znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie základných práv podľa čl. 1 ods.   1 a 2 Listiny základných práv a slobôd vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 624/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. novembra 2007 doručené podanie J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Doplňujúce podanie mojej sťažnosti v zmysle článku: 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavy SR) o nové skutočnosti“ (podanie sťažovateľa z 1. novembra 2007 vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1862/07 bolo odložené prípisom č. k. Rvp 1862/07-20 z 21. novembra 2007), v ktorom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen (ďalej len „vyšetrovací orgán“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 624/02.

Z obsahu   podania   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval   ako   sťažnosť podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02   v procesnom   postavení   poškodeného,   pričom   14.   novembra 2007 vyšetrovateľka v tejto trestnej veci mala medzi ním a jedným z obvinených (P. K.) uskutočniť   konfrontáciu.   Obvinený   P.   K.   sa   však   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   odmietol podrobiť   tomuto   úkonu   dovtedy, „kým   mu   nebude   doručené   vyrozumenie   o jeho sťažnosti...“.

Sťažovateľovi bolo zároveň vyšetrovacím orgánom v uvedený deň (t. j. 14. novembra 2007) doručených šesť uznesení týkajúcich sa predmetného konania, konkrétne uznesenie z 15. júla 2002 (o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), z 12. septembra 2002 (o prerušení   trestného   stíhania   pre   neprítomnosť   obvineného),   zo   4.   júna   2004 (o pokračovaní   v trestnom   stíhaní),   z   29.   októbra   2004   (o   prerušení   trestného   stíhania pre neprítomnosť   poškodeného   a obvineného),   zo   14.   decembra   2005   (o   pokračovaní v trestnom stíhaní) a z 25. septembra 2006 (o pokračovaní v trestnom stíhaní), «hoci je zrejmé, že sa jedná údajmi - časovo - účinkom o až niekoľko rokov „staré“ rozhodnutia». Vyšetrovací orgán tiež doručil 15. novembra 2007 sťažovateľovi uznesenie o nevylúčení sa z úkonov   v danom   konaní   vzhľadom   na   námietku   zaujatosti,   ktorú   vzniesol   proti vyšetrovaciemu orgánu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   v súvislosti   s   tým,   že doručením všetkých šiestich uznesení s veľkým časovým odstupom od ich vydania bolo porušené   jeho   právo   na   účinný   opravný   prostriedok,   pričom   proti   všetkým   uzneseniam „som v zákonnej lehote od dňa: 14.   11.   2007 podal námietku mojím podaním zo dňa: 17. 11.   2007“. Podľa   názoru   sťažovateľa   je v každom   z predmetných   uznesení   uvedené miesto jeho vtedajšieho pobytu, z čoho podľa neho vyplýva, že mu tieto uznesenia mohli byť doručené v čase ich vydania. Sťažovateľ zastáva názor, že vyšetrovanie ako celok je poznačené zbytočnými prieťahmi a „... manipuláciou z citovanými (6) uzneseniami“, ako aj zaujatosťou zo strany vyšetrovacieho orgánu proti jeho osobe.

Zaujatosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   potvrdzuje   podľa   sťažovateľa   aj skutočnosť, že je spolu s obvinenými ubytovaný v jednej väznici (B.), čo považuje „za vrchol nehoráznosti, a vrchol traumatizovania ma, psychoterorom...“.

Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   svojich   práv   postupom   a   uznesením   okresnej prokuratúry   č.   k.   1   Pv   624/02-71   z 13.   októbra   2006,   ktorá   podľa   neho   v danej   veci nekonala a svojou nečinnosťou spôsobila tiež zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľa   boli   postupom   vyšetrovacieho   orgánu   a okresnej prokuratúry porušené jeho základné práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:

„Konaním   a postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   PZ   Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene vo veci: ČVS-OÚV-221/20-ZV-2002 trestná vec vedená proti obvineným:   V.   Z.   –   P.   K.,   došlo   k porušeniu   základných   ústavných   práv   a slobôd garantovaných článkom: 47 ods. 2, 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1, ods. 2, článkom: 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR, článku: 13 Ústavy SR, článkov: 14, 15, článku: 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, článku: 40 Ústavy SR, porušením týchto záruk a práv vo vzťahu k osobe: sťažovateľ - poškodený J. T.

Zároveň k porušeniam práv sťažovateľom namietaných došlo konaním - postupom orgánu   Okresnej   prokuratúry   vo   Zvolene   pod   č.   k.   1   Pv   624/02-71   v spojení   s vecou ČVS-OÚV-221/20-ZV-2002.

Postupom - konaním oboch orgánov OČTK - Zvolen - došlo tak zároveň k porušeniu Listiny základných práv a slobôd človeka, porušením záruk článkov: 1 ods. 1, ods. 2 vo vzťahu   k článku:   7   ods.   2,   ods.   5   Ústavy   SR   garantovaných   článkami:   6   ods.   1, 5 ods. 1, článku: 8, čl. 13, článku: 14, článku: 17, článku: 53 - Medzinárodného dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd...

Navrhujem zaviazať orgány OČTK - Zvolen na protiústavnom stave veci postupom - konaním sa podieľajúce povinnosťou k náhrade škody - spravodlivým zadosťučinením.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola   ratifikovaná   a vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   na   základe   takej zmluvy   preniesť   výkon   časti   svojich   práv   na   Európske   spoločenstvá   a Európsku   úniu. Právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev   a Európskej   únie   majú   prednosť   pred zákonmi   Slovenskej   republiky.   Prevzatie   právne   záväzných   aktov,   ktoré   vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva. Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy   nikto   nesmie   byť   pozbavený   života.   Podľa   čl.   15   ods.   3   ústavy   trest   smrti   sa nepripúšťa. Podľa čl. 15 ods. 4 podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 1 ods. 1 listiny ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade   s Listinou   základných   práv   a slobôd.   Podľa   § 1 ods. 2 listiny základné práva slobody uvedené v Listine základných práv a slobôd sú pod ochranou ústavného súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné zatknutie   alebo   pozbavenie   slobody   z dôvodu   nesplnenia rozhodnutia vydaného   súdom   v súlade   so   zákonom   alebo   s cieľom   zabezpečiť   splnenie   povinnosti stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchania trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní;

d)   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   za   účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému   vstupu   na   územie   štátu,   alebo   osoby,   proti   ktorej   sa   vedie   konanie o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v súlade so zákonom   a nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu krajiny, predchádzania   nepokojom   alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát,   skupinu   alebo osobu   vykonávať činnosť   alebo uskutočniť skutok   s cieľom   narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.

Podľa   čl.   53   dohovoru   nič   v tomto   dohovore   sa   nebude   vykladať   tak,   aby obmedzovalo alebo zasahovalo do výkonu ľudských práv a základných slobôd, ktoré môžu byť   uznané   zákonmi   ktorejkoľvek   Vysokej   zmluvnej   strany   alebo   akýmkoľvek   iným dohovorom, ktorého je táto zmluvnou stranou.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru,   pretože   podľa   jeho   názoru   vo   veci vedenej   okresným   úradom   vyšetrovania   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-221/20-ZV-02   a   veci vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pv 624/02 vznikli nečinnosťou týchto orgánov zbytočné prieťahy. Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojich označených práv (práva na účinný opravný prostriedok) oneskoreným doručením šiestich uznesení v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 v jeden deň, t. j. 14. novembra 2007, a nie v čase ich vydania.

Na   základe   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní,   opierajúc sa o svoju   konštantnú   judikatúru,   preskúmať,   či   (ne)činnosť   vyšetrovacieho   orgánu a okresnej prokuratúry v daných konaniach, ako aj doručenie viacerých uznesení v jeden deň a so značným časovým odstupom od ich vydania mohli mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 čl. 13 ústavy, namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 listiny vo vzťahu k čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14,   čl.   17   a čl. 53 dohovoru   doručením   šiestich   uznesení   v konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 so značným časovým odstupom od ich vydania

Sťažovateľ v sťažnosti zastáva názor, že vyšetrovací orgán v osobe vyšetrovateľky je proti   nemu   zaujatý,   pretože   uznesenia   o prerušení   a   následnom   pokračovaní v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 vydané v rokoch 2002 až 2007 mu boli doručené všetky v jeden deň, t. j. 14. novembra 2007, a so značným časovým   odstupom   od   ich   vydania,   čím   bolo   porušené   jeho   právo   na   účinný   opravný prostriedok.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko k sťažnosti sťažovateľa od riaditeľa vyšetrovacieho orgánu. V jeho vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. februára 2008, sa okrem iného uvádza:

„Pod ČVS: ORP-221/20-ZV-02, je vedená vec obvinených V. Z., trv. bytom Z. a P. K., trv. bytom M., stíhaných za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona účinného do 1. 1. 2006 spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona účinného do 1. 1. 2006, kde poškodeným bol J. T., trv. bytom Z. Vec bola pridelená k realizácii vyšetrovateľke t. č. kpt. Mgr. A. U.

Pokiaľ   sa   týka   doručovania   predmetných   uznesení,   k tomuto   sa   vyjadrila vyšetrovateľka PZ vo svojom úradnom zázname zo dňa 11. 2. 2008, ktorý Vám v prílohe zasielame.

Nestotožňujeme sa s názorom J. T., že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   nakoľko   trestné   stíhanie   bolo   prerušované   pre neprítomnosť obvinených resp. jedného obvineného.

Predmetný vyšetrovací spis bol ukončený dňa 30. 11. 2007 a predložený Okresnej prokuratúre vo Zvolene s návrhom na podanie obžaloby.“

Vyšetrovateľka v danej veci k sťažnosti sťažovateľa uviedla: „Pokiaľ ide o doručenie uznesenia ČVS: OÚV-221/ZV-02 zo dňa 15. 7. 2002 ide o uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. V čase vydania uznesenia sa tieto   uznesenia   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   doručovali   len   obvineným   a na   OP. Uvedené uznesenie teda nebolo doručené poškodenému J. T. Nakoľko v zmysle súčasnej právnej   úpravy   sa   poškodenému   oznamuje   začatie   trestného   stíhania   ako   aj   vznesenie obvinenia, toto uznesenie som doručila poškodenému J. T.

Uznesenie   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-221/ZV-02   zo   dňa   12.   9.   2002   o prerušení trestného   stíhania   som   poškodenému   opomenula   doručiť   vzhľadom   k zaťaženosti vyšetrovacími spismi. V tom čase bol vo väzbe v UVV Banská Bystrica.

Uznesenie zo dňa 4. 6. 2004 o pokračovaní v tr. stíhaní a 29. 10. 2004 o prerušení trestného stíhania som poškodenému J. T. nedoručila, nakoľko som nemala vedomosť kde sa J. T. nachádza. Bol predvolaný na výsluch kde celá doporučená zásielka sa dňa 7. 10. 2004 vrátila s poznámkou, že adresát na uvedenej adrese je neznámy. Tiež zo správy OO PZ Zvolen zo dňa 28. 10. 2004 vyplýva, že poškodený J. T. sa v mieste pobytu nezdržiava, kde nebýva a tiež bol preverený pobyt pri rieke Hron, kde sa zvyknú zdržiavať bezdomovci, ale ani tam sa J. T. nezdržiaval, nebolo ho možné predviesť a teda som mu nemohla doručiť predmetné uznesenia (pri výsluchu).

Uznesenia zo dňa 14. 12. 2005 a 25. 9. 2006 o pokračovaní v trestnom stíhaní som poškodenému J. T. nedoručila tiež z dôvodu, že pobyt menovaného mne nebol známy, teda len operatívnou cestou som dala menovanému doručiť uznesenie, čo sa nepodarilo. Podotýkam, tieto uznesenia som poškodenému J. T. doručila naraz, pričom sťažnosť proti   týmto   uzneseniam   si   mohol   podať   v trojdňovej   lehote   od   doručenia   uznesení.   Vo všetkých   prípadoch pokiaľ   išlo   o uznesenia o prerušení   trestného   stíhania,   dôvodom   na prerušenie bola neprítomnosť obvinených resp. jedného z obvinených. V prípade, že by tieto uznesenia boli   nezákonné,   tieto   by boli   zrušené dozorujúcim   prokurátorom   OP   Zvolen. To isté platí aj o uzneseniach o pokračovaní v trestnom stíhaní.

V prípade poškodeného J. T. ide o osobu, ktorá sa v mieste trvalého pobytu už dlhé roky nezdržiava, nakoľko byt kde má nahlásený trvalý pobyt je roky predaný a pohybuje sa medzi bezdomovcami, nikde mu nie je možné doručiť ani predvolanie ani uznesenia.“

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   zistenia   vyplývajúce   z vyjadrenia   vyšetrovacieho orgánu a zo sťažnosti sťažovateľa na jednej strane konštatoval, že predmetné uznesenia z 15. júla 2002, 12. septembra 2002, 4. júna 2004, 29. októbra 2004, 14. decembra 2005 a 25.   septembra   2006   boli   sťažovateľovi   nepochybne   doručené   so   značným   časovým odstupom od ich vydania v jeden deň (14. novembra 2007), sťažovateľ však podľa tvrdení v sťažnosti podal proti týmto uzneseniam sťažnosť 17. novembra 2007, čím bolo jeho právo na   účinný   opravný   prostriedok   zachované.   Ústavný   súd   však   zároveň   upozorňuje, že sťažovateľ sám prispel k nemožnosti doručiť mu uvedené uznesenia v čase ich vydania tým, že neoznámil vyšetrovaciemu orgánu korešpondenčnú adresu, na ktorú by mu bolo možné zasielať písomnosti v danej trestnej veci.

Po   komplexnom   zhodnotení   všetkých   skutočností   ústavný   súd   považuje   postup vyšetrovacieho   orgánu   pri   doručovaní   predmetných   uznesení   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný,   pretože vyšetrovací   orgán   hneď, ako mu bolo známe miesto   pobytu sťažovateľa,   pokúsil   sa   mu   (úspešne)   doručiť   tieto   uznesenia,   pričom   v čase   vydania predmetných   uznesení   sa   snažil   operatívnou   cestou   zistiť   miesto   aktuálneho   pobytu sťažovateľa.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V súlade so   svojou   stabilizovanou judikatúrou   ústavný súd vychádzajúc z obsahu už citovaného textu čl. 14, čl. 19 ods. 1 a čl. 40 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2 listiny v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 53 dohovoru konštatoval, že medzi ich obsahom a tvrdeniami sťažovateľa zjavne neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.

Vo   vzťahu   k ďalším   právam   označeným   sťažovateľom,   ktoré   majú   prevažne procesný charakter, považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj právny názor, podľa   ktorého   za   iné   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nepochybne považovať   aj konkrétne   okolnosti   danej   veci,   predovšetkým   intenzitu   pochybení, resp. nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich ústavnoprávny   rozmer,   vrátane   miery,   ktorou   sťažovateľ   priamo   alebo   nepriamo pochybeniam alebo nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich označených práv doručením predmetných uznesení so značným časovým odstupom od ich vydania, pri predbežnom prerokovaní v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom vyšetrovacím orgánom pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 a v konaní okresnej prokuratúry vedenom pod sp. zn. 1 Pv 624/02

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru, pretože podľa jeho názoru vo veci vedenej okresným úradom vyšetrovania pod sp. zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02 a veci vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pv 624/02 vznikli nečinnosťou týchto orgánov zbytočné   prieťahy.   Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   za   zbytočné   prieťahy a „nečinnosť“ považuje sťažovateľ obdobia, v ktorých bolo konanie prerušené.

Ústavný súd si vyžiadal stanovisko k tejto časti sťažnosti sťažovateľa od okresnej prokuratúry.   Vo   vyjadrení   okresnej   prokurátorky,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 18. februára 2008, sa okrem iného uvádza:

„Podania   adresované   Ústavnému   súdu   SR   dozorujúca   prokurátorka   Okresnej prokuratúry vo Zvolene vybavovala pod sp. zn. 1 Pv 624/02, kde v predmetnej veci J. T. vystupoval v postavení poškodeného a v danej   trestnej veci bolo vedené trestné stíhanie proti obvineným V. Z., t. č. v ÚVTOS B. a P. K., t. č. v ÚVTOS B. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona účinného do 01. 01. 2006, ktorého sa dopustili formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona účinného do 01. 01. 2006. Skutočnosti uvádzané v zaslaných podaniach, ktoré boli adresované aj tunajšej prokuratúre počas prípravného konania boli priebežne vybavované nasledovným spôsobom:

1) Prvé podanie v danej trestnej veci poškodeného J. T., ktoré adresoval priamo Generálnej prokuratúre SR zo dňa 17. 06. 2006, ktoré bolo odstúpené tunajšej prokuratúre 17. 07. 2006 na priame vybavenie bolo vyhodnotené ako sťažnosť na prieťahy v konaní a nečinnosť vyšetrovateľky PZ, ktoré bolo dozorujúcou prokurátorkou vybavené pod sp. zn. 1 Pv 624/02 tým, že bol preskúmaný spisový materiál v zmysle § 210 Tr. poriadku, o čom bol poškodený J. T. vyrozumený dňa 11. 09. 2006.

2) Dňa 25. 09. 2006 bola predložená vyšetrovateľkou PZ pod sp. zn. OÚV-221/ZV-02 prokurátorovi sťažnosť poškodeného J. T. proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. a) Tr. poriadku zo dňa 14. 04. 2006, ktorým bolo trestné stíhanie prerušené uznesením vyšetrovateľky PZ pod sp. zn. OÚV-221/ZV-02 z dôvodu neprítomnosti obvineného P. K., na ktorého bol v inej trestnej veci vydaný príkaz na zatknutie. Predmetná sťažnosť bola dozorujúcou prokurátorkou 13. 10. 2006 postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodná zamietnutá, kde toto rozhodnutie bolo podľa vykázaného doručenia doručené poškodenému J. T. dňa 19. 10. 2006.

3) V predmetnej trestnej veci poškodený J. T. podal podnet tunajšej prokuratúre, ako aj priamo vyšetrovateľke PZ zo dňa 03. 10. 2007, ktorý bol vybavený sčasti ako podnet v zmysle zákona o prokuratúre, o vybavení ktorého bol poškodený J. T. vyrozumený 22. 11. 2007   a sčasti   bolo   jeho   podanie   vyhodnotené   ako   námietka   zaujatosti   voči   konajúcej vyšetrovateľke, o ktorej bolo rozhodnuté 15. 11. 2007 uznesením podľa § 32 ods. 3 Tr. poriadku   s poukazom   na   ustanovenie   §   31   ods.   1   Tr.   poriadku,   kde   sa   vyšetrovateľka z konania vo veci necítila byť zaujatá a nevylúčila sa z tohto konania. Predmetné uznesenie pod sp. zn. OÚV-221/ZV-02 bolo doručené podľa vykázaného doručenia poškodenému 15. 11. 2007 osobne vyšetrovateľkou.

4) Ďalšie podanie poškodeného J. T. z 27. 11. 2007, doručené tunajšej prokuratúre 03. 12. 2007 bolo vyhodnotené ako opakovaný podnet a súčasne ako námietka zaujatosti voči dozorujúcej prokurátorke   a tento   bol predložený   v zmysle Zákona   o prokuratúre   č. 153/2001 Z. z. nadriadenej prokuratúre, t. j. Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici dňa 09. 01. 2008. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici podnet poškodeného J. T. ako   nedôvodný   odložil   a vec   po   rozhodnutí   vrátil   tunajšej   prokuratúre   24.   01.   2008, nakoľko vo veci bol súčasne podaný návrh na podanie obžaloby vyšetrovateľkou PZ, ktorá vec realizovala a to 10. 12. 2007.

Doposiaľ   nebolo   možné   podať   príslušnému   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   v tejto trestnej veci obžalobu, nakoľko ako je to vyššie uvedené bolo rozhodované aj o námietke zaujatosti dozorujúcej prokurátorky a to uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry vo Zvolene zo dňa 19. 12. 2007 pod sp. zn. 1 Pv 624/02, kde bolo rozhodnuté podľa § 32 ods. 3 Tr.   poriadku   s poukazom   na   ustanovenie   §   31   ods.   1   Tr.   poriadku   o nevylúčení   sa z vykonávania   ďalšieho   prokurátorského   dozoru   v predmetnej   trestnej   veci   dozorujúcou prokurátorkou   A.   K.   Po   doručení   predmetného   uznesenia   poškodený   proti   nemu   podal sťažnosť,   o ktorej   bude   rozhodovať   Okresná   prokurátorka   vo   Zvolene   a po   rozhodnutí o jeho sťažnosti s najväčšou pravdepodobnosťou bude vo veci postupom podľa § 234 ods. 1 Tr. poriadku podaná Okresnému súdu vo Zvolene obžaloba na obvinených V. Z. a P. K. V danej   trestnej   veci   bolo   vydaných   viacero   uznesení,   nakoľko   trestné   stíhanie v danej trestnej veci bolo opakovane prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku účinného do 01. 01. 2006 a to pre neprítomnosť jednak samotného poškodeného J. T., ako aj obvinených a preto sa mu nepodarilo doručiť predvolania k úkonom, ako aj samotné uznesenia. Konkrétne prerušené trestné stíhanie pre neprítomnosť poškodeného bolo 29. 10. 2004   postupom   podľa   §   173   ods.   1   písm.   a)   Tr.   poriadku   účinného   do   01.   01.   2006 prerušené. O skutočnosti, že nebolo možné aj pre neprítomnosť poškodeného realizovať úkony   a úspešne   ukončiť   danú   trestnú   vec   po   tak   dlhé   obdobie   svedčia   záznamy vyšetrovateľky, kde boli podávané žiadosti o vypátranie jeho pobytu príslušným OO PZ Zvolen v tomto období. Tieto sú zažurnalizované v koncepte vyšetrovacieho spisu.

Je   pravdou,   že   až   následne   po   poslednom   rozhodnutí   o pokračovaní   v trestnom stíhaní zo dňa 25. 09. 2006 boli doručované uznesenia poškodenému J. T. pri úkone a to 14. 11. 2007, čo realizovala vyšetrovateľka PZ, o čom svedčia priložené doručenky podpísané samotným poškodeným J. T. z predmetného dňa.“

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   konanie bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní uplatňuje po začatí trestného stíhania v prípadoch,   keď je sťažovateľ obvinenou alebo poškodenou osobou (III. ÚS 183/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd aj v tomto prípade skúmal s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a berúc do úvahy: 1. právnu a faktickú zložitosť   veci,   2.   správanie   sťažovateľa,   3.   spôsob   postupu   vyšetrovacieho   orgánu a okresnej prokuratúry (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98), pričom v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa sústredil najmä na posúdenie skutočnosti, či viacerými prerušeniami konania   vedeného   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-221/20-ZV-02   mohlo   dôjsť   k porušeniu označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 195/08).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide o trestné stíhanie pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť obvinené osoby proti sťažovateľovi ako poškodenému. Trestnú   vec   možno   hodnotiť   po   skutkovej   stránke   za   pomerne   zložitú   s poukázaním na potrebu znaleckého dokazovania (II. ÚS 195/05), ako aj zdĺhavé zisťovanie rozhodných skutočností spôsobené viacerými obdobiami neprítomnosti obvinených osôb. Po právnej stránke predmetná vec nevykazuje známky zložitosti.

V súvislosti   s uplatnením   druhého   kritéria   (správanie   sťažovateľa)   pri   hodnotení dĺžky konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako poškodený prispel k doterajšej dĺžke konania tým, že aj v dôsledku jeho neprítomnosti bolo potrebné podľa vyjadrenia okresnej prokuratúry zo 14. februára 2008 uznesením z 29. októbra 2004 prerušiť trestné stíhanie. V danom prípade nemožno predĺženie konania pripísať na ťarchu vyšetrovacieho orgánu (III. ÚS 274/03, IV. ÚS 142/07).

Pri   preskúmaní   postupu   vyšetrovacieho   orgánu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: OÚV-221/20-ZV-02   ústavný   súd   zistil,   že   trestné   konanie   bolo   prerušené uzneseniami   z 12.   septembra   2002   (neprítomnosť   obvineného),   29.   októbra   2004 (neprítomnosť obvineného a poškodeného) a 14. apríla 2006 (neprítomnosť obvineného), pričom vyšetrovací orgán začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie uznesením z 15. júla 2002.

Podľa § 228 ods. 2 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   policajt   preruší   trestné   stíhanie, ak nemožno pre neprítomnosť obvineného alebo svedka vec náležite objasniť. Podľa § 173 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vyšetrovateľ alebo policajný orgán preruší trestné stíhanie, ak nemožno pre neprítomnosť obvineného alebo poškodeného vec náležite objasniť. Ide o rozhodnutie predbežnej povahy, pričom prerušenie je obligatórne v prípade, ak nastane splnenie uvedenej podmienky.

V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Činnosť vyšetrovacieho orgánu ako orgánu činného v trestnom konaní je limitovaná ustanoveniami Trestného poriadku. Z uvedeného   vyplýva,   že   prerušením   trestného   stíhania   v súlade   s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V časti týkajúcej sa preskúmania postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 624/02 ako dozorovom konaní ústavný súd uvádza, že postavenie a postup prokurátora v prípravnom konaní upravuje § 17 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   v spojení   s   §   230   a nasl.   Trestného   poriadku.   Úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dohľad nad tým, aby orgány činné v trestnom   konaní   dodržiavali   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   postupovali v zhode s účelom a základnými zásadami trestného konania a aby nikto nebol nezákonne obmedzovaný v základných právach a slobodách.

Z vyjadrenia   okresnej   prokuratúry   zo   14.   februára   2008   vyplýva,   že   sa   v rámci dozoru   nad   vecou   vedenou   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-221/20-ZV-02   riadne   zaoberala všetkými podaniami sťažovateľa vrátane riadnych opravných prostriedkov podaných proti uzneseniam, podnetov a námietok zaujatosti, pričom v danej veci bol 10. decembra 2007 vyšetrovacím orgánom podaný návrh na podanie obžaloby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil v postupe okresnej prokuratúry v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pv   624/02   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008