znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   I.   K.,   zastúpenej Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a   advokáta   JUDr.   Pavla   Šteinera,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C   52/2004 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   I.   K.   trovy   konania v sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účet Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2014 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Šteinera,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 52/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 52/2004 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) v procesnom postavení odporkyne.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „K porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   I dochádza   v   doposiaľ   právoplatne   neskončenom   súdnom   konaní,   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C/52/2004   v   právnej   veci   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov... Návrh   na   začatie   konania   podal   navrhovateľ   M.   K.   ešte   dňa   10.   02.   2004. Do dnešného dňa prebehlo spolu 22 pojednávaní. K porušeniu vyššie uvedeného ústavného práva   sťažovateľky   došlo   tým,   že   pojednávania   boli   opakovane   odročované,   súd v niektorých   obdobiach   nekonal,   resp.   ak   konal   a   nariadil   pojednávania   jeho   postup na   týchto   ústnych   pojednávaniach   možno   považovať   za   neefektívny   a   nevedúci k meritórnemu rozhodnutiu vo vecí.

Dňa   18.   10.   2013   podala   sťažovateľka   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní, v právnej veci vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej pod sp. zn.: 15 C/52/2004, predsedovi Okresného súdu Košice I, v ktorej poukázala na značné prieťahy v tomto konaní.

Sťažnosť sťažovateľky pre prieťahy bola síce podľa tvrdení predsedu Okresného súdu Košice I dôvodná, avšak k náprave zjavne neviedla a k prieťahom dochádza i naďalej. V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   opätovné   odročenie   pojednávaní   pôvodne nariadených na deň 10. 12. 2013, 21. 01. 2014 a 14. 02. 2014. Prvé z nich bolo odročené z dôvodu žiadosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu o oboznámenie sa s dôkazným materiálom,   predloženým   sťažovateľkou,   ktorý   však   už   bol   predmetom   dokazovania v predošlom   konaní   a   teda   sa   s   ním   protistrana   už   mala   možnosť   oboznámiť v predchádzajúcom   priebehu   súdneho   konania.   Druhé   pojednávanie,   na   ktorom   už   mal konajúci súd vyhlásiť rozsudok, bol odročené bez udania dôvodu a tretie pojednávanie bolo odročené z technických dôvodov, ktoré súd opätovne nijako bližšie nešpecifikoval.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, čo odôvodňuje tým, že „... dlhoročné súdne konania spôsobilo sťažovateľke značné finančné problémy a nepriaznivo sa podpísalo aj pod jej zdravotný stav. Zo strany porušovateľa ide o zrejmé   a   mimoriadne   necitlivé   porušenie   práva   garantovaného   Ústavou   SR,   ktoré spôsobuje sťažovateľke stav neustálej právnej neistoty.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I bolo porušené.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/52/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Šteinera...“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 132/13 z 25. marca 2014, v ktorom okrem iného uviedol: „Po právnej stránke   prejednávaná   vec   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   prvstupňového súdu. Obsah súdneho spisu 15C/52/2004, ktorý má t. č. 808 strán, poukazuje na faktickú zložitosť   prejednávanej   veci.   Súd   vo   veci   nariadil   znalecké   dokazovanie   a   musel   si zabezpečiť väčšie množstvo listinných dôkazov.

Aj napriek uvedenému dĺžka konania nie je celkom primeraná náročnosti a zložitosti veci.   Určitý   podiel   na   dĺžke   konania   však   majú   aj   účastníci   konania   a   ich   právni zástupcovia,   ktorí   niekoľkokrát   žiadali   pojednávanie   odročiť.   Sťažovateľka   v   priebehu konania viackrát rozširovala rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov, naposledy dňa 6. 11. 2013, t. j. keď súd už dvakrát vo veci meritórne rozhodol.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 210/2014-18 z 3. apríla 2014 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti obsiahnuté v prípise sp. zn. Spr. 132/13 z 25.   marca   2014   a   zároveň   oznámil,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.   Predseda   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   132/13   z 28.   apríla   2014 doručenom ústavnému súdu 6. mája 2014 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa   7.   mája   2014   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   132/13   z   25.   marca   2014   a z 28.   apríla   2014   na   vedomie a prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   doručenom ústavnému súdu   16. mája 2014 oznámil, že „netrvá   na ústnom pojednávaní ústavného súdu“ a „zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 11. 02. 2014“.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   a   sťažnosti   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh napadnutého konania:

1.   Dňa 10.   februára 2004   bývalý manžel sťažovateľky   (ďalej   len „navrhovateľ“) doručil okresnému súdu návrh na vyporiadanie BSM po rozvode manželstva.

2.   Dňa   4.   marca   2004   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh na začatie konania a predloženie listinných dôkazov a 22. apríla 2004 doručoval poučenia o procesných právach účastníkom konania.

3.   Na   pojednávaní   7.   júna   2005   bola   vec   okresným   súdom   prerokovaná a pojednávanie   bolo   odročené   na   účely   vyžiadania   listinných   dôkazov   (okresný   súd o predmetné listiny požiadal 11. júla 2005 Stredisko cenných papierov).

4. Dňa 22. novembra 2005 odročil okresný súd pojednávanie na účely nariadenia znaleckého dokazovania a následne 1. marca 2006 uznesením č. k. 15 C 52/2004-87 nariadil znalecké dokazovanie.

5.   Súdny   znalec   doručil   znalecký   posudok   okresnému   súdu   12.   mája   2006 a vyúčtovanie znalečného 5. júna 2006; okresný súd uznesením č. k. 15 C 52/2004-129 rozhodol o odmene znalca a 15. augusta 2006 platobným poukazom rozhodol o poukázaní poplatku za podanie správy.

6. Po prerokovaní veci na pojednávaní 26. septembra 2006 okresný súd 4. októbra 2006 uznesením č. k. 15 C 52/2004-157 nariadil ďalšie znalecké dokazovanie.

7.   Dňa   29.   novembra   2006   znalec   doručil   okresnému   súdu   znalecký   posudok a vyúčtovanie odmeny, následne 8. decembra 2006 dal zákonný sudca pokyn na vyžiadanie informácií z obchodného registra.

8.   Uzneseniami   zo   17.   januára   2007   a z   22.   februára   2007   okresný   súd   priznal znalcom   odmenu   za   vypracovanie   posudkov   a   13.   marca   2007   vec   prerokoval na pojednávaní.

9.   Pojednávanie   uskutočnené   2.   mája   2007   bolo   odročené   na   účely   ďalšieho znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd nariadil uznesením zo 4. mája 2007.

10. Znalec predložil okresnému súdu 14. júna 2007 znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného;   okresný   súd   uznesením   z   10.   augusta   2007   priznal   znalcovi   odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.

11.   Pojednávanie   nariadené   na   31.   október   2007   okresný   súd   odročil   na   účely výsluchu svedka dožiadaným súdom.

12. Dňa 15. januára 2008 sa uskutočnil výsluch svedka dožiadaným súdom.

13.   Pojednávanie   nariadené na 12.   marec 2008   okresný   súd   odročil   z   dôvodov na strane sudcu.

14.   Po   prerokovaní   veci   na   pojednávaní   23.   apríla   2008   vyhlásil   okresný   súd 28. apríla 2008 rozsudok vo veci samej č. k. 15 C 52/2004-288.

15.   Dňa   17.   júna   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľky; okresný súd ju 7. júla 2008 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a 1. augusta 2008 spis predložil Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

16. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 253/2008 z 11. júna 2009 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie [podľa § 221 ods. 1 písm. h), t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci].

17.   Okresný   súd   11.   septembra   2009   vyzval   účastníkov   na   predloženie   ďalších dôkazov a pojednávanie nariadené na 14. október 2009 odročil z dôvodov na strane právnej zástupkyne   sťažovateľky   (kolízia   pojednávaní).   Následne   bolo   26.   januára   2010 pojednávanie   odročené   z   dôvodov   na strane sudcu.   Ďalšie   pojednávanie sa   uskutočnilo 3. februára 2010, po jeho odročení na 3. marec 2010 bolo pojednávanie opätovne odročené z dôvodov na strane sudcu.

18.   Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   7.   december   2010   okresný   súd   odročil na   žiadosť   sťažovateľky   (z   vážnych   rodinných   dôvodov);   ďalšie   pojednávanie   sa uskutočnilo 17. februára 2011.

19. Pojednávanie nariadené na 10. máj 2011 okresný súd odročil z dôvodov na strane právnej zástupkyne sťažovateľky (kolízia pojednávaní), ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 9.   júna   2011   a následne   bol   14.   júna   2011   vyhlásený   rozsudok   vo   veci   samej   č.   k. 15 C 52/2004-488.

20. Proti rozsudku č. k. 15 C 52/2004-488 zo 14. júna 2011 podala sťažovateľka 25. júla 2011 odvolanie a 3. augusta 2011 podal odvolanie aj navrhovateľ.

21.   Spis   bol   13.   septembra   2011   predložený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o opravných   prostriedkoch   účastníkov   konania;   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Co 310/2011 zo 16. mája 2013 zrušil odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   sa   ani   čiastočne nevysporiadal s jeho predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím.

22.   Po   vrátení   spisu   (21.   júna   2013)   okresný   súd   15. novembra   2013   vyzval účastníkov konania na doplnenie listinných dôkazov.

23. Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 21. novembra 2013, 10. decembra 2013 a 21. januára 2014, následne okresný súd 25. februára 2014 vyhlásil v poradí už tretí rozsudok vo veci samej č. k. 15 C 52/2004-763; sťažovateľka podala proti nemu 13. marca 2014   odvolanie,   ktoré   okresný   súd   21.   marca   2014   doručil   navrhovateľovi   na   zaujatie stanoviska.

24. Dňa 10. apríla 2014 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o tom,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení.   Súd spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať nové   pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, a to aj preto, že k tejto problematike existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku   postupu   a   prerokovania   uvedených majetkových   sporov.   Vychádzajúc   z obsahu   spisu,   ústavný   súd   ale   rešpektuje,   že posudzovaná vec je skutkovo zložitá, keďže okresný súd musel v jeho priebehu uskutočniť časovo náročné dokazovanie súvisiace s vymedzením okruhu vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania a ustálením ich hodnoty ku dňu jeho zániku. Skutková zložitosť veci   však   nemôže   ospravedlniť   stav,   v akom   sa   napadnuté   konanie   nachádzalo   v čase doručenia   sťažnosti.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pri   sústredenejšom   a   najmä efektívnejšom postupe mohol okresný súd v napadnutom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka sa v určitej miere podieľala na predĺžení doterajšieho priebehu napadnutého konania, keďže tri termíny pojednávaní boli odročené z dôvodu na jej strane. Táto skutočnosť však vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku   napadnutého   konania   nezbavuje   okresný   súd   zodpovednosti   za   stav,   v   akom   sa nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   15   C   52/2004   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého konania došlo k obdobiu dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti (od 22. apríla 2004   do   7.   júna 2005)   a k viacerým   obdobiam   krátkodobej   nečinnosti   okresného   súdu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ale   napadnuté   konanie   ako   celok   poznamenané neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd rozhodol už trikrát rozsudkom vo veci samej, pričom krajský súd dvakrát odvolaniami napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie [v prvom prípade s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h) OSP a v druhom   prípade   najmä s poukazom   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   ani čiastočne nevysporiadal s predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, pozn.].

Zohľadňujúc   charakter   i   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutom   konania, v ktorom okresný súd ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia právoplatne nerozhodol, ústavný súd dospel   k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným tak neodôvodnenou   nečinnosťou,   ako aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   Na   tomto základe ústavný súd rozhodol,   že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiada, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako aj období, v ktorých došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, prihliadajúc na jeho skutkovú zložitosť, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   5   000   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním   Steiner &   Associates   s.   r.   o.   Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014