znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Š., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. K, K., ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   na   ochranu   manželstva,   rodičovstva a rodiny   podľa   čl. 41   ods. 1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Čadca   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   11 P 18/1995   a   sp. zn. 10 C 684/1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na rovnosť   účastníkov   v konaní podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených pod sp. zn. 11 P 18/1995 a sp. zn. 10 C 684/1998.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/03 zo 7. apríla 2004, v ktorom ústavný súd o. i. už prikázal okresnému súdu v namietaných konaniach konať bez zbytočných prieťahov, avšak napriek tomuto príkazu to tak podľa nej nie je, pretože v jej právnych veciach nebolo právoplatne rozhodnuté.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 11 P 18/1995 sa rozhodovalo o zverení vtedy ešte maloletej dcéry sťažovateľky do jej výchovy a o výživnom. Hoci sa maloletá dcéra medzitým stala plnoletou, vyštudovala a vydala sa, okresný súd podľa sťažovateľky svojou nečinnosťou a prieťahmi nebol dodnes schopný zabezpečiť pre ňu primerané výživné zo strany jej otca.

Rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   11 P 18/1995-522   z 12. apríla   2007   bol   návrh na zvýšenie výživného zamietnutý, pretože podľa názoru okresného súdu v rozhodujúcom období   nedošlo   k takej   zmene   pomerov,   ktorá   by   odôvodňovala   priznanie   zvýšeného výživného. Rozsudok dosiaľ nie je právoplatný, pretože sťažovateľka sa spolu s plnoletou dcérou   proti   tomuto „rozsudku   ako   nespravodlivému   odvolala   (...),   vec   teda   nie   je do dnešného dňa ukončená, celá ťarcha výživy ostala na matke Ing. B. Š.“.

Na   okresnom   súde   sa   viedlo   aj   konanie   o rozvod   manželstva   sťažovateľky,   a to pod sp. zn. 10 C 684/1998. Rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 684/98-23 z 28. júla 1990 nadobudol 31. augusta 1998 právoplatnosť v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o rozvode manželstva a zverení maloletej dcéry do výchovy sťažovateľky na čas po rozvode. V rámci tohto   konania   sa   rozhodovalo   aj   o výživnom   na   čas   po   rozvode   manželstva.   Podľa sťažovateľky   vec   ohľadom   výživného   dodnes   nebola   právoplatne   skončená,   keďže   pre pochybenie   okresného   súdu   nebolo   dosiaľ   doručené   právoplatné   rozhodnutie.   Je   to   tak preto, že podľa rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. marca 2003, bolo v dôsledku zjavnej nesprávnosti jeho výroku stanovené platiť výživné nesprávnej procesnej strane – sťažovateľke, ktorej bola maloletá dcéra zverená do výchovy, namiesto otca maloletej.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 684/1998-138 z 29. októbra 2002 vyplýva, že „odporca   je   povinný   prispievať   na   výživu   A.   Š.   (...)   výživným   v sume   2 500 Sk od právoplatnosti   rozhodnutia   o rozvode“. Dlžné   výživné   za   minulé   obdobie   v sume 25 200 Sk bol „odporca povinný platiť k rukám Ing. B. Š.“ a odo dňa plnoletosti maloletej dcéry priamo jej. Z kontextu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že išlo o zjavnú nesprávnosť okresného súdu, keď vo výroku označil „odporcu“, teda sťažovateľku, za osobu povinnú prispievať   na výživné,   pričom   otec   maloletej   bol   v tomto   konaní   „navrhovateľom“. Sťažovateľka   proti   tomuto   rozsudku   ako „nespravodlivému,   protiprávnemu   a úplne nelogickému a nezmyselnému bez právneho podkladu“, v ktorom bola zaviazaná prispievať sama sebe na výživu jej maloletej dcéry, podala 16. júna 2004 odvolanie. Okresný súd 8. júla 2004 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrok rozsudku z 29. októbra 2002.

Z uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 30/04 z 1. decembra 2004 vyplýva, že odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté, pretože podľa zistenia   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľky 11. februára 2003, a preto odvolanie podané sťažovateľkou až v roku 2004 treba považovať za oneskorene podané. Pokiaľ ide o odvolanie proti opravnému uzneseniu okresného   súdu   z 8.   júla   2004   vydanému   v súvislosti   s rozsudkom   okresného   súdu z 29. októbra 2002,   o tomto   bolo   rozhodnuté   samostatným   uznesením   po   odstránení formálno-procesných nedostatkov v konaní vedenom okresným súdom, keď krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 40/2007 potvrdil označené opravné uznesenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla ústavnému súdu, aby takto rozhodol: „Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci 11 P/18/95   svojou   nečinnosťou,   nerovnosťou   pred   súdom,   nespravodlivosťou   porušil   jej základné práva navrhovateľky ako aj zákonnej zást. dcéry A. podľa čl. 48, ods. 2, Ústavy SR, čl. 47, ods. 3, Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 5, Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd v Čadci, ktorý je príslušným všeobecným súdom navrhovateľky vo veci 10 C 684/95 svojou nečinnosťou a nespravodlivosťou porušil jej základné práva ako aj zákonnej zást. dcéry A. podľa čl. 48, ods. 2, Ústavy SR a čl. 41 ods. 1 a ods. 5, Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd priznáva navrhovateľke primerané zadosťučinenie vo výške 398.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť navrhovateľke do 3 dní.

Ústavný súd priznáva trovy konania právnej pomoci JUDr. J. K. vo výške 6.296,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

Podľa čl. 47 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených   zákonom   (ods. 2).   Všetci   účastníci   sú   si   v konaní   podľa   odseku 2   rovní (ods. 3).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Podľa judikatúry všeobecných súdov (napr. R 18/75 NS ČSSR) v konaní o výživnom dieťaťa od rodiča za dobu neplnoletosti dieťaťa je druhý z rodičov účastníkom konania i potom, keď už dieťa dosiahlo plnoletosť.

1. K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1   a 5,   čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 684/1998

Sťažovateľka   okrem   iného   namietala   porušenie   označených   základných   práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 684/1998.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom   konaní   do   7.   apríla   2004,   keď   bol   vydaný   nález   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 281/03,   ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,   podľa   ktorého   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len   o podmienkach   konania,   ak v ďalšom   návrhu   už   podmienky   konania   boli   splnené,   považuje   sťažnosť   v tejto   časti za neprípustnú.

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/03 je zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   už   obrátila   na   ústavný   súd   vo   veci   zbytočných prieťahov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 684/1998.

O sťažovateľkinom namietanom porušení jej základného práva v uvedenom konaní rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 281/03 zo 7. apríla 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. mája 2004.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako neprípustnú.

O vyživovacej povinnosti otca maloletej dcéry voči sťažovateľke na čas po rozvode manželstva rozhodol okresný súd rozsudkom z 29. októbra 2002. Odvolanie sťažovateľky zo   16.   júna   2004   proti   tomuto   rozsudku   krajský   súd   odmietol   ako   oneskorene   podané 1. decembra 2004.   Preto   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   konaniu   vedenému   okresným súdom pod sp. zn. 10 C 684/1998 treba považovať za oneskorene podanú.

2. K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 1   a 5,   čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 18/1995

a) k čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 18/1995.

Článok 41   ods. 1   ústavy   priznáva   ochranu   manželstva,   rodičovstva   a   rodiny   ako inštitútom.   Táto   ochrana je zabezpečená prostredníctvom   predpisov   z oblasti rodinného, finančného a trestného práva. Je nepochybné, že aj právo na pomoc štátu zaručené čl. 41 ods. 5   ústavy   je   v konkrétnej   podobe   rozpracované   taktiež   v príslušných   právnych predpisoch (napr. finančného a rodinného práva, práva sociálneho poistenia). Z čl. 51 ods.1 ústavy, ktorý obsahuje vlastné interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov ústavy, medzi ktoré patrí aj čl. 41 ústavy, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto článkoch sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy v tom,   že   všeobecný   súd „... nedokázal   včasnou   rozhodovacou   činnosťou   zabezpečiť rodičovskú   starostlivosť   otcom   J.   Š.   aspoň   včasným   platením   primeraného   výživného k rukám   navrhovateľky...“,   t. j.   prieťahmi   v konaní   všeobecného   súdu,   resp.   jeho nečinnosťou.

Zjavným skutkovým základom sťažnosti sú zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu   a argumentácia   sťažovateľky   sa   vzťahuje iba na jeho nečinnosť,   resp.   neefektívnu a nesústredenú činnosť. Základné práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy zaručujú ochranu rodiny a rodičom právo na pomoc štátu. Obsahom čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy nie je právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy.

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že   „zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou“ (napr. III. ÚS 203/02, III. ÚS 84/03). V danom prípade je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu   zjavne   neopodstatnená,   pretože   medzi   skutkovou   stránkou   veci   spočívajúcou v namietaných   pridlhých   časových   odstupoch   v postupe   okresného   súdu   pri   vykonávaní jednotlivých   procesných   úkonov   uskutočnených   v označenom   konaní,   resp.   jeho neefektívnou a nesústredenou činnosťou a namietaným porušením základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 5 ústavy, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala prijatie záveru o ich porušení.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b) k čl. 47 ods. 3 ústavy

Porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľka predovšetkým v   tom,   že   okresný   súd „sústavne   spôsoboval   prieťahy   a   vyžiadaval   iba doklady a dôkazy od navrhovateľky“, ako aj v tom, že „majetkami otca sa súd takmer nezaoberal, ani prvotnými daňovými dokladmi, ktoré od matky vyžiadaval, hoci tá mala príjem aj z podnikania aj zo závislej činnosti a otec iba z podnikania“.

Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Z tvrdení uvádzaných v sťažnosti ani z príloh k nej pripojených nevyplývajú žiadne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   okresný   súd   pre   účastníkov   predmetného konania   nevytvoril   rovnaké   procesné   podmienky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup všeobecného   súdu   v danej   veci   a   uplatňovanie   jeho   právomocí   v súlade   s Občianskym súdnym   poriadkom   nesignalizuje   vo   väzbe   na   argumentáciu   sťažovateľky   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy žiadnu možnosť porušenia zásady rovnosti strán   v civilnom   procese.   Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažovateľkina   námietka   porušenia   rovnosti   strán   v konaní   pred   súdom   je   zjavne neopodstatnená, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

c) k čl. 48 ods. 2 ústavy

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní do 7. apríla 2004, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/03, ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde považuje túto časť sťažnosti za neprípustnú (podrobnejšie pozri odôvodnenie v časti II bod 1 tohto uznesenia).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď   bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemôže   dochádzať   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

V danom prípade označené konanie okresného súdu skončilo 12. apríla 2007, keď okresný súd vydal rozsudok, ktorým o uplatnenom nároku rozhodol. Hoci rozsudok nie je právoplatný,   lebo   sťažovateľka   podala   proti   nemu   odvolanie,   k namietaným   zbytočným prieťahom   už   odo   dňa   vydania   tohto   rozsudku,   resp.   od   doručenia   jeho   písomného vyhotovenia,   nemohlo   zo   strany   okresného   súdu   dochádzať.   Sťažovateľka   sa   obrátila na ústavný súd so svojou sťažnosťou podaním doručeným 26. júna 2007, teda v čase, keď okresný súd už svojím postupom nemohol porušovať jej označené základné právo.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   aj   v tejto   časti   za   zjavne neopodstatnenú, a preto ju v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007