znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods., čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 624/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. decembra 2007 doručené podanie J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „... Tretie, doplňujúce podanie sťažnosti v zmysle článku: 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   Ústavy   SR)   podanej   zo   dňa:   1.   11.   2007...“ (podanie sťažovateľa z 1. novembra 2007 vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1862/07 bolo odložené prípisom č. k. Rvp 1862/07-20 z 21. novembra 2007), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Zvolen   (ďalej   len „vyšetrovací   orgán“)   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ČVS: OÚV-221/20-ZV-02,   ako   aj postupom Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 624/02.

Z obsahu   podania   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval   ako   sťažnosť podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02   v procesnom   postavení   poškodeného,   pričom   22.   novembra 2007 vyšetrovateľka v tejto trestnej veci mala medzi ním a jedným z obvinených (P. K.) uskutočniť konfrontáciu. Po príchode do miestnosti sťažovateľ uvidel, že sa v nej okrem iných osôb nachádzajú obe právne zástupkyne obvinených, pričom „... ihneď, pred začatím úkonu   som   vyšetrovateľku   opätovne   požiadal   o pridelenie   mi   obhajcu...   v zmysle   záruk článku: 47 ods. 2 Ústavy SR na čo mi vyšetrovateľka (počnúc dňom: 14. 11. 07) neustále prizvukovala, že v pozícii poškodený nemám nárok na obhajcu ex offo...

Namietol som to, že s poukazom na skutočnosť, že síce v danej veci som v pozícii poškodený,   no   zároveň   v inej   mojej   veci   som   v pozícii   odsúdený   a dokonca   vo   výkone trestu... mám nárok na právnu ochranu ex offo...“.

V   priebehu   konfrontácie   22. novembra 2007   boli   podľa   tvrdenia   sťažovateľa porušované jeho práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, pretože právna zástupkyňa jedného z obvinených mu kládla „s tichým súhlasom“ vyšetrovacieho orgánu nepodstatné otázky, ktorých cieľom bolo „odpútanie pozornosti“, následkom čoho sa táto konfrontácia zmenila na „frašku a divadlo“, pričom tento úkon «zjavne javil známky zaujatosti vyšetrovateľky... s podtónom   nepísanej   „dohody“   -   „sprisahania“,   keď   orgánu   OČTK   viac   ako   na zákonnosti a zistení objektívnej pravdy záležalo na zakrytí vlastných nedostatkov a porušení zákonnosti a ústavnosti procesu».

Zaujatosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   potvrdzuje   podľa   sťažovateľa aj tá skutočnosť, že je spolu s obvinenými naďalej ubytovaný v jednej väznici (B.), hoci výslovne „žiadal   o preradenie   ma   do   iného   ústavu   na   VTOS...“, ako   aj   postup vyšetrovateľky po podaní námietky zaujatosti sťažovateľa z 8. novembra 2007, ktorá sa uznesením z 15. novembra 2007 nevylúčila z úkonov vykonávaných v predmetnom konaní. Sťažovateľ podal 17. novembra 2007   proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, ktorá však podľa jeho tvrdení a oznámenia vyšetrovacieho orgánu k 26. novembru 2007 nebola tomuto orgánu doručená, v čom vidí tiež zaujatosť tohto orgánu voči jeho osobe.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že 14. novembra 2007 - pri prvom pokuse o vykonanie konfrontácie   medzi   ním   a obvineným   P.   K.   (ktorý   sa   odmietol   zúčastniť),   mu   bolo vyšetrovacím   orgánom   doručených   šesť   uznesení   týkajúcich   sa   predmetného   konania vydaných v rokoch 2002 až 2006. Tieto uznesenia mu vzhľadom na dátumy ich vydania boli doručené oneskorene, čo sťažovateľ považuje za porušenie svojho práva na účinný opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   podal   proti   predmetným   uzneseniam   sťažnosť z 15. novembra   2007,   doplnenú   podaním   zo   17.   novembra   2007,   v ktorom   napadol aj uznesenie   z 15. novembra 2007   o nevylúčení   sa   vyšetrovacieho   orgánu   z úkonov trestného konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   vyšetrovanie   danej   veci   ako   celok   je   poznačené zbytočnými   prieťahmi,   ako   aj   zaujatosťou   zo   strany   vyšetrovacieho   orgánu   a okresnej prokuratúry   proti   jeho   osobe.   Svedčí   o tom   podľa   jeho   názoru   aj   tá   skutočnosť, že pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu vedeného pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 nenašiel   viacero   svojich   podaní   a sťažností   z predchádzajúceho   obdobia.   Sťažovateľ vyjadruje aj presvedčenie, že uznesenia doručené mu 14. novembra 2007 boli vyhotovené až   dodatočne,   čo   dokazuje   zaujatosť   vyšetrovacieho   orgánu   a dozorovej   prokurátorky okresnej prokuratúry voči jeho osobe, čo namietal aj vo svojich podaniach.

Podľa   názoru   sťažovateľa   boli   postupom   vyšetrovacieho   orgánu   a okresnej prokuratúry porušené jeho základné práva podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti (podľa petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. novembra 2007) rozhodol nasledovne:

„Konaním   a postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   PZ   Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene vo veci: ČVS-OÚV-221/20-ZV-2002 trestná vec vedená proti obvineným:   V.   Z.   -   P.   K.,   došlo   k porušeniu   základných   ústavných   práv   a slobôd garantovaných článkom: 47 ods. 2, 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1, ods. 2, článkom: 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR, článku: 13 Ústavy SR, článkov: 14, 15, článku: 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, článku: 40 Ústavy SR, porušením týchto záruk a práv vo vzťahu k osobe: sťažovateľ - poškodený J. T.

Zároveň k porušeniam práv sťažovateľom namietaných došlo konaním - postupom orgánu Okresnej prokuratúry vo Zvolene pod č. k. 1 Pv 624/02-71 v spojení s vecou ČVS- OÚV-221/20-ZV-2002.

Postupom - konaním oboch orgánov OČTK - Zvolen - došlo tak zároveň k porušeniu Listiny základných práv a slobôd človeka, porušením záruk článkov: 1 ods. 1, ods. 2 vo vzťahu k článku: 7 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR garantovaných článkami: 6 ods. 1, 5 ods. 1, článku:   8,   čl.   13,   článku:   14,   článku:   17,   článku:   53   -   Medzinárodného   dohovoru   na ochranu ľudských práv a základných slobôd...

Navrhujem zaviazať orgány OČTK - Zvolen na protiústavnom stave veci postupom - konaním sa podieľajúce povinnosťou k náhrade škody - spravodlivým zadosťučinením.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 listiny vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl.   8,   čl.   13,   čl.   14,   čl. 17   a čl. 53 dohovoru   doručením   šiestich   uznesení   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 so značným časovým odstupom od ich vydania   a k zbytočným   prieťahom   v konaní   vyšetrovacieho   orgánu   vedenom   pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 a v konaní okresnej prokuratúry vedenom pod sp. zn. 1 Pv 624/02

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom   spisu   vedeného   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn.   IV. ÚS 211/08   (Rvp   2003/07) a zistil,   že   predmetom   uvedeného   konania   boli   okrem   iného   aj   skutočnosti   namietané v bode 1 tejto sťažnosti, pričom uznesením č. k. IV. ÚS 211/08-21 z 31. júla 2008 bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté   právoplatne   skončené   konanie,   ktoré   bolo napadnuté v predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol odmietnutý   ako   zjavne neopodstatnený (IV. ÚS 36/03, IV. ÚS 22/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   neprípustnosť   [§ 24 písm. a)   zákona o ústavnom   súde],   pretože   nedostatok   podmienky   konania   nemožno   v tomto   konaní odstrániť.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 listiny vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 dohovoru postupom vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 pri konfrontácii 22. novembra 2007

Podľa   §   17   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   v spojení   s   §   230   ods.   1   zákona č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného   stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 174 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.   decembra   2005).   Podľa   §   210   Trestného   poriadku   (§   167   Trestného   poriadku účinného   do   31.   decembra   2005)   obvinený,   poškodený   a zúčastnená   osoba   majú   právo kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať   prokurátora, aby bol   preskúmaný   postup   policajta,   najmä   aby   boli   odstránené   prieťahy   alebo   iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa   §   53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namietal zákonnosť postupu vyšetrovacieho orgánu pri vykonaní konfrontácie 22. novembra 2007, mohol   požiadať   okresnú   prokuratúru   o preskúmanie   postupu   vyšetrovacieho   orgánu, čo predstavuje podľa názoru ústavného súdu účinný prostriedok ochrany základných práv (IV. ÚS 330/04). Sťažnosť sťažovateľa bolo preto potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 listiny vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 dohovoru postupom vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 - nevyhovením žiadosti sťažovateľa o ustanovenie obhajcu

Podľa § 33 Trestného poriadku (§ 32 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005) obvinenou osobou je osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku (§ 43 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005) poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku [§ 36 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005]   po   vznesení   obvinenia   musí   mať   obvinený obhajcu   už   v prípravnom   konaní,   ak   je   vo   väzbe,   výkone   trestu   odňatia   slobody   alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave.

Sťažovateľ je v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 poškodenou osobou.   Skutočnosť,   že   je   v súčasnosti   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   nemá   vplyv na jeho postavenie poškodenej   osoby   v predmetnom   konaní,   a preto   nespĺňa podmienky povinnej obhajoby.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   nezistil   pri   postupe   vyšetrovacieho   orgánu okolnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   vysloviť   porušenie   označených   práv sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť v časti, ktorou namietal porušenie svojich označených práv nevyhovením jeho žiadosti o ustanovenie obhajcu „ex offo“ ako poškodenej osobe, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 listiny vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 dohovoru postupom vyšetrovacieho orgánu a okresnej prokuratúry   pri rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   sťažovateľa   vznesenej   proti vyšetrovaciemu orgánu a dozorovej prokurátorke okresnej prokuratúry

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   je   založená   na   princípe subsidiarity,   ktorého   podstata   spočíva   v   tom,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a ani   podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany,   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   z vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku v prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 oznámených niektorou zo strán rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. Podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania. Podľa § 32 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Podľa   §   210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mal v prípade presvedčenia o nezákonnosti postupu vyšetrovacieho orgánu pri rozhodovaní o ním vznesenej námietke zaujatosti proti tomuto orgánu možnosť požiadať orgány prokuratúry o preskúmanie tohto postupu podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre v spojení s § 210 Trestného poriadku (iný účinný právny prostriedok ochrany práv), sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vo vzťahu k postupu okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti dozorujúcej prokurátorke bol sťažovateľ oprávnený podať podnet podľa § 31 a nasl. alebo opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (iný   účinný   prostriedok   ochrany   práv)   smerujúci   k tomu,   aby   bola   zákonnosť   postupu okresnej prokuratúry preskúmaná. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008