znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 213/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. O., M., zastúpeného komerčným právnikom JUDr.   I.   S.,   M.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 581/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2003 doručená sťažnosť Ing. A. O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. S., M., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 581/96.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   16.   mája 1996   podal   žalobu   okresnému   súdu, o ktorej rozhodol rozsudkom z 15. novembra 2000. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľovi   doručené   15.   mája   2002   a odporkyňa   voči   nemu   podala   odvolanie.   Dňa 15. apríla 2003 prevzal sťažovateľ doplňujúci rozsudok k rozsudku z 15. novembra 2000.

Dňa 25. februára 2003 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl.   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov predsedníčke okresného súdu, ktorá konštatovala, že v konaní došlo k prieťahom z objektívnych príčin.

Sťažovateľ uvádza, že   okresný   súd   porušuje jeho právo na prejednanie veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože   konanie   začaté   16.   mája   1996   sa   doteraz   neskončilo. Poukazuje, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 20. mája 1997, po roku od podania žaloby, ďalšie pojednávania vždy s odstupom niekoľkých mesiacov, písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľovi doručené po osemnástich mesiacoch a napokon krajský súd nemohol ani tridsať mesiacov po vyhlásení rozsudku rozhodnúť o odvolaní pre „formálnu chybu okresného súdu“.

Sťažovateľ konštatuje, že konanie trvá viac než sedem rokov, čo je podľa jeho názoru neprimerane dlho vzhľadom na to, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný   súd   v   Martine   v konaní   o zaplatenie   15.523,80   Sk   sp.   zn.   Cb   581/96 porušuje   základné   právo   Ing.   A.   O.   upravené   čl.   48   ods.   2   prvá   veta   Ústavy   SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Prikazuje sa Okresnému súdu v Martine, aby vo veci sp. zn. Cb 581/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Priznáva sa Ing. A. O. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.“

Zároveň   sťažovateľ   žiada   priznať   náhradu   trov   konania,   ktorých   výšku   vyčísli dodatočne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Cb 581/96.

Okresný   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   z   15.   novembra   2000 a doplňujúcim   rozsudkom   z   15.   apríla   2003.   Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej a doplňujúceho rozsudku a ich doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj doplňujúcim rozsudkom podľa § 166 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej za predpokladu, že toto rozhodnutie aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania nebude zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu z 15. novembra 2000 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 15. apríla 2003 bol na základe odvolania odporcu rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 5. novembra 2003 zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá. Rozhodnutím krajského súdu došlo k právoplatnému skončeniu vo veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Tento   stav   veci   viedol   ústavný   súd   k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto spojitosti   pripomína,   že   proti   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním podnetu na začatie konania podľa ústavného stavu platného do 1. júla 2001 (IV. ÚS 188/03).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2003