znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   Česká   republika,   ktorou   namietal   porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv „podľa   medzinárodných   zmlúv   a dohôd“ rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 2 T 160/02 z 24. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2007 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich bližšie neoznačených práv „podľa medzinárodných zmlúv a dohôd“ rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 160/02 z 24. mája 2007.

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 160/02 z 24. mája 2007 uznaný za vinného z trestného činu krádeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 247 ods. 1   písm. a)   a   b)   Trestného   zákona,   z   trestného   činu   nedovolenej   výroby   a   držby omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a   prekurzora   a obchodovania   s   nimi   podľa § 186 Trestného zákona a z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona   uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody   vo výmere   7 mesiacov,   zároveň   bol namietaným rozsudkom zrušený výrok o treste v trestnom rozkaze okresného súdu sp. zn. 1 T 118/99   zo   7.   júla   1999,   ako   i všetky   ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad. Súčasne podľa § 186 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona mu bol uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3 mesiacov.   Na   hlavnom   pojednávaní uskutočnenom 24. mája 2007 sa sťažovateľ a prokurátor vzdali odvolania, preto rozsudok okresného súdu nadobudol týmto dňom právoplatnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje genézu namietaného konania od 24. augusta 2006, keď bol na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vzatý do predbežnej väzby v P., až do rozhodnutia okresného súdu 24. mája 2007, vyjadruje nesúhlas s označeným rozsudkom okresného súdu a žiada ústavný súd o „prešetrenie môjho spisu“.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   návrhu   vyzval   okresný   súd na vyjadrenie   k opodstatnenosti   sťažnosti   a k prípadnému   prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Okresný súd vo svojom podaní uviedol: „V trestnej veci obvineného J. H. (...), vedenej   na tunajšom   súde   pod   sp. zn.   2 T 47/02   rozhodol   konajúci   sudca   JUDr.   T.   Š. trestným rozkazom a nakoľko pobyt obvineného nebol známy, bolo voči nemu konané ako proti ušlému. Trestný rozkaz v danej veci bol doručený ustanovenému obhajcovi, ktorý odpor nepodal a rovnako ho nepodal ani prokurátor, a tak tento trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 5. 6. 2004. Týmto bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Rovnako   aj   trestná   vec   obvineného   J.   H.   pod   sp. zn.   2 T 160/02   bola   pridelená sudcovi tunajšieho súdu JUDr. T. Š. J. H. bol odsúdený pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1   Tr.   zák.   (Zák.   č. 140/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov)   a   bol   mu   uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 mesiacov ako trest súhrnný a tiež mu bol uložený aj ďalší trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Obvinený H. sa po vyhlásení rozsudku vzdal odvolania rovnako aj prokurátor a tento nadobudol ihneď právoplatnosť. Odsúdený   H.   tento   trest   vykonal,   nakoľko   bola   do trestu   započítaná   väzba   vykonaná na území Slovenskej republiky a aj Českej republiky. Konajúci sudca koniec trestu mylne predpokladal,   vychádzajúc   z   toho,   že   obvinený   bol   v Českej   republike   vzatý   do   väzby 28. 11. 2006,   a   teda   že   sa   trest   končí   28. 6. 2007.   Nedopatrením   sa   neprihliadlo,   že obvinený bol v tejto veci vo väzbe aj v mesiacoch august, september 2006, kedy bol odtiaľ z nezistených dôvodov prepustený. Takto bol trest ukončený skôr a na základe toho, že bol nariadený predchádzajúci trest, bol obvinený daný do výkonu trestu skôr ako bolo doručené započítanie   väzby,   teda   keď   konajúci   sudca   dal   väznici   pokyn   aby   trest   nevykonal. Od 25. 6. 2007 do 11. 7. 2007 bol konajúci sudca hospitalizovaný v nemocničnom ošetrení, ihneď po návrate do zamestnania 12. 7. 2007 keď nadobudol vedomosť, že odsúdený H. nastúpil výkon trestu odňatia slobody v ďalšej veci tohto obvineného vypočul, či s výkonom trestu   na   území   Slovenskej   republiky   súhlasí.   Pri   tomto   výsluchu   odsúdený   prejavil s výkonom   trestu   na   území   SR   nesúhlas   a   s   poukazom   na   to   ho   konajúci   sudca   ihneď prepustil z výkonu trestu na slobodu.

S   poukazom   na   trest   odňatia   slobody,   ktorý   bol   uložený   odsúdenému   trestným rozkazom tunajšieho súdu (sp. zn. 2 T 47/05 zo 7. júla 1999, pozn.) a skutočnosť, že sa zdržiava   trvale   v   zahraničí   bude   konajúcim   sudcom   vyžiadaný   na   výkon   tohto   trestu v Slovenskej republike vydaním európskeho zatýkacieho rozkazu.“

II.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   prvej   vety   čl. 142   ods. 1   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   namietané   porušenie   bližšie neoznačených   práv   sťažovateľa   zaručených   medzinárodnými   zmluvami   a dohodami rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 160/2002 z 24. mája 2007, čo sťažovateľ odôvodňuje nesúhlasom so skutočnosťou, že výrok o treste v trestnom rozkaze okresného súdu sp. zn. 2 T 47/02   z   28. marca   2002 nebol   zrušený   tak,   ako   výrok   o treste   v trestnom   rozkaze okresného   súdu   sp. zn.   1 T 118/99   zo   7.   júla   1999,   čím   mu   podľa   neho   okresný   súd „ponechal 2 tresty a 2 rozsudky“.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy teda limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (v danom prípade Trestný poriadok).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať vo   vzťahu   k   namietanému   prvostupňovému   rozsudku   využitím   riadneho   opravného prostriedku [odvolaním podľa § 306 ods. 1 a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] v konaní pred krajským súdom. Zo sťažnosti sťažovateľa a aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ tak neurobil a odvolanie nepodal, resp. sa po vyhlásení rozsudku prvostupňovým súdom odvolania výslovne vzdal.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie tejto časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nedostatok právomoci ústavného súdu na rozhodnutie o tejto sťažnosti nie je možné odstrániť.   Preto   bolo   už   bez   právneho   významu   vyzvať sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov   jeho   sťažnosti   (neoznačenie   základných   práv,   porušenie   ktorých   namieta, nepredloženie splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007