znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 211/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. O., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K. N. M., vo veci porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   orgánov   prokuratúry   v   konaniach   vedených pod sp. zn. IV. Gn 2577/00, 1 Kn 2139/00 a Pn 2044/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2004 doručená sťažnosť V. O., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietol porušenie jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom orgánov prokuratúry v konaniach vedených pod sp. zn.   IV.   Gn   2577/00,   1   Kn   2139/00   a   Pn   2044/00.   Uviedol,   že   orgány   prokuratúry odmietajú   trestne   stíhať   skutky,   ktoré   sa   stali   v roku   1999,   a preto   sa   domáhal   okrem vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   aj   toho,   aby   ústavný   súd uložil generálnemu   prokurátorovi   konať   a   trestne   stíhať   skutky   uvedené   v   spise sp. zn. IV. Gn 2577/00.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že orgány prokuratúry vybavili podnety sťažovateľa s konečnou platnosťou už v roku 2001. Na ostatné podania príslušné orgány prokuratúry sťažovateľovi odpovedali, že ďalšie podnety budú vybavovať len vtedy, ak sa uvedú nové skutočnosti.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Vybavenie   podnetov   sťažovateľa   adresovaných   orgánom   prokuratúry   považuje ústavný   súd   za   opatrenie   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ktorým   orgány prokuratúry   zaujali   stanovisko,   podľa   ktorého   sa   vo   veci   sťažovateľa   nezačne   trestné stíhanie voči osobám označeným v podnetoch. Poslednou odpoveďou Krajskej prokuratúry v Žiline je odpoveď z 26. augusta 2003 (1 Kn 2139/00).

Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 31. mája 2004. Do doručenia sťažnosti však od poslednej odpovede orgánov prokuratúry v označenej veci sťažovateľa uplynula lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný súd súčasne pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy nezakladá také právo na inú právnu ochranu, do ktorého obsahu by patrilo aj právo na to, aby orgány prokuratúry začali voči   konkrétnej   osobe   trestné   stíhanie.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu podnecovateľ má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh nepochybne došlo. Toto právo však nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne II. ÚS 32/01, II. ÚS 45/00). V danom prípade ak orgány prokuratúry dospeli k záveru, že nie sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe, a oznámili výsledky svojho prieskumu na základe podnetov sťažovateľa s odôvodnením, ktoré nie je svojvoľné ani v rozpore s výsledkami preverovania, konali v súlade so zákonom (zákon č. 314/1996 Z. z. a   zákon   č. 153/2001   Z.   z.).   Preto   sa   nemohli   ich   konanie,   postupy   a   opatrenia   dostať do priamej spojitosti   s namietaným porušením   základného   práva   na inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z toho dôvodu by sťažnosť aj v prípade jej včasného podania bola zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.