znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Š. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Š. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 doručená sťažnosť Š. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je odporcom   v   konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 21 C 241/2007 vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Návrh na začatie konania podala navrhovateľka 22. novembra 2007. Okresný súd vyzval odporcu 14. januára 2008 na vyjadrenie k návrhu. Sťažovateľ doručil vyjadrenie k návrhu   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   okresnému   súdu   28.   januára   2008. Navrhovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   zaujala   stanovisko   k vyjadreniu sťažovateľa v liste doručenom okresnému súdu 17. apríla 2008. Dňa 18. apríla 2008 právna zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila   okresnému   súdu,   že   jej   vypovedal   splnomocnenie   na zastupovanie.

Okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. jún 2008, na ktorom sa nezúčastnila navrhovateľka ani jej právny zástupca a svoju neúčasť ospravedlnili. Sťažovateľ sa taktiež nezúčastnil pojednávania, avšak písomne sa ospravedlnil.

Vo   veci   bol   nariadený   ďalší   termín   pojednávania   na   24.   september   2008.   Na pojednávanie   sa   dostavil   sťažovateľ   so   svojím   právnym   zástupcom   JUDr.   P.   D. Pojednávania sa opätovne nezúčastnila navrhovateľka ani jej právny zástupca. Pojednávanie bolo odročené na 28. november 2008, na ktoré sa opätovne nedostavila navrhovateľka ani jej právny zástupca. Pojednávanie bolo odročené na 6. február 2009, na ktoré sa dostavil právny zástupca navrhovateľky a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že potrebuje skutočnosti,   ktoré   sa   dozvedel   na   pojednávaní   zo   spisu   sp.   zn.   10 C/282/2005,   s navrhovateľkou prerokovať, a uviedol, že do jedného mesiaca oznámi ďalší postup. Právny zástupca navrhovateľky lehotu nedodržal a ani neoznámil okresnému súdu ďalší postup. Okresný   súd   písomne   22.   júla   2009   a   7.   decembra   2009   urgoval   právneho   zástupcu navrhovateľky na oznámenie stanoviska k veci. Na výzvy okresného súdu právny zástupca nereagoval.

Dňa   10.   decembra   2009   podal   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. Predsedníčka   okresného súdu mu v prípise z 15. decembra 2009 oznámila, že sťažnosť hodnotí ako nedôvodnú, pretože úkony súdu vo veci boli plynulé, v primeraných časových intervaloch, nenariadenie termínu pojednávania bolo spôsobené skutočnosťou, že okresný súd   vyhovel   návrhu   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   ktorý   predpokladal   uzavretie mimosúdnej dohody medzi účastníkmi, a ak aj súd vo veci nekonal, bolo to spôsobené nečinnosťou navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne vo veci   mal   byť   nariadený   termín   pojednávania   vo   februári   2010.   Odvtedy   uplynuli   dva mesiace   a   sudkyňa   termín   pojednávania   nenariadila.   Právny   zástupca   navrhovateľky   sa podľa sťažovateľa nikdy nepokúsil o uzavretie mimosúdnej dohody a nikdy sťažovateľa v súvislosti s touto skutočnosťou nekontaktoval.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   rozhodol   o sťažnosti   tak,   že v náleze vysloví porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007 a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 211/2010-10 z 20. mája 2010 sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   v prípise   sp.   zn.   Spr. 2068/2010 z 10. augusta 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„...   Na   Okresný   súd   Bratislava   II   bol   dňa   22.   11.   2007   doručený   návrh navrhovateľky: J. F., B. proti odporcovi: Š. F., B., o vyporiadanie BSM.

Vec   bola   pridelená   sudcovi   JUDr.   D.   B.   V ďalšom   je   z obsahu   spisu   zrejmé,   že sudkyňa vo veci konala plynulo (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, na vyjadrenie sa k návrhu a iné), ako i stanovené termíny pojednávaní, na ktoré sa navrhovateľka opakovane nedostavila.

Z uvedeného   je   možné   konštatovať,   že   prieťahy,   ktoré   aj   v konaní   vznikli,   boli zavinené výlučne nečinnosťou navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu a nie nečinnosťou súdu. Aktuálne zo súdneho spisu uvádzam, že vo veci je stanovený termín pojednávania na deň 01. 10. 2010 o 11.30 hod....“

Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na konaní ústneho pojednávania, „nakoľko by to neprinieslo ďalšie objasnenie veci“.

Prípisom z 18. augusta 2010 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa   vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a zároveň   mu   zaslal   vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 10. augusta 2010 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň uviedol:

„Právny zástupca navrhovateľky dňa 6. 2. 2009 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu,   že   potrebuje   skutočnosti,   ktoré   sa   dozvedel   na   pojednávaní   zo   spisu 10 C/282/2005 konzultovať s navrhovateľkou s tým, že dôjde k mimosúdnej dohode. Súd uznesením   pojednávanie   odročil   na   neurčito   s   tým,   že   právny   zástupca   navrhovateľky oznámi v lehote 1 mesiaca ďalšiu dispozíciu návrhu. To znamená, že táto sudcovská lehota uplynula najneskôr dňa 6. 3. 2009 a odvtedy až do podania ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu dňa 31. mája 2010 súd vo veci nekonal.

Podľa § 53 ods.1, 2 O. s. p. má súd možnosť pri sťažnosti postupu konania uložiť uznesením poriadkovú pokutu a to sa nestalo. Som presvedčený o tom, že v mojom prípade nejde o zložitú vec nakoľko predmet vyporiadania je jednoduchý. Naďalej trvám na tom, že Okresný   súd   Bratislava   II   mohol   prejednať   vec   bez   porušenia   mojich   základných   práv a slobôd   vyplývajúcich   z   čl.48   ods.2   Ústavy   SR,   ale   svoju   zodpovednosť   za   nekonanie presúva na navrhovateľku resp. jej právneho zástupcu namiesto toho, aby využil všetky dostupné prostriedky, aby mohol v konaní pokračovať.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II. ÚS 32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zistil,   že   predmetom   namietaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov. Ústavný   súd je názoru,   že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité. Doterajší   priebeh   namietaného   konania   podľa   zistení   ústavného   súdu   nesignalizuje   ani skutočnosť, že by išlo o konanie, ktoré možno hodnotiť ako skutkovo zložité.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   po preskúmaní   predloženého   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   poskytoval   v namietanom   konaní okresnému súdu potrebnú súčinnosť, keďže na jeho výzvy reagoval včas a zúčastňoval sa nariadených   pojednávaní   (okrem   jedného,   z ktorého   sa   ospravedlnil),   preto   nemožno formulovať záver, že by sťažovateľ svojím správaním negatívne ovplyvňoval jeho doterajší priebeh. Ústavný súd vzal na vedomie, že ani predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 10. augusta 2010 nemala k správaniu sťažovateľa v namietanom konaní žiadne námietky.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v namietanom   konaní   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 21 C 241/2007 ústavný súd zistil,   že   okresný   súd   od   doručenia   žaloby   22.   novembra   2007   do   nariadenia   prvého pojednávania 6. júna 2008 postupoval plynulo, vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku   (4.   decembra   2007)   a následnými   procesnými   úkonmi   (11.   januára   2008, 6. februára 2008 a 7. apríla 2008) zabezpečil realizáciu procesných práv účastníkov konania v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

V období od 6. júna 2008 do 6. februára 2009 okresný súd nariadil vo veci spolu 4 pojednávania, ktoré boli odročené z dôvodu neprítomnosti či už oboch účastníkov konania (6. júna 2008), alebo len navrhovateľky. Na poslednom z týchto pojednávaní 6. februára 2009 právny zástupca navrhovateľky okresnému súdu navrhol, aby pojednávanie odročil na neurčito pre účely pokusu o mimosúdne vyriešenie sporu. V nasledujúcom období, teda od 6. februára 2009 až do podania sťažnosti ústavnému súdu (28. apríla 2010), okresný súd 2-krát   bezvýsledne   urgoval   právneho   zástupcu   navrhovateľky   v súvislosti   s oznámením výsledku mimosúdneho riešenia sporu (22. júla 2009 a 3. decembra 2009). Keďže právny zástupca navrhovateľky na výzvy okresného súdu nereagoval, okresný súd mu uznesením č.   k.   21 C   249/2007-77   z 5. februára   2010   uložil   poriadkovú   pokutu.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal právny zástupca navrhovateľky odvolanie (4. marca 2010); okresný súd vec predložil 12. apríla 2010 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na účely   rozhodnutia   o odvolaní.   Po   vrátení   spisu   krajským   súdom   (28.   apríla   2010)   ako predčasne predloženom okresný súd uznesením č. k. 21 C 241/2007-83 zo 17. mája 2010 opravil   chyby   v uznesení   z 5.   februára   2010   o uložení   poriadkovej   pokuty   a následne nariadil termín pojednávania na 1. október 2010.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Postup   okresného   súdu   v   doterajšom   priebehu   namietaného   konania   síce   nie   je optimálny, ale podľa názoru ústavného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že trvá takmer tri roky.

Ústavný   súd   už   v   predchádzajúcich   prípadoch   judikoval,   že   ojedinelá   nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a   zároveň   významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy, nevyslovil porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01), prípadne návrhu nevyhovel (napr. I. ÚS 57/01).

Ako ojedinelú nečinnosť v namietanom konaní považuje ústavný súd obdobie od februára 2009 do februára 2010. Ústavný súd zohľadnil, že v danom prípade ide o obdobie, v rámci   ktorého   okresný   súd   na   návrh   právneho   zástupcu   navrhovateľky   poskytol účastníkom konania časový priestor na mimosúdne vyriešenie sporu, pričom počas neho dvakrát   bezvýsledne   urgoval   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   aby   mu   podal   správu o výsledku   mimosúdneho   riešenia   sporu   účastníkmi   konania   a následne   mu   uložil poriadkovú pokutu.

S   ohľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania a jeho priebeh   ústavný   súd zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nemožno postup okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007 kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Nad rámec tohto nálezu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v prípade, ak bude   v ďalšom   postupe   okresného   súdu   v namietanom   konaní   dochádzať k neospravedlniteľnej   nečinnosti,   alebo   neefektívnej   činnosti,   sťažovateľovi   nič   nebráni v tom, aby sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opätovne uchádzal o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010