znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 17/2012-347 z 1. júna 2012, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2 Gn 211/12 a jej prípisom z 15. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 17/2012-347 z 1. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“) vo veci sp. zn. XV/2 Gn 211/12 a jej prípisom z 15. júna 2012 (v prípise je síce uvedený dátum 15. jún 2011, ale po zistení ústavným súdom správny dátum na prípise je 15. jún 2012, pozn.).

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   návrhov   sťažovateľky Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedie viacero súdnych sporov, v ktorých ako   odporca   vystupuje   manžel   sťažovateľky   MUDr.   J.   L.   (ďalej   len   „manžel sťažovateľky“). Okresný súd pod sp. zn. 25 C 82/2009 vedie konanie o návrhu sťažovateľky na   určenie   výživného   na   manželku.   V tomto   konaní   sťažovateľka   opakovane   požiadala o nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   25   C   82/2009-300   z 13.   februára   2012   návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,   že   sťažovateľka podaním   doručeným   okresnému   súdu   5.   septembra   2011 „žiadala... o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zaviazal odporcu prispievať na   jej   výživu   sumou   550   Eur   mesačne   počnúc   dňom   rozhodnutia   až   do   času   vydania rozhodnutia v merite veci, o ktorom návrhu rozhodol Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 3. 10. 2011, č. k. 25C 82/2009-197, tak, že tento zamietol z dôvodu, že... nijako neosvedčila, že v danom štádiu konania je potrebné naliehavo a dočasne upraviť pomery účastníkov konania navrhovaným predbežným opatrením. Na odvolanie... (sťažovateľky, pozn.) Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12. 12. 2011, sp. zn. 8Co 301/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Navrhovateľka (sťažovateľka,   pozn.) dňa   17.   1.   2012   založila   do   súdneho   spisu opätovne návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu sumou 550 Eur mesačne, a to počnúc dňom rozhodnutia súdu.“. O tomto návrhu rozhodol okresný súd označeným uznesením.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   25   C   82/2009-300   z 13.   februára   2012 sťažovateľka   podala   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 11 Co 17/2012-347 z 1. júna 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Všeobecné súdy... prijali také právne závery, ktoré   so   zreteľom   na   skutkový   stav   sú   zjavne   neodôvodnené,   arbitrárne   a   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody - práva na spravodlivý súdny proces. Svojvoľným a ústavne neudržateľným odôvodnením odopreli súdnu ochranu porušeným právam sťažovateľky, keď je preukázané, že zákonná vyživovacia povinnosť voči manželke nie je plnená ani v nevyhnutnej miere, pričom takáto povinnosť vyplýva zo Zákona o rodine a takéto násilné konanie spôsobuje niekoľko   rokov   zníženie   životnej   úrovne   sťažovateľky,   je   tu   hrozba   porušenia   zdravia a celkovej   likvidácie   jej   majetku,   teda   v   dôsledku   toho   v   budúcnosti   nemožnosť,   resp. zmarenie plnenia vyživovacej povinnosti.“.

Sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti označených práv aj prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Gn 211/12-5 z 15. júna 2012. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že: „...   upozornila...   Generálnu   prokuratúru   SR   na   uvádzanie   neprávd   v   uznesení konajúcou sudkyňou Mgr. P. S. v prejednávanej veci 25 C 82/2009, najmä keď uviedla nepravdivú informáciu, nepravdivý skutkový stav konkrétne o tom, že konanie o riešenie svojprávnosti násilného manžela je skončené, čo bol veľký omyl a tento mal vplyv na právne závery jej rozhodnutia. Generálna prokuratúra SR, pod č. k. XV/2 Gn 211/12-5 zo dňa 15. 6. 2011, doručené sťažovateľke dňa 13. 7. 2012 uvedené len vzala na vedomie a podanie označila ako nedostatočné, čo opätovne vzbudilo pochybnosti o spravodlivom súdnom a inom procese. Opravný prostriedok nie je prípustný. Mám zato, že tieto orgány tendenčné skresľujú   skutkový   stav,   keďže   majú   vedomosť,   že   skutkový   stav   ústavný   súd   s veľkou pravdepodobnosťou nebude preskúmavať, alebo len okrajovo skontroluje....

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   považuje   závery   za   svojvoľné   a predstavujú   odopretie   súdnej   ochrany,   pretože   jej   poskytnutie   podmieňujú   zjavne neodôvodnenými   a ústavne   neudržateľnými   právnymi   okolnosťami.   Právoplatné   súdne rozhodnutie o predbežnom výživnom na manželku by uľahčilo už tak dlhodobo ťažkú a neúnosnú životnú situáciu sťažovateľky, do ktorej ju násilím dostal chorý manžel.“

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné   právo   JUDr.   Z.   L.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Bratislava pod č. k. 11 CoP 17/2012-347 zo dňa 1. 6. 2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Bratislava č. k. 11 CoP 17/2012-347 zo dňa 1. 6. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania a to do 10-ich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne a iné konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a závermi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod č. k. XV/2 Gn 211/12-5 zo dňa 15. 6. 2011 porušené bolo. Zrušuje sa vybavenie veci Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod č. k. XV/2 Gn 211/12-5 zo dňa 15. 6. 2011 a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 17/2012-347 z 1. júna 2012

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Navyše,   ústavný   súd   v   súvislosti   s tým,   že   sťažovateľka   namieta   rozhodovanie všeobecných súdov o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia, považuje za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 178/2010).

Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu v napadnutom uznesení, odôvodnil takto:

„V prípade, že je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov ešte pred rozhodnutím o veci samej, môže súd pred začatím konania (§ 74 ods. 1 O. s. p.) alebo po začatí konania (§ 102 O. s. p.) nariadiť predbežné opatrenie. V oboch prípadoch však dočasná   úprava   pomerov   musí   byť   naliehavá   a   potrebná   a   musí   byť   odôvodnená individuálnymi okolnosťami konkrétneho prípadu. Predbežné opatrenie možno nariadiť iba za   predpokladu,   že   samotný   nárok   je   aspoň   osvedčený,   teda   ak   sa   javí   aspoň   ako pravdepodobný. Predbežným opatrením nemožno prejudikovať konečné rozhodnutie o veci samej a nemožno nariadiť také predbežné opatrenie, ktorým by sa privodil stav, ktorý by znemožňoval buď vôbec alebo s nadmerným ťažkosťami obnoviť pôvodný stav.

Odvolací   súd je zhodne so   súdom prvého stupňa   toho   názoru,   že navrhovateľka neosvedčila   naliehavú   potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov,   v   dôsledku   čoho neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. V spore o určenie výživného možno nariadiť predbežné opatrenia v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ O. s. p. iba v situácii, keď je nevyhnutné, aby výživou oprávnenému účastníkovi bolo zabezpečené výživné v nevyhnutnej miere. Táto skutočnosť však musí byť pri podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia aspoň osvedčená, teda výživou oprávnený účastník musí súdu osvedčiť, že v jeho majetkových pomeroch nastali také okolnosti, pre ktoré je nevyhnutné zabezpečiť mu dočasne formou navrhovaného predbežného opatrenia platenie výživného v nevyhnutnej miere.

V   prejednávanej   veci   bolo   zistené,   že   navrhovateľka   je   sudkyňa   a   má   plat s paušálnymi náhradami vo výške 2 763,70 eur mesačne. Ide o vysoko nadpriemerný plat, z ktorého   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   navrhovateľka   môže   bez   problémov   hradiť výdavky potrebné na pokrytie jej potrieb a aj potrieb jej dcéry. Nie je preto nevyhnutné zabezpečiť   jej   formou   predbežného   opatrenia   platenie   výživného   zo   strany   odporcu. Tvrdenie navrhovateľky, že výživné zo strany odporcu potrebuje na to, aby sa mohla súdnou cestou domáhať ochrany svojich práv plynúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, svedčí podľa   názoru   odvolacieho   súdu   o   jej   nepochopení   inštitútu   predbežného   opatrenia. Zmyslom výživného v nevyhnutnej miere v zmysle § 76 ods. 1 písm. a/ O. s. p. totiž nemôže byť   ochrana   majetkových   práv   osoby   výživou   oprávnenej,   ale   dočasné   zabezpečenie výživného v prípade, ak jej majetkové pomery sú také, že je to nevyhnutné.“

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené, pričom krajský súd jasne a zrozumiteľne objasňuje, prečo sa stotožnil s napadnutým uznesením okresného súdu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto medzi ním a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prípisom   generálnej   prokuratúry   č. k. XV/2 Gn 211/12-5 z 15. júna 2012

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   doručila   9.   mája   2012   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej prokuratúry“) podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že namieta okrem iného postup sudkyne okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 82/2009. Úrad špeciálnej prokuratúry postúpil toto podanie Okresnej prokuratúre B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) 25. mája 2012   v časti,   ktorá   by   mohla   byť   posúdená   ako   trestné   oznámenie   pre   podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa označenou sudkyňou okresného súdu.   Okresná   prokuratúra   podanie   sťažovateľky   v tejto   časti   odstúpila   prípisom   č.   k. 1 Pn 760/12-3 zo 7. júna 2012 generálnej prokuratúre.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Gn 211/12-5 z 15. júna 2012, v ktorom generálna prokuratúra uviedla:

„Okresná prokuratúra B. mi prípisom z 7. 6. 2012 sp. zn. 1 Pn 760/12-3 predložila rovnopis Vášho podania z 7. 5. 2012 adresovaného na Okresný súd Bratislava I a Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Oznamujem Vám, že dané podanie som vzal len na vedomie. Podanie ako trestné oznámenie je nedostatočné.“

Ústavný   súd zistil, že   označený   prípis   bol   doručený   sťažovateľke   13.   júla 2012, a ďalej zistil, že prípisom č. k. XV/2 Gn 211/12-11 z 18. júla 2012, ktorý sťažovateľka prevzala   16.   augusta   2012,   jej   generálna   prokuratúra   oznámila,   že   vzhľadom   na   jej vyjadrenie a jej požiadavku uvedenú v sťažnosti zo 16. júla 2012 (doručenej generálnej prokuratúre 17. júla 2012) jej podanie zo 7. mája 2012 vo vzťahu k sudkyni okresného súdu odovzdala na konanie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru B. podľa § 198 ods. 1 Trestného   poriadku   (podľa   ktorého   prokurátor   po   prijatí   trestného   oznámenia   môže postupovať   podľa   §   197   ods.   1   alebo 2   alebo   odovzdať   trestné   oznámenie policajtovi. O odovzdaní   trestného   oznámenia   policajtovi   bez   meškania   písomne   upovedomí oznamovateľa a poškodeného.).

Generálna   prokuratúra   prípisom   č.   k.   XV/2   Gn   211/12-34   z   11.   apríla   2013 ústavnému súdu oznámila, že po odovzdaní trestných oznámení sťažovateľky „na sudcov a prokurátora bolo konané a rozhodnuté na Okresnom riaditeľstve PZ B. pod sp. zn. ORP- 869/1-OVK-B1-2012, ORP-1047/1-OVK-B1-2012 a na Okresnom riaditeľstve PZ B. pod sp. zn. ORP-582/2-OVK-B3-2012“.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo   na   začatie   trestného   stíhania.   Takéto   právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02). Vzhľadom na už uvedený právny názor podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neexistuje medzi označeným prípisom generálnej prokuratúry a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013