znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/05-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti S. K. a V. M., obe bytom T., zastúpených advokátom JUDr. R. C., T., ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 34/93, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. K. a V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C   34/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 34/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. S. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. V.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť S. K. a V. M. trovy konania spolu v sume   8 603 Sk   (slovom   osemtisícšesťstotri   slovenských   korún)   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. R. C., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 211/05-08 z 25. augusta 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. K. a V. M. (ďalej len „sťažovateľky“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Predsedníčka Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1513/05 zo 16. novembra 2005 doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Dňa 8. 2. 1993 bola podaná žaloba žalobkyňami S. K. a V. M., oboch zastúpených JUDr. R. C., advokátom. Žaloba bola podaná proti žalovaným manželom M. a predmetom konania je platenie nájmu za užívanie spoluvlastníckych podielov v nehnuteľnostiach. Dňa 11. 3. 1993 zákonná sudkyňa vo veci JUDr. B. M. určila termín pojednávania na 2. 4. 1993. Zároveň bola vykonaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. 15. 2. 1993 zaslal advokát   žalobkýň   listinné   dôkazy   do   veci.   Pojednávanie   zo   dňa   2. 4. 1993   po   vypočutí účastníkov   konania   bolo   odročené   na   23. 4. 1993   za   účelom   doplnenia   dokazovania pripojením ďalšieho spisu a urobením dotazu na Obecný úrad D. Pojednávanie 23. 4. 1993, na ktorom sa nezúčastnili žalobkyne, a nebolo súdu doručené vyjadrenie obecného úradu, bolo odročené na neurčito za účelom vykonania urgencie na Obecný úrad D. s opätovnou žiadosťou o vyjadrenie vo veci. Dňa 29. 4. 1993 Obecný úrad D. zaslal žiadanú správu. Dňa 10. 5. 1993 určila sudkyňa termín pojednávania na deň 26. 5. 1993, zástupca žalobkýň sa na uvedený termín pojednávania ospravedlnil z dôvodu iného dôležitého pojednávania na Krajskom súde v Bratislave a žiadal o odročenie pojednávania. Ďalšie pojednávanie bolo stanovené na 2. 7. 1993. Na toto sa dostavili iba zástupcovia účastníkov, pojednávanie bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania   znaleckým   dokazovaním v súvislosti s určením priestorov predmetnej nehnuteľnosti, za ktoré sa žiadala náhrada. Uznesenie o ustanovení znalca bolo vypracované 20. 7. 1993. Ustanovený znalec Ing. Š. dňa 17. 8. 1993 vrátil súdu spisový materiál vzhľadom na veľkú zaneprázdnenosť a veľký počet vybavovaných posudkov. Ďalším uznesením zo dňa 30. 9. 1993 súd ustanovil iného znalca vo veci. Ustanovený znalec M. G. vrátil spis 25. 10. 1993 s tým, že nie je znalcom z odboru   ekonomiky.   Úpravou   sudkyne   zo dňa   15. 11. 1993   bolo   vyhotovené   uznesenie   o ustanovení   ďalšieho   znalca   -   Ing. O.   J.,   znalca   z   odboru   ekonomiky.   Následne   po právoplatnosti uznesenia bol spisový materiál zaslaný znalcovi Ing. J. úpravou z 7. 1. 1994 na adresu jeho bydliska v N. Z. Ustanovený znalec oznámil súdu, že bol odvolaný z funkcie znalca   a preto   nemôže   vypracovať   posudok   vo   veci.   Ďalšou   úpravou   z   7. 2. 1994   bol urobený   dopyt   na   ďalších   štyroch   znalcov,   či   títo   majú   špecializáciu   na   vykonanie znaleckého   posudku   vo veci.   Následne   požiadaní   znalci   odpovedali   súdu   na   dotaz v súvislosti s možnosťou podania posudku. Uznesením zo dňa 10. 3. 1994 súd ustanovil za znalca vo veci Ing. S. Ž., H. O., ktorému bol spis zaslaný 11. 4. 1994. Dňa 21. 6. 1994 súd   urgoval   znalca   na   podanie   posudku,   keďže   posudok   nebol   podaný,   bola   vykonaná ďalšia   urgencia   na   znalca   dňa   19. 9. 1994,   8. 11. 1994,   3. 1. 1995.   Dňa   16. 1. 1995 zástupca žalobkýň podal návrh na rozšírenie návrhu. 2. 2. 1995 bol znalec znovu urgovaný na   podanie   posudku   ako   aj   na   oznámenie,   z   akého   dôvodu   doteraz   posudok   nepodal. Urgencia bola vykonaná aj dňa 9. 3. 1995, keď v tento deň aj znalec zaslal súdu prípis, v ktorom sa ospravedlňuje za meškanie vo veci vypracovania posudku, ktoré je spôsobené vypracovávaním ďalších 8 znaleckých posudkov. Zároveň oznámil, že posudok vypracuje v najbližšom čase. 9. 5. 1995 ako aj 12. 6. 1995 bol opätovne znalec urgovaný na podanie posudku   vo   veci.   10. 7. 1995   oznámil   znalec,   že   požadovaný   posudok   zašle   do   7   dní, meškanie   je   spôsobené   stále   jeho   prac.   zaťaženosťou.   Znalecký   posudok   podal   znalec 12. 9. 1995. Dňa 14. 9. 1995 sudkyňa určila termín pojednávania na 18. 10. 1995, doručila účastníkom kópie predmetného znal. posudku. Pojednávanie z 18. 10. 1995 bolo odročené po vypočutí zástupcov účastníkov na deň 27. 10. 1995. Toto pojednávanie bolo odročené na 24. 11. 1995 potom, čo zástupca žalovaných oznámil, že znalec nebol vykonať ohliadku predmetnej nehnuteľnosti,   na ďalšie pojednávanie bol opakovane volaný znalec Ing.   Ž. 27. 10. 1995 podali žalobkyne cestou právneho zástupcu vyjadrenie k znaleckému posudku ako   i   k   rozšírenému   návrhu.   Pojednávanie   z   24. 11. 1995   bolo   odročené   potom, čo sa žalobcovia   a   odporcovia   nedostavili,   dostavil   sa iba   zástupca   žalobkýň   a   súdny znalec. Na pojednávaní dňa 24. 11. 1995 bol vynesený vo veci rozsudok.

Dňa   16. 1. 1996 bolo   vo veci   podané   odvolanie,   po   vyjadrení   zástupcu žalobcov k odvolaniu   bola   vec   predložená   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   odvolacie   konanie dňa 20. 2. 1996.   Dňa   9. 9. 1996   odvolací   súd   vrátil   spis   prvostupňovému   súdu   potom, čo rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Úpravou   sudkyne   z   16. 9. 1996   táto   vytýčila   termín   pojednávania   vo   veci na 8. 11. 1996 po doručení uznesenia odvolacieho súdu účastníkom. Dňa 7. 10. 1996 podal zástupca žalobkýň rozšírenie návrhu. Pojednávanie z 8. 11. 1996 po doručení rozšíreného návrhu zástupcovi žalovaných bolo odročené na neurčito s tým, že zástupca žalovaných bol zaviazaný na predloženie vyjadrenia vo veci v súvislosti s uplatneným nárokom žalovaných. 15. 11. 1996   oznámil   zástupca   žalovaných,   že   nemá   žiadne   ďalšie   návrhy   a nároky. 21. 11. 1996   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   10. 1. 1997,   na   ktorom   pojednávaní sa zúčastnili žalovaní a zástupca žalobcov. Pojednávanie bolo odročené na deň 28. 2. 1997 za účelom predvolania zástupcu žalovaných. Na pojednávaní dňa 28. 2. 1997 bol vynesený rozsudok vo veci. Dňa 28. 4. 1997 bolo vo veci podané odvolanie zo strany žalovaných, po doručení odvolania protistrane a po príprave veci na predloženie odvolaciemu súdu, bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave dňa 20. 8. 1997.

Dňa   6. 2. 1998   bol   vrátený   spis   z   odvolacieho   súdu   ako   predčasne   predložený za účelom odstránenia vád podania. Po odstránení týchto vád bol spis opätovne predložený krajskému súdu dňa 25. 2. 1998 na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 1. 6. 1998 bol vrátený spis potom, čo odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doručení uznesenia účastníkom konania, po výzve na účastníkov v súvislosti s návrhom na ďalšie dokazovanie vo veci,   oznámil zástupca žalovaných   dňa   10. 8. 1998,   že   nenavrhuje   žiadne   ďalšie   dôkazy.   13. 10. 1998   oznámil zástupca žalobkýň rozšírenie návrhu ako i vyjadrenie žalobkýň k doterajšiemu dokazovaniu vo veci. 20. 10. 1998 určila sudkyňa vo veci pojednávanie na deň 22. 1. 1999. Predmetné pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom výzvy na účastníkov konania ohľadom špecifikácie pohľadávky vo veci. Ďalšie pojednávanie bolo určené na 3. 9. 1999 úpravou sudkyne z 29. 4. 1999. Dňa 30. 8. 1999 doručili žalovaní požadovanú špecifikáciu súdu, pojednávanie z 3. 9. 1999 po vypočutí zástupcov účastníkov bolo odročené na 17. 12. 1999 za   účelom   doplnenia   dokazovania   vo   veci.   Dňa   6. 12. 1999   podali   žalovaní   vo veci stanovisko ohľadom investícií do predmetnej nehnuteľnosti. Pojednávanie z 17. 12. 1999 pre neprítomnosť účastníkov konania bolo odročené na neurčito. Ďalšou úpravou sudkyne z 8. 6. 2000 bolo pojednávanie odročené na 25. 8. 2000, bola vykonaná výzva na žalobcov v súvislosti   s   doplatkom   súdneho   poplatku.   Pojednávanie   z   25. 8. 2000   bolo   odročené na 24. 11. 2000 za účelom požiadania Obecného úradu D. o prešetrenie užívacích pomerov v predmetnej nehnuteľnosti. Dňa 20. 10. 2000 oznámil zástupca žalobkýň späťvzatie návrhu voči žalovanému v I. rade F. M. Zároveň zástupca žalobkýň rozšíril žalobný návrh čo do výšky uplatnenej pohľadávky. 23. 10. 2000 Obec D. podala vyjadrenie.   Na pojednávaní 24. 11. 2000 bol vynesený rozsudok vo veci. Dňa 5. 2. 2001 bolo vo veci podané odvolanie zo   strany   žalovanej.   Po vyjadrení   žalobkýň   k odvolaniu   žalovanej   bola   vec   predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v Trnave 28. 6. 2001 rozhodol tak, že v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V   dôsledku   odchodu   JUDr.   B.   M.   na   starobný   dôchodok   dňom   30. 6. 2001   bola predmetná vec predsedníčkou súdu prikázaná na ďalšie konanie s účinnosťou od 1. 7. 2001 sudkyni JUDr. M. M. Sudkyňa doručila účastníkom konania uznesenie odvolacieho súdu. Následne   aj   táto   sudkyňa   JUDr. M.   zostala   práceneschopná   a   v   nadväzujúcom   období odišla na riadnu materskú dovolenku. Dňa 5. 6. 2001 spis prevzala sudkyňa Mgr. A. T., ktorej bolo konanie pridelené opatrením predsedníčky súdu na ďalšie konanie. 11. 6. 2002 žalobkyne podali vo veci návrh rozšírený o ďalší nárok. V ďalšom období sudkyňa Mgr. T. nevykonávala úkony vzhľadom na veľké množstvo vecí v jej oddelení, ktoré boli reštančné, medzičasom   podaním   zástupcu   žalobkýň   dňa   16. 6. 2003,   9. 6. 2004   tento   opätovne oznamoval rozšírenie návrhu. Úpravou sudkyne zo dňa 21. 9. 2005 sa doručovalo uznesenie odvolacieho   súdu   ďalšiemu   účastníkovi   konania.   Sudkyňa   úpravou   z   4. 11. 2005   určila termín pojednávania na 30. 11. 2005.

Vzhľadom na uvedený priebeh súdneho konania je zrejmé, že prieťahy vo veci nastali v súvislosti so znaleckým dokazovaním, kedy viacero znalcov odmietlo podanie posudku vzhľadom   na   ich   neodbornosť   v   súvislosti   s   predmetným   nárokom,   v   ďalšom   období po odchode JUDr. M. ako zákonnej sudkyne dňom 30. 6. 2001 do starobného dôchodku bola   predmetná   vec   prideľovaná   ďalším   sudkyniam,   keď   sudkyňa   Mgr. T.   vo   veci vykonala iba   úkony,   ktoré   sú   uvedené   v   tomto   oznámení,   konala   vzhľadom   na   veľkú pracovnú zaťaženosť   v   jej   oddelení   s   určitým   odstupom.   Prieťahy   vo   veci   nespôsobili sťažovateľky. (...)“

Obdobné procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu a z vyjadrení účastníkov s tým rozdielom, že   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   nerozhodol „28. júna 2001“,   ale 6. júna 2001. Navyše ústavný súd zistil, že 30. novembra 2005 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateliek na upresnenie petitu žaloby.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2. decembra 2005   sa   právny   zástupca sťažovateliek vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom uviedol:

«K obsahu vyjadrenia Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 11. 2005 podávame toto stručné stanovisko.

Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd nespochybňuje nami uvádzanú existenciu   prieťahov   v   konaní.   Práve   naopak,   tento   potvrdzuje   naše   skutkové   tvrdenia uvedené v sťažnosti, t. j. že vec nie je od roku 1993 právoplatne skončená a od 28. 06. 2001 až do súčasnej   doby,   keď   súd vytýčil   termín pojednávania   na   30. 11. 2005,   sa vo veci prakticky   nekonalo.   Súd   nakoniec   výslovne   uznáva,   že   „prieťahy   vo   veci   nespôsobili navrhovateľky“. Okresným súdom prezentované vysvetlenia tejto jeho nečinnosti (odchod konajúcej   sudkyne   na   starobný   dôchodok,   odchod   na   materskú   dovolenku, práceneschopnosť   sudkyne)   nemožno   považovať   za   také,   ktorými   by   bolo   možné ospravedlniť   porušenie   nášho   ústavného   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   idú   v   plnej   miere   na   úkor   súdu,   keďže   súd   ako   štátny   orgán   objektívne zodpovedá za dodržiavanie tohto základného práva.

Keďže   teda   z   obsahu   vyjadrenia   Okresného   súdu   Trnava   nevyplývajú   také skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo vyvracali naše tvrdenia, ale naopak sám súd priznáva existenciu prieťahov a zároveň uznáva, že sme tieto nespôsobili my, navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol v zmysle petitu našej sťažnosti zo dňa 27. 07. 2005.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02)   skúma   vždy   s ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   1)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje   aj   to,   o   čo   sťažovateľovi   ide   pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu ochranu, 2) správania účastníka konania, 3) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie vedené pred okresným súdom   o   zaplatenie   nájmu   za   užívanie   nehnuteľností   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej činnosti súdov, nie je právne a fakticky zložité. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prejednávaním a rozhodovaním. Existuje k nim   dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov.   Právna   a   skutková   zložitosť   veci   preto nemohla   mať   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom.   Ústavný   súd konštatuje,   že   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázal   na   skutkovú   a   právnu zložitosť veci.

2. Správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   úkony   sťažovateliek,   ktoré   boli   právne   zastúpené advokátom,   neprispeli   k   zbytočným   prieťahom   vo veci.   Ani   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení netvrdil, že by správanie sťažovateliek ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 34/93, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach zbytočné   prieťahy, v   niektorých   prípadoch   bolo   jeho   konanie   málo   efektívne   a   minulo sa svojmu účinku. I keď okresný súd v danej veci vykonal veľký počet procesných úkonov, v priebehu konania však nepostupoval podľa zásady vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len   „OSP“),   podľa   ktorej   len čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V postupe okresného súdu nemožno nájsť ani paralelu   medzi   ustanovením   § 114   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   pojednávanie   pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. O tom,   že   okresný   súd   v rámci   svojho   postupu   nemal   na zreteli   príslušné   zákonné ustanovenia, svedčí skutočnosť, že hoci v priebehu viac ako 12-ročného konania nariadil 15-krát   pojednávanie   a   vo   veci   aj   trikrát   rozhodol,   i napriek   tomu   vec   nie   je   dosiaľ právoplatne   skončená.   Jeho   rozhodnutia   boli   odvolacím   súdom   z dôvodu nepreskúmateľnosti   a   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   zrušené.   Stav   právnej neistoty účastníkov nebol do dnešného dňa odstránený.

Nečinnosť v postupe okresného súdu bola zistená v období od 28. júna 2001, keď mu krajský súd vrátil vec na ďalšie konanie, do 4. novembra 2005, keď určil termín výsluchu účastníka konania na 30. november 2005 (nečinnosť viac ako 52 mesiacov).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05) ďalej konštatuje, že nesústredený a neefektívny   bol aj postup okresného súdu   súvisiaci so znaleckým dokazovaním. Ako príklad je možné uviesť postup okresného súdu z 20. júla 1993, keď pribral do konania znalca, ktorý mu vrátil spis z dôvodu, že nemôže znalecký posudok   pre   zaneprázdnenosť   spracovať,   neskôr   ustanovil   znalca,   ktorý   nebol   znalcom z odboru   ekonomiky,   a   napokon   znalca,   ktorý   už   bol   z   funkcie   znalca   odvolaný. Dňa 10. marca 1994   okresný   súd   síce   pribral   do   konania   ďalšieho   znalca,   ktorý   však vypracoval   znalecký   posudok   až   po   viacerých   urgenciách,   a   nie   v lehote   stanovenej okresným súdom. Okresný súd teda nepostupoval pri nariaďovaní znaleckého dokazovania dôsledne a vopred nekonzultoval objektívnu možnosť podania posudku (§ 127 OSP), čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy, ktoré priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení.Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   nedostatočnom   personálneho   obsadení okresného súdu a neúmernej zaťaženosti sudcov ústavný súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   je toho   názoru,   že doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   vedeného na okresnom súde nemožno považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za   ústavne   akceptovateľnú,   a   preto   dospel   k   záveru,   že   základné   právo   sťažovateliek na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitostí   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 34/93 porušené.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 14 C 34/93 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   každá vo výške 80 000 Sk, ktoré odôvodnili najmä tým, že počas 12-ročnej doby súdneho konania žijú v stave právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateliek   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia ústavný súd vychádzal aj z toho, že sťažovateľky si uplatnili nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať   od sťažovateliek,   aby   čakali   na   výsledok súdneho sporu, v ktorom sa riešia ich nároky súvisiace so zaplatením nájmu za užívanie ich nehnuteľností,   viac ako   dvanásť   rokov   a   stav   konania bol   taký,   aký   zistil   ústavný   súd v konaní pred ním. Sťažovateľky oprávnene z takéhoto postupu okresného súdu pociťujú právnu   neistotu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   tejto   veci   všeobecný   súd   nevenoval dostatočnú pozornosť uvedenej povahe sporu ani tomu, o čo v ňom sťažovateľkám ide.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 14 C 34/93, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk pre každú zo sťažovateliek, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil náhradu trov konania za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti)   za   každú   sťažovateľku po 4 300 Sk.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena pre každú sťažovateľku v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s   režijným paušálom k tomuto úkonu vo výške 150 Sk v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60 Sk. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia pre dve sťažovateľky za dva úkony právnej služby v celkovej výške 8 603 Sk (každej po 4 301,60 Sk).

Úhradu   trov   konania   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005