znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., S., a M. G., S., zastúpených advokátom Mgr. T. A., S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/238/1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. a M. G. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2012 doručená sťažnosť V. S. a M. G. (ďalej len „sťažovateľky“), v ktorej namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/238/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   okresným   súdom „v   konaní vedenom   pod   spisovou   značkou   2 C/238/1999   bolo   vedené   občianske   súdne   konanie o ochranu osobnosti, kde sťažovateľky vystupovali ako navrhovateľky.

... konanie   skončilo   vydaním   Uznesenia   zo   dňa   16.   decembra   2010   sp. zn. 2 C/238/1999-143, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. februára 2011.

Sťažovateľky   sa   v   predmetnom   súdnom   konaní   domáhali   ochrany   osobnosti zomrelého   P.   S.,   ako   aj   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   finančnými prostriedkami.“.

Ďalej sťažovateľky uviedli, že okresný súd „túto právnu vec právoplatne skončil až po 12-tich rokoch od doručenia žalobného návrhu, teda po niekoľkoročných prieťahoch v súdnom konaní.

Počas tejto dlhej doby, súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nepostupoval tak, aby mohlo byť toto konanie čo najrýchlejšie skončené, pričom sa nevysporiadal s vykonaním dokazovania,   ktoré   vykonal   nedostatočne,   a   preto   nemohol   spoľahlivo   vychádzať zo zisteného skutkového stavu, ktorý potom nesprávne právne posúdil.

Následkom nedostatočného vykonania dokazovania bolo vydanie Rozsudku zo dňa 8. februára 2001, na základe ktorého súd návrh zamietol a rozhodol o trovách konania.“.

Sťažovateľky sú toho názoru, že „takýmto skutkovo a právne predčasným vydaním rozhodnutia vo veci samej, porušil súd prvého stupňa právo sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu, garantovanú Ústavou a právo na spravodlivé súdne konanie, garantované Dohovorom.

Tieto skutočnosti potvrdil aj odvolací súd, ktorý napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   a   nové   rozhodnutie,   a   teda   vyhovel   tak podanému odvolaniu sťažovateliek.

Súd   prvého   stupňa   nebol   po   vrátení   veci   schopný   rozhodnúť   vo   veci   v   súlade so zaručeným právom na spravodlivý proces bez prieťahov.“.

Na poslednom pojednávaní uskutočnenom   na okresnom súde 16. decembra 2010 zobrali sťažovateľky žalobný návrh späť a žiadali, aby súd konanie zastavil.

Ako   uvádzajú   sťažovateľky,   toto   ich   rozhodnutie „bolo   realizované   pod   veľkým psychickým tlakom, strachom, ako zase rozhodne súd prvého stupňa, ako aj obavami nad všetkými prípadnými požiadavkami odporcu, v prípade jeho úspechu vo veci.

Predmetné   súdne   konanie   –   tak   citlivé   vo   svojom   predmete   konania,   stálo sťažovateľky veľa energie, veľa síl, obidve sťažovateľky už boli po toľkých rokoch prieťahov v   konaní   vyčerpané,   pričom   tieto   skutočnosti   boli   hlavnými   dôvodmi,   prečo   nakoniec rezignovali.

Sťažovateľky   museli   počas   tohto   súdneho   konania   čeliť   rôznym   slovným   atakom a verbálnym útokom zo strany odporcu, ktorý im hovoril, že aj tak nebudú v tomto spore úspešné, pričom tieto narážky museli znášať dlhoročne, pretože súd prvého stupňa nebol schopný rozhodnúť v súlade s právom na spravodlivý proces bez prieťahov a v súlade s právom na súdnu a inú právnu ochranu.

Sťažovateľky tieto slovné narážky zo strany odporcu veľmi ťažko znášali, veľmi ťažko sa s týmito skutočnosťami vyrovnávali, aj napriek tomu, že vedeli, že podaná žaloba je v celom rozsahu dôvodná.“.

Skutočnosť,   že   súd   prvého   stupňa   za   obdobie   12   rokov   právoplatne   nerozhodol, pociťovali sťažovateľky ako dlhoročný a pretrvávajúci stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzali.

Sťažovateľky   na   základe   uvedeného   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateliek V. S. a M. G. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných   slobôd,   postupom   Okresného   súdu v Kežmarku, v konaní vedenom pod spisovou značkou 2 C/238/1999, porušené bolo.

2. Sťažovateľkám   V.   S.   a M.   G.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 20.000,- € /slovom: dvadsaťtisíc eur/, a to každej z nich,   ktoré je Okresný súd v Kežmarku povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateliek.

3. Okresný   súd   v   Kežmarku   je   povinný   uhradiť   sťažovateľkám   trovy   právneho zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateliek.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/238/1999, ktoré, ako uvádzajú v sťažnosti, právoplatne skončilo 15. februára 2011, pričom túto informáciu si overil ústavný súd aj na okresnom súde.

Sťažovateľky doručili 4. apríla 2012 ústavnému súdu sťažnosť, ktorá smerovala proti postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 C/238/1999,   ktoré   bolo právoplatne skončené 15. februára 2011, t. j. podali ju zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateliek   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateliek   uvedenými   v   sťažnosti   nezaoberal   ani   ich   nevyzýval   na   predloženie kvalifikovaného splnomocnenia pre advokáta na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom   (keďže   predložené   splnomocnenie   malo   všeobecný   charakter   a nebolo   v ňom uvedené v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012