znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   M.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv podľa   čl. 20 a čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   5 Sžf 52/2008   z 30.   septembra   2009   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok   najvyššieho   súdu“).   Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bol   potvrdený rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 S/36/2006 a 2 S/96/2006 zo 4. marca 2008, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutí Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   sa   dostal   do   omeškania so zaplatením   cestnej   dane   za   roky   2001   a 2002,   čo   bolo   podľa   neho   spôsobené daňovoprávnym konaním v súvislosti s daňou z príjmov fyzických osôb, v dôsledku čoho zaplatil cestnú daň za uvedené roky až v decembri 2002. Nadväzne na to mu bol ku koncu roka 2005 vyrubený sankčný úrok.

Podľa   sťažovateľa   sankčný   úrok   ako   hmotnoprávny   inštitút   v zmysle   zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov účinnom v relevantnom čase bolo možné vyrubiť len do 31. decembra 2004, pretože od 1. januára 2005 bol uvedený zákon zrušený a objektívne právo zaniklo.

V nadväznosti na to podľa názoru sťažovateľa „zanikol tak daňový úrad ako štátny administratívny (správny) orgán pre štátnu cestnú daň ako štátny administratívnoprávny orgán pre štátnu cestnú daň ako zanikla aj jeho kompetencia (právomoc a príslušnosť), daňový   úrad   v rozpore   s čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 2   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd bez zákonného základu konal po 31. decembri 2004 a rozhodol 10.   novembra   2005   paaktami   (ničotnými)   administratívnoprávnymi   (správnymi)   aktami. Štátny   administratívnoprávny   (správny)   orgán   prisvojil   si   kompetenciu   (právomoc a príslušnosť)   daňového   úradu,   ktorá   mu   neprislúchala.   V dôsledku   toho,   objektívne nemohlo ísť a ani nešlo o daňovoprávne konanie a o individuálne administratívnoprávne (správne) rozhodnutia, ale išlo o paakty (ničotné akty).“.

V súvislosti s týmto tvrdením ďalej sťažovateľ argumentuje že „Vzhľadom na vyššie uvedený právny stav, po 1. januári 2005

a) prestal existovať štátny administratívnoprávny (správny) orgán – daňový úrad, ktorý by mal kompetenciu vyberať cestnú daň, ako štátnu daň,

b) prestala existovať cestná daň ako štátna daň,

c) prestala   existovať   kompetencia   (právomoc   a   príslušnosť)   štátnych administratívnoprávnych   (správnych)   orgánov   vyrubovať   cestnú   daň   ako   štátnu   daň, vrátane sankcionovania porušenia nezaplatenia takejto štátnej dane.

Rovnako v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   rozhodlo   daňové   riaditeľstvo,   keď   svojimi   rozhodnutiami z 2. januára 2006 potvrdilo paakty daňového úradu, hoci ex offo malo zákonnú povinnosť uvedené paakty o vyrubení sankcie uznať za nulitné, neexistentné či absolútne neplatné. Uvedená absolútna neplatnosť sa mala prejaviť v konštatovaní, že sankcia nemohla byť uložená,   pretože   daňový   úrad   nemal   kompetenciu   na   takéto   konanie   a vo   výroku rozhodnutia daňového riaditeľstva mala byť táto právne významná skutočnosť vyjadrená.“.

Krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S/36/2006 a 2 S/96/2006 zo 4. marca 2008 zamietol   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   rozhodnutí   daňového riaditeľstva   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r   a   sp. zn.   I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, dospel podľa sťažovateľa bez zákonného základu k záveru,   že   po   právnej   stránke   bola   „kauza“   náležite   posúdená.   V spojitosti   s tým sťažovateľ uvádza, že „Uvedené tvrdenie krajského súdu zároveň preukazuje, že tento súd sa   vôbec   nezaoberal   –   odmietol   zaoberať   –   hoci   sťažovateľ   na   to   poukazoval, fundamentálnymi právnymi aspektmi, akými je existencia štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov a v nadväznosti na to aj ich kompetenciou (právomoc a príslušnosť).“.

Vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľ   vyjadruje kriticky   a   predovšetkým   namieta,   že   keď „konal   a rozhodol   o odvolaní   proti   rozsudku krajského   súdu,   prehliadol,   že   podľa   zákona   č. 87/1994   Z. z.   o cestnej   dani   v znení neskorších predpisov zanikol ako štátny administratívnoprávny (správny) orgán pre cestnú daň a že cestná daň už nie je štátna daň ale daň vyššieho územného celku – samosprávneho kraja“.

Sťažovateľ   sa   s poukazom   na   uvedené   dôvody   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň požaduje priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v predmetnej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 11. mája 2011 sa týka toho istého predmetu konania   a rozhodnutia   všeobecného   súdu, ktoré   už   ústavný   súd   posudzoval 20. decembra 2010   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   IV. ÚS 474/2010   pri   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 9. decembra 2010).

V konaní   sp. zn.   IV. ÚS 474/2010   ústavný   súd   uznesením   z 20.   decembra 2010 odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy a čl. 11 a čl. 36 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Sžf 52/2008   z 30.   septembra   2009 z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene.   Zo   zistení   ústavného   súdu   v   konaní   sp. zn. IV. ÚS 474/2010   vyplynulo,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol   právoplatnosť   2.   decembra   2009.   Vzhľadom   na   dátum   právoplatnosti označeného   rozhodnutia   a dátum   doručenia   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa (9. december 2010) ústavný súd v uvedenom uznesení konštatoval, že sťažnosť bola v tejto časti podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citovaný § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný (IV. ÚS 36/03).

Ten istý nárok na ochranu ústavnosti však napriek uvedenému sťažovateľ uplatnil aj v tomto konaní, v ktorom   však navyše namieta   aj porušenie práva   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tak, ako v predošlom prípade, opäť tvrdí, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 a čl. 36 listiny, ako aj právo podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S/36/2006 a 2 S/96/2006 zo 4. marca 2008 (vyplýva to jednoznačne z čl. III sťažnosti).

Z tejto právne významnej skutočnosti je zrejmé, že ústavný súd by mal opätovne konať   a rozhodovať   vo   veci,   o ktorej   už   právoplatne   rozhodol   uznesením   č. k. IV. ÚS 474/2010-11 z 20. decembra 2010.

Vo   vzťahu   k rozšíreniu   petitu   prerokúvanej   sťažnosti   oproti   sťažnosti   predošlej aj o namietané   porušenie   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ústavný   súdu   upriamuje pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky   vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany (práva na   spravodlivé   súdne konanie)   podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z porovnania   obsahu   prerokúvanej   sťažnosti   s obsahom   sťažnosti   sťažovateľa vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 474/08 nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,   že   nejde   o totožné   veci,   a to   aj   napriek   tomu,   že   jeho   predchádzajúca   sťažnosť smerovala   navyše   aj proti   rozhodnutiam   Daňového   úradu   Bratislava III sp. zn. 602/231/97283/2005/HV   a sp. zn.   602/231/97290/2005/HV   z 10. novembra   2005 a rozhodnutiam daňového riaditeľstva   sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, pričom ústavný súd ju v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Obidve   sťažnosti   sú   založené   na   v zásade   tých   istých   skutkových a právnych skutočnostiach relevantných z hľadiska posudzovaného prípadu a týkajú sa tých istých subjektov (sťažovateľa a najvyššieho súdu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   pre   jej   neprípustnosť   [§ 24 písm. a)   zákona   o ústavnom   súde],   pretože nedostatok podmienky konania nemožno v tomto konaní odstrániť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie úhrady trov konania) a taktiež nebolo už potrebné vyzývať sťažovateľa na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011