znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 212/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Z., H., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 48/04 zo 17. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2005 doručená   sťažnosť   V. Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 48/04 zo 17. augusta 2004.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v   pôvodne   predloženom   znení   nespĺňala   náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a nebolo k nej pripojené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavnom podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd 20. júla 2005 vyzval sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   mu   bolo   17. augusta 2005   doručené   podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť“, ku ktorému bolo pripojené aj splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. Z., H.

K porušeniu uvedeného základného práva došlo podľa tvrdenia sťažovateľa tým, že: «1. V odôvodnení uvedeného uznesenia predseda senátu nesprávne posúdil § 250a OSP,   kde   píše   „požiadavka   v zákone   uvedená   a týkajúca   sa   právnického   vzdelania   sa v Slovenskej republike „považuje“ iba absolvovaním právnickej fakulty“, uvedený výrok považujem za subjektívny názor. V správnom súdnictve v občiansko-právnych konaniach žiadny zákon ani predpis nie je, ktorý by presne stanovil, že čo sa považuje za právnické vzdelanie ako napr. zákon SNR č. 323/92 Zb. § 11 ods. 1, písm. b) (Notársky poriadok). Podľa takéhoto tvrdenia, keď niekto má napr. stavebné vzdelanie, tak musí mať zákonite vysokoškolské   alebo   akademické   vzdelanie!   Požiadavku   na   stavebné   vzdelanie   bude splňovať aj pri strednom vzdelaní, respektívne aj murár (vyučený v obore). Na Práporčíckej škole SNB v Brne jedným maturitným predmetom je aj právo, policajt je činný v trestnom konaní (samostatne kvalifikuje, zahajuje trestné stíhanie, vyšetruje a pod.) nie je právny dôvod,   prečo by nemohol samostatne vystupovať pred súdmi v Slovenskej republike, čo doposiaľ v právnej praxi nie je zaužívané. Pokiaľ by test § 250a po právnej úprave OSP a doplnení slova „takéto“ znel: Žalobca musí byť zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom, pokiaľ nemá takéto právnické vzdelanie buď sám alebo jeho zamestnanec..., tak potom by som akceptoval horeuvedený výrok.

2. V odôvodnení predsedu senátu píše „personálne rozkazy PZ nie sú z preskúmania súdom   vylúčené“,   je   to   v rozpore   s   §   248   OSP   ods.   2   písm. d)   (súdy   nepreskúmavajú rozkazy funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov). Uvedený zákon nešpecifikuje, aké rozkazy sú vylúčené, resp. nevylúčené!

3. Taktiež možno konštatovať, že dostatočným aj samostatným dôvodom na odvolanie v konaní je už aj samotná skutočnosť, že mi bol nezákonne vyrubený poplatok vo výške 1 900,- Sk a Najvyšší súd SR to považuje za právne irelevantné!»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho v sťažnosti označeného základného práva namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktoré zároveň požaduje zrušiť a vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 48/04 zo 17. augusta 2004,   ktoré,   ako   vyplýva   z   označeného   rozhodnutia   a   tiež   z   informácie   poskytnutej ústavnému   súdu   Krajským   súdom   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“),   nadobudlo právoplatnosť (v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 11/2003 z 28. novembra 2003) 15. novembra 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, IV. ÚS 50/03). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu do   základných   práv   alebo slobôd sťažovateľa.   Z   toho   dôvodu   nemohol   ústavný   súd   prijať   názor   sťažovateľa, že v okolnostiach prípadu bola lehota na podanie sťažnosti zachovaná, pretože „Porušenie základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá“.

Sťažnosť sťažovateľa z 23. júna 2005 bola, ako už bolo uvedené, ústavnému súdu doručená   28.   júna 2005,   teda   po   viac   ako   siedmich   mesiacoch   od   uplynutia   zákonom ustanovenej   lehoty   na   jej   podanie. V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde).   Oneskorenosť   podania   sťažnosti   teda   nemožno odstrániť.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005