znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/2012-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   R.,   M.,   zastúpenej   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   B.   F.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 11 NcC/3/2011 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená   sťažnosť   O.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „nadriadený   súd“)   sp. zn.   11 NcC/3/2011   zo 17.   februára   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podaním z 12. novembra 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 137/2009 v procesnom postavení navrhovateľky (o zaplatenie sumy 3 717,72 € z dôvodu bezdôvodného obohatenia proti odporcovi J. R.) uplatnila námietku zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   JUDr.   S.   (ďalej   aj   „konajúca   sudkyňa“,   v citáciách aj „zákonný sudca“) tvrdiac, že vzhľadom na jej pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti a o jej nezaujatosti. Sťažovateľka v podrobnostiach argumentovala tým, že „1) Skutočnosti   vyvolávajúce   pochybnosti   o   nezaujatosti   zákonného   sudcu   vznikli ako   dôsledok   činností   realizovaných   JUDr.   V.   S.   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.: 5 C 155/2009,   ktoré   prebieha   na   Okresnom   súde   v   Piešťanoch   a   doposiaľ   nebolo právoplatne   ukončené.   V rámci   konania   sp. zn.:   5 C 155/2009,   ktoré   začalo   na   návrh žalobkyne – O. R. (označená osoba je žalobkyňou v tomto konaní) bola dňa 04. 08. 2010 uskutočnená ohliadka nehnuteľností zapísaných na LV č. 329 vedeného Správou katastra H...,

2) Žalovaný J. R. je manželom A. R..., a trvale obýva výhradne s jej privolením vyššie špecifikované nehnuteľnosti. J. R. žije v rodinnom dome súp. č... a užíva priľahlé pozemky, skladuje na nich vlastné veci, využíva ich na pestovanie plodín a chov domácich zvierat.

3) Vyššie   špecifikované   nehnuteľnosti   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   O.   R.   – žalobkyne v tomto konaní a A. R. manželky žalovaného. Podiely spoluvlastníčok sú rovnaké vo výške 1/2.

4) V rodinnom dome súp. č... sa počas ohliadky, na ktorej sa zúčastnila zákonná sudkyňa JUDr. V. S., nachádzal žalovaný J. R. Počas ohliadky sa žalovaný voľne pohyboval po   označených   nehnuteľnostiach   a   viac   krát   prišiel   do priameho   kontaktu   so   zákonnou sudkyňou. Pri ohliadke boli analyzované jeho osobné veci, dokumenty a vôbec akékoľvek predmety a listiny, nachádzajúce sa v rodinnom dome súp. č... Ohliadka trvala viac ako hodinu a prieskumu podliehali všetky priestory a stavebné časti...

5) Zákonný sudca viedol pri ohliadke rozhovory so všetkými zúčastnenými osobami, rovnako tak s J. R. – žalovaným v tomto konaní, a to za účasti, ale aj mimo účasť všetkých osôb,   ktoré   sa   na   ohliadke   zúčastnili.   Mimo   iné   zákonný   sudca   viedol   rozhovor   aj   s JUDr. D. S., advokátom so sídlom..., ktorý bol prítomný ako právny zástupca žalovanej – A. R. a podľa dostupných informácií pôsobí aj ako právny zástupca žalovaného J. R. v tomto konaní.

6) Objektívne nie je možné vylúčiť skutočnosť, že zákonný sudca mimo pojednávania vo veci sp. zn.: 7 C 137/2009 a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudol pri osobných rozhovoroch so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom také informácie, ktoré ho vylučujú z prejednávania a rozhodnutia tejto sporovej veci. Zároveň nemožno objektívne vylúčiť fakt, že na základe subjektívnych pozorovaní a uskutočnených vnútorných hodnotení zákonný sudca neprekročil rovinu výkonu služobných povinností a nezaujal také postoje, ktoré   zakladajú jeho   pomer k žalobkyni,   žalovanému,   alebo   jeho právnemu zástupcovi. Uvedené   zvýrazňuje   najmä   skutočnosť,   že zákonný   sudca   sa   stal   pri   ohliadke   svedkom konfliktu   a   ostrej   výmeny   názorov   medzi   žalobkyňou   –   O.   R.   žalovaným   J.   R.   a   jeho súčasnou   manželkou   A.   R.,   pričom   pri   vnímaní   prebiehajúcich   udalostí   prijal   také informácie a nadobudol také postoje hodnotiteľné ako pocity sympatie a antipatie, ktoré deformujú   jeho   osobnú   nezaujatosť   do   tej   miery,   že   viac   nie   je   nezávislým   arbitrom schopným posudzovať a rozhodovať spor nestranne.

7) Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn.: III. ÚS 24/05 zo dňa 13. 4. 2005 inter alia uvádza, že obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu,   čo   znamená,   že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestrannosť   je   potrebné   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t. j.   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je ale možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale   je   potrebné   skúmať,   či   súd   a   osobitne   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti aj z objektívneho   hľadiska.   Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade piati tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj   objektívne   javiť   v   očiach   strán.   Sudca   sa   má   objektívne   javiť   v   očiach   strán,   že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať,   že mu chýba nestrannosť.   Ide o   dôveru,   ktorú   musia   mať súdy pri stranách   v demokratickej spoločnosti. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho   nestrannosti   v   očiach   strán   a   verejnosti.   (Padovani   v.   Taliansko   –   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 26. februára 1993).

8) Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké   príležitosti   pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto   práve   rozhodnúť   (rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn.: II. ÚS 71/97). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť.

9) Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ECHR zo 17. januára 1970).

10) Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 NcC/3/2011 zo 17. februára 2011 rozhodol, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu   jej   v sťažnosti   označených   práv,   a to   tým,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti vyplývajúce z objektívneho hľadiska, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej nestrannosti, čo spôsobilo nielen arbitrárnosť napadnutého uznesenia, ale zároveň nie je zabezpečená ani nestrannosť ďalšieho procesu pred okresným súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a osobitne právo na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011 sp. zn. 11 NcC/3/2011 bolo porušené.

2) Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn.: 11 NcC/3/2011 bolo porušené.

3) Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. 11 NcC/3/2011 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

4) Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300,- EUR...

5) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Ústavný súd zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009 bolo 4. októbra 2011 prerušené do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky z 30. mája 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel ňou vznesenej námietke zaujatosti   konajúcej   sudkyne   a rozhodol,   že   táto   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

K dôležitým   prvkom   právnej   ochrany   zaručenej   čl. 46   ods. 1   ústavy   patrí   právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); I. ÚS 27/98].

Obsahom základného práva   na prerokovanie   veci   pred   nestranným súdom   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu(-ov)   z ďalšieho   prerokúvania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98).

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu   môže   mať   dokonca   určitý   význam   aj   tzv.   zdanie   (javenie   sa)   pochybnosti (appearance of bias). Je to inak vyjadrený výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“, na ktorý poukazuje aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (m. m. III. ÚS 16/00, IV. ÚS 186/07).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   považoval za potrebné   ďalej   poukázať   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 287/04).

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo najmä tým, že krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení   zaoberal   zaujatosťou   konajúcej   sudkyne   iba zo subjektívneho hľadiska a vyhodnocovaním zaujatosti z objektívneho hľadiska sa vôbec nezaoberal.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „K uplatnenej námietke zaujatosti sa vyjadrila zákonná sudkyňa JUDr. V. S., ktorá uviedla,   že   vo   veci   sa   necíti   byť   zaujatá,   pretože   účastníkov   osobne   nepozná   a   nemá k prejednávanej veci žiaden vzťah. Poukázala na to, že pochybnosti o jej nezaujatosti mala navrhovateľka   nadobudnúť   po   tom,   čo   na   žiadosť   jej   právneho   zástupcu   realizovala ohliadku   nehnuteľností   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Piešťany   pod   sp. zn. 5 C/155/2009, v ktorom je taktiež vec prejednávajúcou zákonnou sudkyňou, v ktorom sa navrhovateľka domáha plnenia od terajšej manželky odporcu. Ohliadka v uvedenom konaní bola vykonávaná dňa 04. 08. 2010, pričom navrhovateľka a ani jej právny zástupca voči nej nič nenamietali. Námietka v tomto konaní bola vznesená až po tom, keď súd rozhodol vo veci 5 C/155/2009, v ktorom bola navrhovateľka neúspešná. Na ohliadke bola spolu s vec prejednávajúcou sudkyňou prítomná aj jej asistentka a zamestnanec súdu J. J., ktorý zabezpečoval technicky ohliadku fotografovaním objektu na základe pokynov sudkyne.“

Krajský súd s poukazom na § 14 až § 16 OSP v zmysle právomoci, ktorá mu vyplýva z § 16 ods. 1 OSP, posudzoval dôvodnosť uplatnenej námietky zaujatosti proti konajúcej sudkyni uvádzajúc, že „Právna úprava vychádza z predpokladu, že len nezaujatý sudca, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom, ani k ich zástupcom, a ktorý nie je žiadnym spôsobom osobne zainteresovaný na výsledku konania, poskytuje potrebné záruky spravodlivého rozhodovania.

Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom na jeho pomer k veci. Pomer k veci môže byť založený na ustanoveniach hmotného práva alebo procesného práva. Tak bude vylúčený sudca, ktorý sám   je   alebo   by   mohol   byť   účastníkom   konania,   alebo   ktorý   by   mohol   byť   vedľajším účastníkom, pretože má na veci právny záujem, aj keď do konania nevstúpil. Pre pomer k veci bude ďalej vylúčený sudca, ktorý by mohol byť vypočutý ako svedok, ktorý je alebo bol zástupcom účastníka a podobne. Všeobecne je možné povedať, že pre pomer k veci bude sudca vylúčený vždy, keď má sám na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem, alebo   aj   keď   taký   záujem   nemá,   ak   má   vopred   o   veci   poznatky,   ktoré   by   mal   získať až za konania, a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť.

Pomer k účastníkom môže byť dôvodom k vylúčeniu, ak je niektorý z účastníkov sudcovi   osobou   blízkou   (§ 116   Občianskeho   zákonníka),   ďalej   aj   priateľský   alebo nepriateľský vzťah, vzťah určitej závislosti ekonomickej alebo služobnej a podobne. Pomer   k   zástupcom   účastníkov   bude   daný   obdobnými   vzťahmi,   ako   sú   vzťahy k účastníkom.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   ide   o   zákonného   zástupcu,   zástupcu ustanoveného súdnym rozhodnutím alebo zástupcu na základe plnej moci.

Všetky dôvody k vylúčeniu sudcu je treba vždy hodnotiť vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam veci tak, aby sa predišlo možným pochybnostiam o nezaujatosti súdu. Dôvod v pre   vylúčenie   však   nemôžu   byť   len   všeobecné,   vylúčenie   musí   byť   vždy   podložené konkrétnymi skutočnosťami.

Navrhovateľka   vyvodzovala   zaujatosť   zákonnej   sudkyne   zo   skutočností,   že   táto na ohliadke   viedla   rozhovor   s   odporcom   a   jeho   zástupcom   JUDr.   S.   mimo   osôb zúčastnených na ohliadke, z čoho nie je možné objektívne vylúčiť, že zákonná sudkyňa nadobudla pri rozhovoroch bez prítomnosti všetkých účastníkov také informácie, ktoré ju vylučujú z prejednávania a rozhodnutia vo veci.

Pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu   musia   vyplývať   z   objektívne   existujúcich skutočností svedčiacich o takom vzťahu sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, aký predpokladá ustanovenie § 14ods. 1 O. s. p.

Vzhľadom   k   nepreukázaniu   tvrdených   skutočností   zo   strany   navrhovateľky.   ako aj argumentácii   sudkyne   vyplývajúcej   z   jej   vyjadrenia   k   uplatnenej   námietke   zaujatosti, rozhodol nadriadený súd tak, že sudkyňa Okresného súdu Piešťany JUDr. V.   S.   nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom   pod   sp. zn.   7 C 137/2009,   zistil,   že   tento   zrozumiteľne   a   presvedčivo   odôvodnil svoje   rozhodnutie,   ktorým   nevylúčil   konajúcu   sudkyňu   z prejednávania   a rozhodovania v právnej veci sťažovateľky. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že by krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Napadnuté uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené, majúce oporu v príslušných ustanoveniach relevantnej právnej úpravy   (§ 14 až § 16   OSP),   ktoré   upravujú   inštitút   vylúčenia   sudcov.   Zároveň z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd vychádzal tiež z vyhlásenia konajúcej sudkyne o jej vzťahu k účastníkom konania a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatá. Krajský súd preto námietku zaujatosti nepovažoval za postačujúcu na to, aby na jej základe mohlo dôjsť k vylúčeniu konajúcej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   napokon   dospel   k záveru,   že s ohľadom na subjektívne vyjadrenia zákonného sudcu, ako aj neexistenciu konkrétnych objektívnych zistení nemožno spochybniť nezaujatosť zákonného sudcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu   o subjektívnej   nezaujatosti konajúcej sudkyne sú náležite preukázané a vyhodnotené.

K objektívnej   nestrannosti   ústavný   súd   uvádza,   že   táto   sa   neposudzuje   podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov (pozri napr. Repík, B. Ľudské   práva   v súdnom   konaní.   Bratislava:   MANZ   1999),   čo   znamená,   že   odhliadnuc od správania sudcu   musia existovať zistiteľné skutočnosti,   ktoré môžu   jeho nestrannosť spochybniť.   Judikatúra   ESĽP   poukazuje   predovšetkým   na   prípady,   v ktorých   sudca postupne   vykonával   v tej   istej   veci   rôzne   funkcie.   Aj   vývoj   judikatúry   ESĽP   v týchto prípadoch prešiel vývojom a stále vyvoláva rozsiahle diskusie. Európsky súd pre ľudské práva   skúmal   jednotlivé   procesné   úkony,   ktoré   urobil   sudca   predovšetkým   pred rozhodnutím vo veci samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu nepovažoval skutočnosť, ak   sudca   rozhodoval   viackrát   vo   veci   samej,   za   neprípustné   však   označil,   aby   sudca rozhodoval   v tej   istej   veci   v prvom   stupni   i v opravnom   konaní.   Z toho vyplýva, že   pri rozhodovaní, či v danej veci existuje dôvodná obava z nedostatku nestrannosti konkrétneho sudcu,   možno   stanovisko   navrhovateľa   považovať za   významné,   nie   však   rozhodujúce. Podstata námietky sťažovateľky proti konajúcej sudkyni spočíva v tom, že uvedená sudkyňa pri uskutočnení ohliadky nehnuteľností (v inom konaní vedenom okresným súdom, kde je zákonnou sudkyňou tá istá konajúca sudkyňa) komunikovala so žalovaným a jeho právnym zástupcom, a to aj bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, a preto nemožno objektívne vylúčiť, že konajúca sudkyňa mimo pojednávania vo veci sp. zn. 7 C 137/2009 a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudla také informácie, ktoré ju vylučujú z prerokúvania tejto právnej veci.

Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že   okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   k   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prerokúvanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v   každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   naznačujú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar   v.   Spojené kráľovstvo).   Za   objektívne   však   nemožno   považovať   to,   ako   sa   nestrannosť   sudcu   len subjektívne   javí   vonkajšiemu   pozorovateľovi   (účastníkovi   konania),   ale   to,   či   reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Vo veci konajúca sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez vzťahu k prerokúvanej   veci,   k   účastníkom   konania,   ako   aj   k   právnemu   zástupcovi   žalobcu. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že jej argumenty neboli také závažné, aby mohli zvrátiť rozhodnutie krajského súdu   tak,   že   by   zakladali   možnosť   vylúčenia   konajúcej   sudkyňa   z prerokúvania a rozhodnutia sťažovateľkinej právnej veci.

K   vylúčeniu   sudcu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   môže   síce   dôjsť   aj   pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP, ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania alebo   k ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle a nestranne   (napr.   IV. ÚS 49/07,   IV. ÚS 23/2011,   I. ÚS 78/2012).   Ústavný   súd   však nepovažuje za ústavne neakceptovateľný názor, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení krajský   súd,   podľa   ktorého   rozhovory   odporcu   a jeho   právneho   zástupcu   s konajúcou sudkyňou bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu (ako ťažiskový argument sťažovateľky)   nezakladajú   samy   osebe   taký   pomer   konajúcej   sudkyne   k účastníkom konania, ktorý by mal mať za následok spochybňovanie jej nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   v petite   sťažnosti označených práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012