znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o sťažnosti   M.   Š.,   Česká   republika,   zastúpeného   euroadvokátom zapísaným   v Slovenskej   advokátskej   komore   JUDr. L.   M.,   Česká   republika,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012 o náhrade trov prvostupňového konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/598/2012-50   z 30.   novembra   2012,   ktorým   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 tak, že M. Š. náhradu trov konania nepriznal,   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   5 Co/598/2012-50   z 30. novembra   2012 vo výroku,   ktorým   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava I   č. k. 15 C/90/2012-35   z 25. septembra   2012   tak,   že   M.   Š.   náhradu   trov   konania   nepriznal, z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania M. Š. v sume 279,94 € (slovom   dvestosedemdesiatdeväť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   5 Co/598/2012-50   z 25. septembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“),   ktorým   bolo   zmenené   uznesenie Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   15 C/90/2012-35 z 25. septembra   2012 (ďalej   aj   „prvostupňové   uznesenie“)   tak,   že   sťažovateľovi   nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   jeden   z troch   dedičov   po   poručiteľovi (svojom nebohom otcovi) požiadal 28. júna 2011 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“ alebo „žalovaný“) o odškodnenie podľa zákona   č. 119/1990   Zb.   o súdnej   rehabilitácii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 119/1990 Zb.“).

Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku podal sťažovateľ 28. marca 2012 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal náhrady 1/3 ušlého zárobku (t. j. vo výške na neho zo zákona pripadajúceho dedičského podielu), na ktorú by mal jeho otec právo, ak by bol ešte nažive. Ešte predtým, než okresný súd prerokoval žalobu,   ministerstvo   spravodlivosti   priznalo   sťažovateľovi   náhradu   ušlého   zárobku v požadovanej   sume. V nadväznosti   na to   sťažovateľ oznámil okresnému   súdu,   že jeho nárok bol uspokojený, preto vzal svoju žalobu späť a navrhol konanie zastaviť s tým, že s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) navrhol,   aby   mu   bola priznaná   náhrada   trov   konania.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 konanie v právnej veci sťažovateľa zastavil a priznal mu náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podalo v zákonnej lehote odvolanie ministerstvo spravodlivosti s tým, že neexistuje dôvod na to,   aby   malo   platiť   trovy   konania.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil prvostupňové   uznesenie   tak,   že   sťažovateľovi   náhradu   trov   prvostupňového   konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že pokiaľ sťažovateľ nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne.

Sťažovateľ argumentuje tým, že ten istý senát v obdobných sporoch (uznesenia č. k. 5 Co/434/2012-24 z 28. septembra 2012 a č. k. 5 Co/492/2012-91 z 30. novembra 2012) priznal   žalobcom   plnú   náhradu   trov   konania   aj   napriek   tomu,   že   nárok   bol   uplatnený samotným poškodeným alebo dedičom, preto sa odvoláva na odôvodnenie týchto uznesení.

Vzhľadom na uvedené došlo napadnutým uznesením podľa sťažovateľa k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   napadnutým uznesením vo výroku, ktorým zmenil prvostupňové uznesenie v odvolaním napadnutej časti tak, že nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   zároveň,   aby   uvedené   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súd   na   ďalšie konanie, a taktiež sa domáha priznania úhrady trov konania.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   uznesením   č. k.   IV. ÚS 210/2013-7 z 11.   apríla 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

V označenom uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd zdôraznil, že aj napriek tomu, že v zmysle svojej doterajšej judikatúry zásadne nevstupuje do veci, ktorú vzhľadom   na   výšku   požadovanej   sumy   možno   označiť   za   bagateľnú,   a navyše   ide o problematiku   trov   konania,   t. j.   problematiku   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými   súdmi   akcesorickú,   s prihliadnutím   na   špecifiká   predmetnej   veci,   najmä skutočnosť,   že   základ   sporu   má   pôvod   v minulom   nedemokratickom   režime,   dospel k názoru, že v danom prípade je potrebné tak urobiť.

Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 14. mája 2013, v ktorom uviedol, že doplňuje svoju pôvodnú sťažnosť,   poukazujúc   na   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   6 Co/18/2013-42 z 28. februára 2013 týkajúceho sa jeho brata, ktorý viedol proti ministerstvu spravodlivosti samostatné konanie, uplatňujúc rovnaký nárok, pričom krajský súd uznal, «že nikdo nebyl oprávněn nutit ho, aby vedl se svými sourozenci společné soudní řízení proti žalované, neboť v tomto případě nešlo o tzv. nerozlučné společenství. Soud uznal, že žalobce jako „pán sporu“ si může určit v jakém rozsahu uplatní nárok vůči žalované, tedy zda bude postupovat sám nebo společně s jinými a zda žalobou uplatní všechny nároky, nebo jen některé.».

Z uvedeného   sťažovateľ   vyvodil,   že   krajský   súd   sa   dopustil   rozdielneho zaobchádzania   s osobami   v rovnakom   právnom   postavení   (diskriminoval   sťažovateľa v porovnaní s jeho bratom, hoci obaja boli voči žalovanému v porovnateľnom postavení). V spojitosti   s tým   sťažovateľ   rozšíril   svoju   sťažnosť   s tým,   že   namieta   i porušenie základného práva na rovnosť podľa čl. 1 listiny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia   o   prijatí   návrhu“.   Uvedené   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   vylučuje možnosť sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre (pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08, IV. ÚS 305/09, IV. ÚS 82/2011,   III. ÚS 28/2012).   Tento   záver   vyplýva zo skutočnosti,   že konanie pred ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno   „pracovne“   označiť   ako   etapa   predbežného   prerokovania   návrhu   a   etapa rozhodovania   o   návrhu   vo   veci   samej.   V   prvej   etape   upravenej   najmä   v   § 25   zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o   jeho   odmietnutí,   alebo   o   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie,   pričom   zároveň   rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   v tomto   štádiu   konania (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej rozhodoval   len   v rozsahu,   v ktorom   prijal   vec   na   ďalšie   konanie   uznesením   č. k. IV. ÚS 210/2013-7 z 11. apríla 2013.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci prípisom sp. zn. Spr. 3221/13 zo 7. mája 2013 vyjadril krajský súd uvádzajúc, že podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde netrvá na ústnom prerokovaní veci v konaní pred ústavným súdom. Toto svoje vyjadrenie doplnil po predložení základného súdneho spisu okresným súdom prípisom sp. zn. Spr. 3221/13 z 28. mája 2013, v ktorom v nadväznosti na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co vyslovil názor, že napadnutým uznesením nedošlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,   a preto   trvá   na   tvrdeniach   a dôvodoch   uvedených   v odôvodnení   napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   z 11.   júna   2013   k vyjadreniu   krajského   súdu uviedol, že krajský súd sa «vůbec nesnaží čelit konkrétním argumentům předloženým v jeho ústavní stížnosti. I to dokladem svévole v rozhodovaní, jež je „do očí bijící, přihlédneme-li k naprosto   opačnému   posouzení   věci   v usnesení   tohoto   soudu   z   28. 2. 2013   č. j. 6 Co/18/29013-42   v obsahově shodné   věci   stěžovatelova bratra   J.   Š.   (zde   soud   rozhodl v jeho prospěch).». Sťažovateľ poukázal aj na iné následné rozhodnutia toho istého senátu krajského   súdu   v porovnateľných   veciach,   ako   je   jeho,   v ktorých   náhradu   trov   konania priznal.

Sťažovateľ napokon ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby bolo upustené od verejného zasadnutia pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 36   ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co/598/2012-50   z 30.   novembra   2012,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 tak, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   rozhodoval   ako   odvolací   súd   v   konaní o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu,   ktorým   bolo   zastavené konanie o jeho návrhu na zaplatenie odškodnenia v sume 27,66 € podľa zákona č. 119/1992 Zb. po jeho nebohom otcovi. Zastavenie konania bolo okresným súdom odôvodnené tým, že sťažovateľ   podaním   z 26.   júla   2012   vzal   svoj   návrh   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   späť   v celom   rozsahu,   a to   s poukazom   na   to,   že   žalovaný   mu   rozhodnutím sp. zn. 10266/2012/153 zo 4. júna 2012 (teda po podaní žaloby) uplatnenú sumu z titulu reštitučného nároku priznal.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, podľa ktorého ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Okresný súd uviedol, že s poukazom na uvedený dispozitívny úkon sťažovateľa aplikoval § 146 ods. 2 druhej vety OSP, keďže návrh bol podaný dôvodne. Žalovaný plnil až po podaní návrhu a sťažovateľ si uplatnil trovy konania z titulu právneho zastúpenia.

Podstata   argumentácie   sťažovateľa   spočíva   v   namietaní   arbitrárnosti   právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, založených na názore, že sťažovateľ tým, že   nepodal   spoločnú   žalobu   so   svojimi   súrodencami,   nekonal   hospodárne.   Nesprávny postup žalovaného nemôže podľa názoru krajského súdu ospravedlniť nesprávny postup sťažovateľa   pri   podávaní   žaloby.   Aj   keď   krajský   súd   nespochybnil   právo   sťažovateľa žalovať ním vybraný subjekt spôsobom, ktorý uzná za vhodný, na druhej strane však podľa neho si musí byť vedomý toho, že ak súd bude ním zvolený spôsob uplatnenia nároku považovať   za   nehospodárny,   neprizná   mu   náhradu   trov   konania.   Ako   nehospodárny vyhodnotil   krajský   súd   spôsob   uplatnenia   nároku   sťažovateľom   aj   v okolnostiach   danej veci, vysloviac názor, že pozostalí po J. Š. (otcovi sťažovateľa) mali svoj nárok uplatniť voči žalovanému jednou (spoločnou) žalobou.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 36 ods. 4 v spojení s čl. 41 ods. 1 listiny).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú ústavný súd uplatňuje   aj   v   konaniach   o   návrhoch   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky orgány verejnej moci sú   povinné v pochybnostiach   vykladať právne normy v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak   z   ústavy,   ako   aj   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

V čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku   určuje,   či   sa   právo   na   súdnu   ochranu   naplní   reálnym   obsahom   (čl. 36   ods. 4 listiny). Preto procesné predpisy,   ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 a 4 listiny). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a   to   bez   zreteľa   na   jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní problematiky   nákladov   konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými   súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného výroku   o   nákladoch   konania   sa   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo   zasiahnuté aj iné   základné   právo   (m.   m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 311/2012, I. ÚS 567/2012).

Krajský   súd   rozhodoval   ako   odvolací   súd   v konaní   o odvolaní   proti   uzneseniu prvostupňového súdu podľa štvrtej časti prvej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa   § 146 ods. 2 OSP ak niektorý   z účastníkov zavinil, že konanie sa   muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolací súd, ktorý   preskúmava   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o náhrade   trov   konania,   sa   musí pridržiavať   vopred   ustanovených   zásad   a prihliadať   aj   na   úkony,   ktoré   boli   v   konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom na vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu, ako   to   bolo   aj   v danej   veci,   keď   žalovaný   po   podaní   žaloby   uznal   nárok   sťažovateľa a uspokojil   ho.   To   znamená,   že   § 146   ods. 1   písm. c)   OSP,   podľa   ktorého   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené,   možno   aplikovať   len   v prípade,   ak   neexistujú   dôvody   (resp.   výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade takáto výnimka existovala, a preto, ak krajský súd, postupujúc podľa § 220 OSP,   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a aplikáciou   § 150   ods. 1   OSP   sťažovateľovi nepriznal   náhradu   trov   konania,   konal   a rozhodol   v rozpore   s uvedenou   zákonnou požiadavkou. S názorom krajského súdu, že pokiaľ sťažovateľ nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne, nemožno podľa presvedčenia ústavného súdu z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho možno   označiť   za   ústavne   neudržateľný.   Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku   totiž   neukladalo   žalobcovi   (v danom   prípade   sťažovateľovi),   ktorý   mal   voči žalovanému tie isté nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou žalobou.   Je   výlučne   vecou   slobodného   rozhodnutia   (vôle)   žalobcu,   akým   spôsobom   sa rozhodne uplatniť si svoje práva.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodniť, a toto rozhodnutie musí mať oporu aj v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Baumann proti Rakúsku č. 76809/01 zo 7. októbra 2004).

Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom   záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002, 152 s.).

Keďže   krajský   súd   pri   aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   a   ich   interpretácii   nedodržal   imperatív   „zákonom   ustanoveného   postupu“ obsiahnutý v čl. 36 ods. 1 listiny, nemožno napadnuté uznesenie považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že hoci suma trov konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo výklad hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co/598/2012-50   z 30.   novembra   2012,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 15 C/90/2012-35   z 25.   septembra   2012   vo výroku   o   náhrade   trov   konania   tak,   že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56   ods. 2 zákona o   ústavnom   súde).   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a   preto   napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho konania   bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v   II.   časti   tohto nálezu.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   z   dôvodu   jeho právneho zastúpenia   advokátom   pozostávajúcu   z   odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 275,94 €.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013