znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   v spojení   s čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pn 1227/10-5 z 3. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1   ústavy uznesením   Okresnej   prokuratúry   Bratislava I   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   č. k.   1 Pn 1227/10-5   z 3.   januára   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie okresnej prokuratúry“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv malo dôjsť pred začatím trestného stíhania postupom zo strany prokurátora okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   odboru   skráteného   vyšetrovania   (ďalej   len „vyšetrovateľ“),   pričom   zo sťažnosti   a z   jej   príloh   možno   ustáliť   namietané   skutkové okolnosti takto:

Sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie   na   neznámych   páchateľov   pre   podozrenie zo spáchania   prečinu   marenia   úlohy   verejným   činiteľom   podľa   § 327   ods. 1   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ku ktorému malo dôjsť v presne nezistenom období niekedy pred rokom 2000, ako i neskôr tým, že rôzne štátne orgány a organizácie nikdy nikomu nezosobnili odškodnenie, ktoré musel   štát   vyplatiť   v rámci   konania   pred   ústavným   súdom   či   iným   súdom,   pričom za vyplatenie takéhoto odškodnenia boli podľa sťažovateľa zodpovedné konkrétne osoby na základe ich individuálneho zavinenia a v dôsledku uvedeného mala Slovenskej republike vzniknúť bližšie nešpecifikovaná škoda.

Uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   ORP-2460/1-OSV-B1-2010   z 29.   novembra   2010 (ďalej   len   „uznesenie   vyšetrovateľa“)   bolo   trestné   oznámenie   sťažovateľa   podľa   § 197 ods. 1 písm. d)   zákona   č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté s uvedením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, keďže s ním   nesúhlasil,   pretože   podľa   neho   vykazovalo   znaky   arbitrárnosti,   obsahovalo   hrubé nezrovnalosti v rozpore so skutkovým stavom práv a vecí, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie veci.

Napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry   bola   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá ako nedôvodná. V uznesení sa okrem iného uvádza:„Na základe podanej sťažnosti preskúmala som napadnuté uznesenie povereného príslušníka PZ, ako i s vecou súvisiaci spisový materiál, pričom som dospela k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa   ustanovenia   § 8   Trestného   zákona   trestný   čin   je   protiprávny   čin,   ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   upravuje   zákon č. 514/2003 Z. z. V ustanovení § 3 odsek 1 prvá veta tohto zákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Súčasne je v ustanovení § 21 a nasledujúcich ustanovené, kedy a za akých podmienok je možné od zodpovedných osôb vymáhať regresnú náhradu.   Vzhľadom k tomu,   že oznamovateľ vo svojom podaní ani po jeho doplnení v zmysle § 196 odsek 2 Trestného poriadku neuviedol takú skutočnosť, že by nejaká konkrétna osoba postupovala v rozpore s týmto zákonom, a teda by tento postup poverený príslušník PZ   mohol   prešetriť   a   na   základe   jeho   výsledkov   mohol   vo   veci   meritórne   rozhodnúť, považujem jeho postup za zákonný.

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť. ak nie je dôvodná.“

Podľa názoru sťažovateľa „protiústavnosť napadnutého postupu a uznesenia spočíva najmä   v porušení   povinnosti   riadne   a presvedčivo   odôvodniť   napadnuté   prvostupňové a druhostupňové   rozhodnutie...   ako   aj   v nesprávnom   právnom   posúdení   merita   veci trestného oznámenia a porušení zásady legality a oficiality pri činnosti orgánov činných v trestnom konaní popri neposkytnutí adekvátnej zákonnej ochrany majetku vo vlastníctve štátu.... trestné oznámenie smerovalo vo všeobecnosti proti všetkým správcom pohľadávok štátu,   ktorí   permanentne   poškodzujú   záujmy   SR   pri   správe   majetku   štátu   a to   najmä neplnením si zákonnej povinnosti v zmysle... zákona o správe majetku štátu č. 278/1993 Z. z. pri   vymáhaní   a evidencii   pohľadávok   štátu   z titulu   regresného   nároku   proti   subjektívne zodpovedným   štátnym   úradníkom,   ktorí   protiprávnym   konaním   zavinili   vznik   škodovej udalosti... nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím či iným protiprávnym zásahom, za ktoré bol v zmysle objektívnej zodpovednosti sankcionovaný iba štát. Každé euro,   ktoré musel   štát   zaplatiť   za   individuálne   zlyhanie štátnych úradníkov,   sú povinní správcovia pohľadávok zaevidovať a regresným postihom vymáhať, ak nie trestnoprávnym postupom, tak občianskoprávnym (civilným) postupom...“.

Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1.   Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy sa vyslovuje,   že Okresná prokuratúra Bratislava I   protiústavným   právoplatným   uznesením   z 3. 1. 2011   v konaní   o sťažnosti vedenom   pod   č. k.   1 Pn 1227/2010   porušila   základné   právo   sťažovateľa   na   inú   právnu ochranu   a prístup   k nej,   právo   na   súdnu   ochranu   a prístup   k nej   a právo   na   riadne odôvodnené rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, právo na zákonný obsah a ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety ústavy sa protiústavné uznesenie Okresnej prokuratúry   Bratislava I   č.   1 Pn 127/2010-5   zo   dňa   3. 1. 2011   v celom   rozsahu   zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.

3.   Podľa   čl. 127   ods. 2   druhej   vety   ústavy   sa   Okresnej   prokuratúre   Bratislava I v konaní č. 1 Pn 1227/2010 prikazuje konať a začať trestné stíhanie pre trestné činy podľa § 237 ods. 1 a nasl. Trestného zákona.

4.   Podľa   čl. 127   ods. 2   tretej   vety   ústavy   sa   Okresnej   prokuratúre   Bratislava I v konaní   č.   1 Pn 1227/2010   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   vyššie   označených namietaných práv a prikazuje sa jej obnoviť stav pred ich porušením.

5. Okresná prokuratúra Bratislava I je povinná uhradiť sťažovateľovi a štátu všetky prípadné trovy konania v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Sťažovateľ   taktiež   pripojil   k sťažnosti   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   na   svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním,   iným   zásahom   alebo rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol uznesenie okresnej   prokuratúry   č. k.   1 Pn 1227/10-5   z 3.   januára   2011   o zamietnutí   jeho   sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, a tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V zmysle   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených   záujmov   (m. m.   IV. ÚS 158/03,   IV. ÚS 80/03).   Podnet   (opakovaný   podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona   o prokuratúre   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry   pri vybavovaní   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa.   Okrem   toho   sťažovateľ   neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieva, že orgány   činné   v trestnom   konaní   porušili   (ním   v   sťažnosti   označené)   základné   práva, nevyužil   (hoci   mohol   a mal   využiť)   tie   právne   prostriedky   (podnet,   resp.   opakovaný podnet), ktoré mu zákon účinne poskytuje na ochranu práv voči rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené   aj   ostatné   ústavné   a zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp subsidiarity).

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný   súd   taktiež   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m. m.   napr. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00) zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto „základné právo každého“ nie je ustanovené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku a ani v zákone o prokuratúre (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľovi vyplýva aj právo   na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní jeho   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, keby podania sťažovateľa ignorovali alebo im nevenovali   náležitú   pozornosť   zodpovedajúcu   ich   povinnostiam.   Keďže   orgány   činné v trestnom konaní venovali podaniam sťažovateľa primeranú pozornosť, nemohli zasiahnuť negatívne do podstaty uvedeného základného práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť (III. ÚS 324/05).

Z týchto   dôvodov   napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, preto ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   neprípustnosť,   ako   aj   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu majetku podľa čl. 20 ods. l ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry ústavný súd konštatuje, že realizáciou ústavných a zákonných právomocí okresnej prokuratúry, ktorá v súlade   Trestným   poriadkom   rozhodla   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu vyšetrovateľa o odmietnutí jeho trestného oznámenia, nemohlo dôjsť k zásahu do tohto základného práva a tento postup nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s jeho namietaným porušením.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval ústavný súd za dôvodné zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   na   ustanovenie   advokáta   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011