legitimovaných subjektov, a to aspoň pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   a verejný   ochranca   práv   (vo   veciach   súladu takých právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť zákonné práva alebo slobody).

Sťažovateľovi   však   nič   nebráni,   aby   dal   podnet   na   začatie   konania   o súlade označeného právneho predpisu s ústavou generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky alebo verejnému ochrancovi práv.

Keďže vo všetkých prípadoch išlo o neodstrániteľné nedostatky sťažnosti, ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti, nezaoberal sa dodržaním zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a ani žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009