znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/2012-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. H., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 95/2010-149 z 5. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom Krajského   súdu   v   Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 4 Co 95/2010-149   z   5.   novembra   2010 (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“).

Zo sťažnosti   a z   vyžiadaného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   uzatvoril 1. augusta 1989 pracovnú zmluvu s T. a 31. decembra 2007 uzatvoril dodatok k uvedenej pracovnej   zmluve   so   spoločnosťou   V.,   s. r. o.,   ako   právnym   nástupcom   T.   (ďalej   len „zamestnávateľ“). Sťažovateľovi bola 16. februára 2009 doručená výpoveď z pracovného pomeru   podľa   § 63   ods. 1   písm. b)   zákona   č. 311/2001   Z. z.   Zákonník   práce   v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Zákonník práce“) z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry zamestnávateľa a s tým spojenou nadbytočnosťou zamestnanca. Počas plynutia výpovednej doby došlo 13. marca 2009 zo strany zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so sťažovateľom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to v dôsledku jeho neospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku, ako aj hrubých urážok iných zamestnancov. Sťažovateľ mal prísť na pracovisko 27. februára 2009 až o 10.15 h s odôvodnením, že sa necíti dobre, pričom začiatok pracovnej doby bol o 7.00 h. Navyše, pri   prevzatí   výplatnej   pásky   za   mesiac   február   mal   sťažovateľ „hrubým   slovníkom inzultovať“ niektorých prítomných zamestnancov na pracovisku.

Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal určenia, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru počas plynutia výpovednej lehoty je neplatné. Okresný   súd   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   17 C/98/2009-106 zo 7. júna   2010   uznal   existenciu   dôvodov   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru zo strany   zamestnávateľa   a   žalobu   sťažovateľa   o   neplatnosť   okamžitého   skončenia pracovného pomeru zamietol. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie.

Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   prvostupňový   rozsudok   ako   vecne správne potvrdený.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie a navrhol, aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   uznesením č. k. 6 Cdo 32/2011-168 z 9. novembra 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu   podľa   čl. 127   ústavy,   v ktorej   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd uložil krajskému súdu uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že aj rozhodovanie o pracovnoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu, teda s jeho nesprávnou interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem, a to aj v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré mali viesť k vydaniu arbitrárneho rozsudku, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol viaceré nedostatky napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré majú odôvodňovať jeho arbitrárnosť, a teda aj porušenie jeho v petite sťažnosti označených   práv.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   vychádzal   z   nedostatočne   zisteného skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia dôkazov, čo malo viesť k tomu, že rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ uviedol, že sa s osobou oprávnenou konať za zamestnávateľa ústne dohodol na čerpaní dovolenky na deň, počas ktorého mal byť   neprítomný   na   pracovisku,   čo   bolo   zo   strany   zamestnávateľa   posúdené   ako   hrubé porušenie   pracovnej   disciplíny.   Podľa   sťažovateľa   sa   v konaní nepreukázalo,   že   by bol urazil   niekoho   zo   zamestnancov   zamestnávateľa,   a ani   to,   že   by   bol   oboznámený s pracovným   poriadkom   zamestnávateľa.   Sťažovateľom   namietané   nedostatočné   zistenie skutkového stavu veci je podľa neho preukázané aj tým, že krajský súd ako súd odvolací síce pôvodne nariadil ústne pojednávania, avšak potom, ako boli oba nariadené termíny pojednávaní   (8.   októbra   2010   a   22.   októbra   2010)   odročené   pre   prekážky   na   strane účastníkov   konania,   rozhodol   bez   pojednávania.   Podľa   sťažovateľa   je   nepochybné,   že ak bolo odvolacím súdom opakovane nariaďované pojednávanie, tak išlo o prípad, keď súd na rozhodnutie vo veci samej musel zopakovať alebo doplniť dokazovanie. A keďže tak neurobil, nemohol mať ani dostatočne ustálený skutkový stav.

Ďalšie   námietky   sťažovateľa   sa   týkali   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci krajským   súdom.   Podľa   sťažovateľa   a s odvolaním   sa   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn.   1 Cdo 217/2005   nie   je   neprítomnosť   na   pracovisku   počas   doby,   po   ktorú   mu zamestnávateľ neprideľoval prácu, hrubým porušením pracovnej disciplíny. Rovnako mal krajský súd pochybiť a nedostatočne sa vysporiadať s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa požiadavky prerokovania okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, ktorého nedostatok je sankcionovaný jeho neplatnosťou.   Podľa   sťažovateľa   neobsahovala   žiadosť   zamestnávateľa   o prerokovanie okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   so   zástupcami   zamestnancov   dostatočnú špecifikáciu   dôvodov   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru.   Sťažovateľ   tvrdí,   že krajský   súd   porušil   aj   § 144   ods. 7   Zákonníka   práce,   podľa   ktorého   o   tom,   či   ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania tým,   že   výpoveď   svedka   (bývalého   zamestnanca),   s ktorým   rozviazal   pracovný   pomer v prospech   jeho   argumentácie,   považoval   za   subjektívnu   a účelovú,   a preto   na   ňu neprihliadal, hoci výpoveď iných svedkov, ktorí sú u žalovaného naďalej zamestnaní, a teda majú   záujem   na   výpovedi   v prospech   zamestnávateľa,   za   subjektívnu   a účelovú nepovažoval.

Z uvedených dôvodov mal krajský súd podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom porušiť   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľom sformulované námietky sa týkajú tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu:

„Povinnosť   dodržiavať   pracovnú   disciplínu   patrí   k   základným   povinnostiam zamestnanca   vyplývajúcim   z   pracovného   pomeru   a   táto   povinnosť   spočíva   v   plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo   pokynom   vedúceho   zamestnanca.   Pri   posudzovaní   intenzity   porušenia   pracovnej disciplíny   sa   vychádza   z   okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Je   nesporné,   že   žalobca (sťažovateľ, pozn.) nebol prítomný na pracovisku dňa 27. 02. 2009. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná z dôvodu, že žalobca sám tvrdil, že v uvedený deň si prišiel vypísať dovolenku.   Z   knihy dochádzok príchodov a odchodov (v spise na č. 1.   31)   vyplýva,   že žalobca bol na pracovisku dňa 27. 02. 2009 o 10:15 hod. a ako dôvod uviedol súkromne a išiel za pracovníčkou... Táto skutočnosť je nesporná aj z preukázanej evidencie dochádzky žalobcu,   ako   aj   pracovného   výkazu   (v   spise   na   č. 1.   51   –   53).   Z   výpovede   svedkov... nepochybne vyplýva, že obvyklým postupom pri žiadosti zamestnanca o dovolenku bolo požiadať o dovolenku priameho nadriadeného deň vopred prípadne v ten deň pri začiatku pracovnej   doby,   t. j.   o   7:00   hod.   Žalobca   bol   na   pracovisku   dňa   27.   02.   2009   až o 10:15 hod., t. j po začiatku pracovnej doby. Na uvedený deň nemal preukázané potvrdenie o   ošetrení   lekárom   ani   vypísaný   dovolenkový   lístok.   Táto   skutočnosť   vyplynula z predložených   listinných   dôkazov   o dochádzke   žalovaného,   ako   aj   z   výpovede   svedkov pracovníkov žalovaného.

Namietané   nepridelenie   práce   žalovaným,   čo   sa   malo   hodnotiť   ako   prekážka na strane   zamestnávateľa   v   zmysle   ust.   § 142   ods. 3   Zákonníka   práce,   taktiež   nebolo opodstatnené. Je pravdou, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru u žalobcu došlo počas plynutia výpovednej doby, počas ktorej bol žalobca riadne v pracovnom pomere a mal si plniť základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce z ust. § 81 Zákonníka práce. Žalobca sám v konaní nepoprel, že na pracovisku dňa 27. 02. 2009 nebol v čase začiatku pracovného   času,   ani   nepoprel,   že   neprítomnosť   na   pracovisku   bola   posúdená   ako absencia, ďalej, že sa rozčúlil a použil nevhodné výrazy. Táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná   nebola.   Vychádzajúc z pracovného poriadku   platného   u   žalovaného   za závažné porušenie   pracovnej   disciplíny   sa   považujú   hrubé   urážky   zamestnancov   medzi zamestnancami, čo bolo jedným z dôvodov pre danie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Je pravdou, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny je vecou súdu a týmto hodnotením zamestnávateľa súd nie je viazaný, avšak z okolností danej veci,   ako   aj   z   výsledkov   vykonaných   svedeckých   výpovedí   nepochybne   vyplynulo,   že k takémuto   porušeniu   pracovnej   disciplíny   došlo,   čo   samotný   žalobca   sám   nepoprel. Použitie   nevhodných   výrazov,   tzv.   chlapské   slová   na   adresu   pracovníčky,   ktorá   mala vypísať dovolenku, považoval za normálnu reakciu z dôvodu, že bol v šoku.

Za porušenie pracovnej disciplíny z hľadiska ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce možno považovať aj zamestnancovo čerpanie dovolenky bez toho, aby mu jej nástup zamestnávateľ určil alebo aspoň s nástupom súhlasil (Zo súdnej praxe 32/1996)... Správne preto žalovaný neprítomnosť na pracovisku žalobcu považoval za absenciu.

K namietanému nevyhodnoteniu svedeckej výpovede M. T. odvolací súd uvádza, že nie   je   povinnosťou   súdu   zaujať   stanovisko   ku   každému   vykonávanému   dôkazu,   pokiaľ vypočutý   svedok   len   hovoril   o   skutočnostiach,   ktoré   mal   sprostredkované   od   žalobcu. Navyše jeho výpoveď možno považovať za subjektívnu a účelovú z dôvodu, že žalovaný aj s týmto svedkom rozviazal pracovný pomer, čo mohlo ovplyvniť aj vierohodnosť jeho výpovede. Tvrdenie o tom, že žalobca mal ísť na pracovisko v uvedený deň, bolo preukázané a táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola. Navyše skončenie pracovného pomeru okamžite so žalobcom bolo prerokované s príslušným odborovým orgánom žalovaného, a preto ani táto odvolacia námietka nebola opodstatnená.“

Z už uvedeného postavenia a právomoci ústavného súdu vyplýva, že mu zásadne neprislúcha   hodnotiť   dôkazy   vykonané   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (napríklad výsluch svedkov či listinné dôkazy) tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale   popieral   by   základné   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   konania   pred   všeobecnými súdmi,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpoklady   na   zistenie   materiálnej   pravdy (m. m. I. ÚS 118/2011).   Ústavný   súd zásadne   vychádza   zo   skutkového stavu   ustáleného všeobecnými súdmi (§ 55 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že ako rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (X. proti United Kingdom, sťažnosť č. 6172/73,   H   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83),   tak   aj   doterajšia   judikatúra Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt   proti   Belgicku,   sťažnosť č. 2689/65,   resp.   Monnel   a   Morris   proti   Spojenému   kráľovstvu,   sťažnosti   č. 9562/81 a č. 9818/82)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa k vykonanému dokazovaniu, je potrebné uviesť, že sťažovateľ mal a aj využil možnosť uplatniť svoje procesné právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali (§ 123 Občianskeho súdneho poriadku).   Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že ak všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník svoje nároky uplatňuje alebo   sa   proti   ich   uplatneniu   bráni,   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

Z rozhodnutia   a vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   krajský   súd vychádzal   z dokazovania   vykonaného   pred   ním   okresným   súdom,   ktoré   nepovažoval za potrebné   doplniť,   a preto   ani   nariadiť   pojednávanie,   pričom   dokazovanie   potvrdilo okolnosti významné a dostatočné na posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom. Hodnotenie dôkazov je vecou všeobecných súdov a ústavný súd v tomto   prípade   neidentifikoval   zásadné   prekročenie   ústavného   rámca   pre   takéto hodnotenie.   Z posudzovaných   podkladov   rozhodovania   nevyplynuli   také   pochybnosti o skutkových   zisteniach   krajského   súdu   (vychádzajúceho   zo skutkového   stavu   zisteného okresným   súdom),   ktoré   by   viedli   k možnosti   považovať   závery   krajského   súdu za arbitrárne,   a teda   za   neudržateľné   z pohľadu   ochrany   v sťažnosti   označených   práv sťažovateľa.

Rovnaký záver platí aj pre námietku sťažovateľa týkajúcu sa rozdielneho hodnotenia svedeckých   výpovedí   svedkov,   ktorí   u zamestnávateľa   naďalej   pracujú,   oproti   tomu svedkovi, ktorý už u zamestnávateľa nepracuje. Dôvody uvedené okresným súdom prevzaté aj krajským súdom, prečo sa na výpovede medzičasom prepusteného svedka neprihliadalo, z pohľadu ústavného súdu nesignalizujú také pochybnosti, ktoré by umožňovali dospieť k záveru o možnosti porušenia označeného základného práva sťažovateľa.

Obdobne ani námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským   súdom   nevedú   k inému   záveru.   Podľa   ústavného   súdu   sa   krajský   súd v napadnutom   rozsudku   dostatočne   vysporiadal   s požiadavkou   prerokovania   okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd porušil aj § 144 ods. 7 Zákonníka práce,   podľa   ktorého   o   tom,   či   ide   o   neospravedlnené   zameškanie   práce,   rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, ústavný súd dodáva, že podľa § 17 ods. 2   Zákonníka   práce   sa   ani   prípadná   absencia   predpísaného   súhlasu   zástupcov zamestnancov, ak nie je ustanovením Zákonníka práce (príp. osobitného predpisu) výslovne spojená s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu, nepovažuje za dôvod neplatnosti tohto   právneho   úkonu   (v   tomto   prípade   ide   o   dôsledky   prípadnej   absencie   dohody zamestnávateľa   so zástupcami   zamestnancov   o tom,   či   je   zameškanie   práce neospravedlnené na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru).

Rovnako   to   platí,   aj   pokiaľ   ide   o   namietané   odchýlenie   sa   krajského   súdu od právneho   záveru   vysloveného   v inom   konaní najvyšším   súdom   (sťažovateľ   odkazuje na rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Cdo 217/2005). Ústavný   súd   vo   vzťahu k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú   rozhodovaciu   prax   v   skutkovo i právne   porovnateľných   veciach   vyvoláva   až   prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila   po   určitú   dobu,   a nie   ojedinelé   rozhodnutie   súdu, navyše, ak sa sťažovateľom citovaný rozsudok vzťahuje na odlišné znenie relevantného predpisu o okamžitom skončení pracovného pomeru [§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2003]. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená, že sa   judikatúra   najmä najvyššieho   súdu   nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Aj   v   súvislosti   so   sťažovateľom   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je aj   právo   účastníka   na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že z tohto aspektu   je plne realizované základné právo   účastníka   na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). V tomto prípade ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu dáva jasnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky dôležité pre rozhodnutie vo veci samej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského   súdu   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska za neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za následok porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s   rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil také pochybenia, ktoré   by   dosahovali   ústavný   rozmer,   a v   nadväznosti   na   to   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa   odôvodňujúcu   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   čl. ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie preskúmať spojitosť medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením označených práv.   Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a priznanie trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012