znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/05-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. D., bytom L., P. K., bytom B., a E. S., bytom B., všetkých právne zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 190/00, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   H. D. a E. S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 190/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 190/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 190/00 konal bez zbytočných prieťahov.

4. H. D. a   E. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. P. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

6. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. D. a E. S. trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 8 603 Sk (osemtisícšesťstotri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. P. S., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. P. K. n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 213/05   zo   6. septembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. D. (ďalej len „sťažovateľka 1“), P. K. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a E. S. (ďalej len „sťažovateľka 3“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 190/00.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3215/05 z 21. októbra 2005 doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom podrobne chronologicky opísal priebeh predmetného konania a ďalej uviedol:

„II. Právna a skutková zložitosť sporu:

Súdne konanie je zložitým civilným sporom, ktorého predmetom je náhrada škody za nemajetkovú ujmu vyčíslená v peniazoch. V pôvodnom návrhu uplatňovali sťažovateľky vrátenie bytov do stavu spôsobilého na riadne užívanie, ako aj náhradu škody. Celý spor je komplikovaný hlavne preto, lebo v rámci dokazovania je potrebné preukazovať škodu, protiprávnosť a kauzálny nexus. Hoci bremeno dôkaznosti zaťažuje navrhovateľky, tieto skutočnosti je potrebné získať aj z iných spisových materiálov a prebiehajúcich konaní. V predmetnej   veci   vedie   vyšetrovanie   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície,   Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, konanie vedie aj Krajský súd v Bratislave, pričom tomuto konaniu predchádzalo aj konanie na tunajšom súde vedené pod sp. zn. 12 C 48/98, ako aj konanie   vedené   na tunajšom   súde   pod   sp. zn.   8 Nc 53/98.   V   predmetnom   konaní sa uplatňuje   zásada   materiálnej   pravdy   viac   ako   zásada   kontradiktórnosti.   V   danom prípade ide o právnu aj faktickú zložitosť prípadu s tým, že ide aj o trestnoprávne aspekty predmetnej veci. V tejto súvislosti si treba ešte uvedomiť, že dĺžku konania ovplyvňovala aj tá skutočnosť, že samotné zabezpečovanie dôkazov v konečnom dôsledku zaťažuje súd, ktorý vykonal dôkazy listinnými dokladmi, výsluchmi účastníkom, dožiadaním spisových materiálov.   V   tejto   súvislosti   je   veľmi   dôležitá   aj   skutočnosť,   že navrhovatelia   nie   sú zastúpení právnym zástupcom, a preto súd vo zvýšenej miere musí vyzývať na odstránenie vád podaní, tak aby boli zrozumiteľné, určité a petity jednotlivých podaní vykonateľné. Na základe skutkového rozboru prípadu mám za to, že v danom prípade išlo o náročné dokazovanie skutočností rozhodujúcich pre právne posúdenie veci, a preto do dnešného dňa spor nie je ešte právoplatne skončený.

III. Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: Prekážky   postupu   súdu   podľa   § 107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku nenastali.

IV. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:

Z   celého   rozboru   veci,   ktorý   je   výsledkom   preskúmania   obsahu   sporového   spisu a doterajšieho   priebehu   konania,   vyplýva,   že   sťažovateľky   nie   sú   zastúpené   právnym zástupcom, a preto súd vo zvýšenej miere dbá na správnosť jednotlivých podaní, vzhľadom na   to,   že   jednotlivé   podania   sú   nejasné,   neúplné   a   nezrozumiteľné,   musí   súd   vyzývať na odstránenie vád. Avšak podľa názoru súdu sťažovateľky v predmetnom konaní prieťahy nespôsobili, aj keď prácu súdu podstatne sťažili.

V. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:

Z celého rozboru veci,   ktorý je výsledkom preskúmania obsahu sporového spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že súd vo veci riadne a priebežné koná, vykonáva dokazovanie, pričom jednotlivými procesnými úkonmi smeruje k samotného meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

VI. Iné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prieťahy v konaní:

Neboli zistené.

VIII. Záver:

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   o   nároku   sťažovateliek na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom, resp. nečinnosťou súdu. Vzhľadom na právnu aj faktickú zložitosť daného sporu je vo veci potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie.

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Právny   zástupca   sťažovateliek   v podaní   zo   14. novembra 2005   doručenom ústavnému súdu 18. novembra 2005 k prehľadu úkonov okresného súdu a jeho vyjadreniu okrem iného uviedol, že „... chronologicky potvrdzuje náš názor, že vo veci sa nekonalo plynule tak, ako to predpokladá právna úprava platná v SR“, a žiadal ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 190/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 21. decembra 2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky 1, sťažovateľky 2,   sťažovateľky 3,   E. K.   a   J. K.   (spolu   ďalej   aj „navrhovatelia“) z 30. novembra 2000 proti viacerým odporcom o odovzdanie bytov, vrátenie bytov do stavu spôsobilého na užívanie a náhradu škody - alternatívne o plnenie z poistných zmlúv (ďalej len „návrh na začatie konania“) spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 21. januára 2001   okresný   súd   vyžiadal aktuálne   výpisy   z obchodného   registra dvoch odporcov,

- 25. mája 2001   okresný   súd   predvolal   všetkých   navrhovateľov   na   informatívny výsluch   na   13. jún 2001,   na   ktorom   boli   navrhovatelia   poučení   o náležitostiach   návrhu na začatie konania,

- 19. júla 2001   bol   okresnému   súdu   doručený   upresňujúci   a   doplňujúci   návrh navrhovateľov   z   15. júla 2001,   ktorým   navrhli   z   dôvodu   zmeny   vlastníckych   vzťahov pripustiť   vstup   do   konania   ďalšiemu   účastníkovi   ako   odporcovi   v   6. rade   (ďalej   len „odporca v 6. rade“), rozšírili žalobný petit a pripojili ďalšie listinné dôkazy,

- 8. augusta 2001   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľov,   ktorým rozšírili   pôvodný   návrh   na   začatie   konania   o   nárok   na „náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch“ spolu   s   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   v ktorom   žiadali zakázať   odporcovi   v 6. rade   disponovať   s nehnuteľnosťou,   v ktorej   sa   nachádzali   ich nájomné byty,

- 6. septembra 2001 (ako aj 7. septembra 2001) navrhovatelia žiadali okresný súd, aby o ich nárokoch rozhodol medzitýmnym rozsudkom, a urgovali rozhodnutie o ich návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

- 23. novembra 2001   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku   v   sume   500 Sk   za   podaný   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia (navrhovatelia tak urobili 30. novembra 2001),

- 9. januára 2002   sťažovateľka 2   a   ďalší   dvaja   navrhovatelia   vzali   späť   návrh na začatie konania v plnom rozsahu, toho istého dňa okresný súd predvolal sťažovateľku 1 a sťažovateľku 3   na informatívny   výsluch   na   23. január 2002,   na   ktorom   boli   poučené o náležitostiach návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

- 5. februára 2002   sťažovateľka 1   a sťažovateľka 3   doručili   okresnému   súdu doplnenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle informatívneho výsluchu,

- 10. apríla 2002 okresný súd uznesením č. k. 10 C 190/00-53 zastavil konanie voči sťažovateľke 2   a ďalším   dvom   navrhovateľom   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu o zastavení konania“),

- 11. apríla 2002   okresný   súd   vyžiadal   výpis   z obchodného   registra   odporcu v 6. rade,

- 22. mája 2002 sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 doručili okresnému súdu čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania z dôvodu mimosúdneho vyporiadania nájomných práv s odporcom v 6. rade a zároveň zobrali späť aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

- 3. júna 2002   sťažovateľka 2   osobne   prevzala   uznesenie   okresného   súdu o zastavení   konania   a v ten   istý   deň   podala   proti   nemu   odvolanie   z dôvodu,   že „bolo podané na súd bez môjho vedomia a súhlasu“,

- 17. júla 2002   okresný   súd   uložil   sťažovateľke 2   povinnosť   opraviť   a doplniť odvolanie z 3. júna 2002, čo sťažovateľka 2 urobila 13. augusta 2002,

- 25. septembra 2002 okresný súd vypracoval predkladaciu správu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky 2,

- 17. februára 2003   krajský   súd   z dôvodu   chyby   v uznesení   okresného   súdu o zastavení   konania vrátil   okresnému   súdu   predmetný   spis   na opravu   (okresný   súd   tak urobil 28. marca 2003, keď vydal opravné uznesenie č. k. 10 C 190/00-139),

- 18. júna 2003 okresný súd vyzval všetky tri sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania,

- 11. júla 2003   sťažovateľka 2   a   17. júla 2003   sťažovateľka 1   a   sťažovateľka 3 podali   na   okresnom   súde   urgenciu   vybavenia ich   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, o ktoré žiadali ešte v pôvodnom návrhu na začatie konania z 30. novembra 2000,

- 6. augusta 2003   okresný   súd   vypracoval   predkladaciu   správu   krajskému   súdu, ktorý 27. februára 2004 uznesením č. k. 3 Co 207/03-151 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení   konania   vo   vzťahu   k sťažovateľke 2   (ďalej   len   „potvrdzujúce   rozhodnutie krajského súdu“) a 15. apríla 2004 spis vrátil okresnému súdu,

- 27. apríla 2004 sťažovateľka 2 podala na okresnom súde návrh na náhradu škody proti   viacerým   odporcom   a navrhla   toto   konanie   spojiť   s konaním   sp. zn.   10 C 190/00 z dôvodu, že ide o identické návrhy (na základe rozhodnutia podpredsedníčky okresného súdu bol tento návrh 28. septembra 2004 zapísaný pod novú sp. zn. 8 C 632/04),

- 28. júna 2004   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení konania vo vzťahu k sťažovateľke 2,

- 20. októbra 2004   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   14. január 2005, následne   na   základe   opravy   na   17. január 2005   a   napokon   na   14. marec 2005,   zároveň vyzval odporcov na vyjadrenie k priloženému návrhu na začatie konania, čo odporcovia urobili v priebehu mesiaca január 2005,

- 25. októbra 2004 okresný súd priznal sťažovateľke 1 a sťažovateľke 3 oslobodenie od   súdnych   poplatkov,   zastavil   konanie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia a spojil konania vedené pod sp. zn. 8 C 632/04 a 10 C 190/00 na spoločné konanie,

-7. februára 2005 okresný súd vyzval všetky tri sťažovateľky na podanie stanoviska k vyjadreniam odporcov, čo urobili podaním doručeným 18. februára 2005, resp. 4. marca 2005,

- 14. marca 2005 sa za prítomnosti všetkých troch sťažovateliek a časti odporcov uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   po   vykonanom   dokazovaní   bolo   odročené   na   neurčito s tým, že budú vykonané viaceré dopyty o zapožičanie súvisiacich trestných a vyšetrovacích spisov, čo okresný súd urobil 20. mája 2005,

- 28. júna 2005 bol okresnému súdu doručený prípis krajského súdu, že súvisiaci trestný   spis   je   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   30. júna 2005   mu   bol doručený vyšetrovací spis z Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v   Bratislave   (ďalej   len   „úrad   justičnej   a kriminálnej   polície“) a 4. júla 2005   prípis   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Bratislave   (ďalej   len „okresné riaditeľstvo“), z ktorého vyplynulo, že požadovaný spis sa u nich nenachádza.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 326/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je nárok na náhradu škody za majetkovú aj nemajetkovú   ujmu   vyčíslenú   v   peniazoch.   V pôvodnom   návrhu   na   začatie   konania z 30. novembra 2000 navrhovatelia uplatnili nárok na vrátenie bytov, ich uvedenie do stavu spôsobilého   na   riadne   užívanie,   ako   aj   nárok   na   náhradu   škody - alternatívne   plnenia z poistných zmlúv. Z dôvodu mimosúdneho vyporiadania nájomných práv sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 návrh na začatie konania 22. mája 2002 čiastočne vzali späť. Ešte predtým sťažovateľka 2   a   ďalší   dvaja   navrhovatelia   podaním   doručeným   okresnému   súdu

9. januára 2002   návrh   na   začatie   konania   v plnom   rozsahu   vzali   späť   a žiadali   konanie vo vzťahu k nim zastaviť.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   21. októbra 2005   označil   predmetný   spor za „komplikovaný“ a právne   a fakticky   zložitý   z dôvodu,   že   tu   ide „aj   o trestnoprávne aspekty   predmetnej   veci“.   Ako   ďalšie   dôvody   označil   tie,   že „v rámci   dokazovania je potrebné preukazovať škodu, protiprávnosť a kauzálny nexus“, ako aj to, že je potrebné získať informácie „aj z iných spisových materiálov a prebiehajúcich konaní“.

Podľa   názoru   okresného   súdu   dĺžku   konania   ovplyvnila   aj   tá   skutočnosť, „že samotné   zabezpečovanie   dôkazov   v konečnom   dôsledku   zaťažuje   súd,   ktorý   vykonal dôkazy   listinnými   dokladmi,   výsluchmi   účastníkov,   dožiadaním   spisových   materiálov“. Ako dôvod, prečo konanie nie je právoplatne skončené, okresný súd uviedol, že „v danom prípade išlo o náročné dokazovanie skutočností rozhodujúcich pre právne posúdenie veci“.

Ústavný súd sa stotožňuje s označením sporov takéhoto druhu ako fakticky a právne zložitých, akceptuje uvedené dôvody   a pripúšťa čiastočnú zložitosť (právnu aj faktickú) predmetného sporu. Avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu poukazuje v neposlednom rade   zároveň   na   skutočnosť,   že okresný   súd   vykonal   všetky   opísané   úkony   spojené so zabezpečením dôkazov a smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej po takmer 4 rokoch od podania návrhu na začatie konania.

2. Správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľka 2 (spolu s ďalšími 2 navrhovateľmi) podaním doručeným okresnému súdu 9. januára 2002 (ktoré síce označila v odvolaní ako podané bez jej vedomia a súhlasu) vzala späť návrh na začatie konania v plnom rozsahu a okresný súd konanie vo vzťahu k nej zastavil.   Jeho   rozhodnutie   potvrdil   aj krajský   súd   uznesením   z 27. februára 2004.   Dňa 28. júna 2004   bolo   konanie voči   nej   právoplatne zastavené   a opäť sa   stala účastníčkou posudzovaného   konania   24. januára 2005,   keď nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie okresného   súdu,   ktorým   spojil   konania   vedené   pod   sp. zn.   10 C 190/00   a   8 C 632/04 na spoločné   konanie.   Vzhľadom   na túto   skutočnosť   ústavný   súd   vyhodnotil   správanie sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 spolu a správanie sťažovateľky 2 samostatne.

Správanie sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3

Hoci   ústavný   súd   na   jednej   strane   konštatuje   aktívny   prístup   sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 k súdnemu konaniu a záujem oň, čo potvrdzujú viaceré úradne záznamy o nahliadnutí do spisu, ako aj žiadosti o pokračovanie v konaní, na druhej strane konštatuje, že   doterajšia   dĺžka   konania   bola   ovplyvnená   aj   ich   úkonmi,   resp.   podaniami,   ktoré okresný súd   vo   vyjadrení   z   21. októbra 2005   charakterizoval   ako „nejasné,   neúplné a nezrozumiteľné“, čo bolo dôvodom viacerých výziev okresného súdu na odstránenie vád podaní.

Aj   keď   o   procesných   úkonoch   sťažovateľky 1   a   sťažovateľky 3   spočívajúcich v návrhu   na   pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   -   ako   odporcu   v   6.   rade   (podaním doručeným 19. júla 2001) a v návrhu na rozšírenie žalobného petitu (podaním doručeným 8. augusta 2001) musí v zmysle § 95 ods. 2 OSP rozhodnúť súd, uvedené úkony môžu mať vplyv na úspešnosť návrhu v predmetnej veci, ale ich vykonanie nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá by bránila v jeho ďalšom postupe v konaní.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, II. ÚS 242/03).

Treba však poznamenať, že ani o jednom z úkonov sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 okresný   súd   nerozhodol.   O návrhu   z   15. júla 2001   preto,   že   v dôsledku   vyporiadania nájomných vzťahov s odporcom v 6. rade sa návrh na pripustenie jeho vstupu do konania stal bezpredmetným, a preto ho sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 dňa 22. mája 2002 vzali späť. O návrhu na rozšírenie žalobného petitu o náhradu nemajetkovej škody vyčíslenej v peniazoch okresný súd doteraz nerozhodol.

Podľa   ústavného   súdu   uvedené   skutočnosti   tiež   prispeli   k spomaleniu   konania vo veci samej a majú aj priamu príčinnú súvislosť so vzniknutými prieťahmi.

Napriek uvedenému okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „sťažovateľky v predmetnom konaní prieťahy nespôsobili, aj keď prácu súdu podstatne sťažili“.

Správanie sťažovateľky 2

V období,   odkedy   sa   opätovne   stala   účastníčkou   posudzovaného   konania,   jej správanie   bolo   aktívne   a   súčinnostné   a v   tomto   štádiu   konania   žiadnym   spôsobom neprispela k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a z   dôvodu podrobnejšie opísaného pri vyhodnotení prvého kritéria posudzoval postup okresného súdu vo   vzťahu   k sťažovateľke 1   a k sťažovateľke 3   spolu   a samostatne   vo   vzťahu k sťažovateľke 2.

Postup okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke 1 a sťažovateľke 3

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že napadnuté občianskoprávne konanie trvá 5 rokov. K nariadeniu dosiaľ jediného pojednávania uskutočneného 14. marca 2005 došlo po viac ako 3 a trištvrte roku po podaní návrhu na začatie konania a aj toto pojednávanie bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   zadováženia   listinných   dôkazov   (trestných a vyšetrovacích   spisov),   hoci   o súvislostiach   s trestnou   činnosťou   mal   vedomosť   už   pri podaní návrhu na začatie konania, keď sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 pripojili a priebežne dopĺňali prílohy k návrhu na začatie konania o rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Okresný súd tak urobil 20. mája 2005 (čo bolo aj ostatným úkonom okresného súdu ku dňu vydania tohto rozhodnutia), keď vyzval okresné riaditeľstvo, krajský úrad justičnej polície a krajský súd na zaslanie príslušných súvisiacich spisov. Podľa názoru ústavného súdu takýto úkon patrí k príprave prvého pojednávania a okresný súd ho mohol vykonať ešte   pred   uskutočnením   pojednávania,   najmä   ak   vezmeme   do   úvahy,   že vedel   o ich existencii a že od podania návrhu na začatie konania, resp. jeho doplnenia do uskutočnenia prvého a doteraz jediného pojednávania uplynuli viac ako 4 roky.

Sťažovateľka 1   a   sťažovateľka 3   (spolu   s   ďalšími   navrhovateľmi)   podali 21. decembra 2000 okresnému súdu návrh na začatie konania a až 13. júna 2001 ich okresný súd   z   dôvodu,   že   neboli   právne   zastúpené   na   informatívnom   výsluchu,   poučil o náležitostiach návrhu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vyzval   na   odstránenie   vád.   Sťažovateľka 1   a   sťažovateľka 3   (spolu   s   ďalšími navrhovateľmi) tak urobili 19. júla 2001, keď v zmysle poučenia okresného súdu upravili a doplnili   pôvodný   návrh   na   začatie   konania   z   30. novembra 2000   a zároveň   navrhli z dôvodu zmeny vlastníckych vzťahov pripustiť vstup do konania ďalšieho účastníka ako odporcu v 6. rade (zo spisu okresného súdu nevyplýva, že by bol okresný súd rozhodol o tomto návrhu).

Dňa   8. augusta 2001   sťažovateľka 1   a   sťažovateľka 3   doručili   okresnému   súdu rozšírenie návrhu na začatie konania spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd až 23. novembra 2001 vyzval sťažovateľku 1 a sťažovateľku 3 na zaplatenie súdneho   poplatku,   ktoré   ho   aj   napriek   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z 30. novembra 2000   uhradili   30. novembra 2001.   Okresný   súd   predvolal   sťažovateľku 1 a sťažovateľku 3 na informatívny výsluch na 23. január 2002 za účelom odstránenia vád podaného   návrhu   na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Sťažovateľka 1   a sťažovateľka 3 doplnili 5. februára 2002 návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Z dôvodu,   že   22. mája 2002   (t. j.   takmer   po   10 mesiacoch   od   podania   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia) došlo k mimosúdnemu vyporiadaniu nájomných práv sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 s odporcom v 6. rade, v ten istý deň osobne čiastočne vzali späť návrh na začatie konania z 30. novembra 2000 doplnený podaním z 15. júla 2001, ako aj   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   sa   vzhľadom   na vyporiadanie   ich nájomných práv stal bezpredmetným.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 v sťažnosti nenamietali postup   okresného   súdu   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ale namietali iba to, že „úkony, ktoré priebežne vykonával, nesmerovali k rozhodnutiu vo veci samej“.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že od   podania   návrhu   na   začatie   konania 21. decembra 2000,   resp.   jeho   doplnenia   doručeného   okresnému   súdu   19. júla 2001, do 20. októbra 2004, keď okresný súd vyzval odporcov na vyjadrenie k návrhu na začatie konania   a   nariadil   termín   pojednávania   na   14. január 2005,   neskôr   na 17. január 2005 a napokon na 17. marec 2005, celú svoju procesnú aktivitu (okrem dvoch informatívnych výsluchov   za   účelom   odstránenia   vád podaní)   obmedzil   na úkony   spojené   s odvolaním sťažovateľky 2 proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania (výzva na doplnenie odvolania sťažovateľky 2, vyhotovenie opravného uznesenia okresného súdu   o zastavení konania a v dôsledku   toho opakované predloženie spisu   krajskému   súdu   na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky 2),   a navyše   od   27. apríla 2004,   keď   sťažovateľka 2   podala okresnému   súdu   identický   návrh   na   náhradu   škody   ako   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 10 C 190/00 a žiadala obe konania spojiť na spoločné konanie (podateľňou bol pripojený k sp. zn.   10 C 190/00),   riešil   otázku   zápisu   tohto   podania   ako   novej   veci   pod   novou spisovou   značkou   (čo   sa   stalo   28. septembra 2004,   keď   bol   zapísaný   pod   sp. zn. 8 C 632/04),   pričom   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k prerokovaniu a meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Dňa 25. októbra 2004 okresný súd rozhodol:

- o žiadosti   sťažovateľky 1   a sťažovateľky 3   z   30. novembra 2000   o   oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že im priznal oslobodenie na celé konanie,

- o späťvzatí návrhu sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 z 22. mája 2002 na nariadenie predbežného opatrenia   doručeného   okresnému súdu   8. augusta 2001 tak, že   ho zastavil, a o čiastočnom späťvzatí návrhu na začatie konania z 30. novembra 2000 tak, že konanie proti časti odporcov zastavil,

- o spojení veci vedenej pod sp. zn. 8 C 632/04 a 10 C 190/00 na spoločné konanie.

Vychádzajúc z uvedeného nemohol ústavný súd považovať postup okresného súdu v tomto   období   za   efektívny   a   súladný   so   základným   právom   sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s opísaným postupom okresného súdu vzal ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   súdneho   konania.   „Aj   neefektívna   činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol“   (napr.   IV. ÚS 164/03,   IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).

Aj   pri   zohľadnení   istého   podielu sťažovateľky 1   a sťažovateľky 3 na   vzniku prieťahov je zrejmé, že okresný súd sa svojím postupom pričinil o to, že jeho neefektívna a nesústredená   činnosť   viedla   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky 1 a sťažovateľky 3 na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   10 C 190/00,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľkou 1 a sťažovateľkou 3 označeného základného   práva   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádzajú   sťažovateľka 1 a sťažovateľka 3 domáhajúce sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Postup okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke 2

Sťažovateľka 2 sa   opätovne stala účastníčkou posudzovaného konania 24. januára 2005 (keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu z 25. októbra 2004 o spojení veci   vedenej   pod   sp. zn.   8 C 632/04   a 10 C 190/00   na   spoločné   konanie).   Keďže od 20. októbra 2004   okresný   súd   vykonal   viacero   úkonov   smerujúcich   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci už vyššie konkretizovaných (okrem iného 25. októbra 2004 rozhodol aj o jej   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   atď.),   nariadil   pojednávanie,   ktoré po vykonanom dokazovaní odročil na neurčito za účelom vyžiadania súvisiacich spisov, o predloženie ktorých aj požiadal úrad justičnej a kriminálnej polície, okresné riaditeľstvo a krajský súd (čiastočne bezúspešne), niet dôvodu konštatovať, že v tomto štádiu konania došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľky 2.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia „každej“ v   sume   500 000 Sk   z dôvodov „pretrvávajúceho   psychického stresu, právnej neistoty a z toho vyplývajúceho emocionálneho vyčerpania“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 190/00,   ktorá   predstavuje   5 rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   po   20 000 Sk   pre   sťažovateľku 1 a sťažovateľku 3   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   porušenie základného   práva   sťažovateľa.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   označeného základného práva sťažovateľky 2, nepriznal jej ani primerané finančné zadosťučinenie.

O úhrade trov konania sťažovateľky 2 ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že jej ich úhradu z dôvodu neúspešnosti nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľke 1 a sťažovateľke 3, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. S., a ktoré si uplatil podaním zo 14. novembra 2005 v sume 23 974 Sk. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu   priznal za dva   spoločné   úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“),   t. j.   za   každý   úkon   po   2 501 Sk   a   4 x   150 Sk   režijný   paušál   (§ 16   ods. 3 vyhlášky).   Uvedená   odmena   sa   v prípade   spoločných   úkonov   pri zastupovaní   viacerých osôb   znižuje   o 20 %   (§ 13   ods. 3   vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   sume 8 603 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky 1   a   sťažovateľky 3   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. december 2005