znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   augusta   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 25 Er 3560/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť H. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. H., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená sťažnosť H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (ako oprávnený) doručil 28. júna 2001 súdnemu exekútorovi   JUDr.   M.   F.,   Exekútorský   úrad   v S.,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   pre vymoženie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 289/00-39 z 13. júna 2000 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Co 13/01-79 z 11. apríla 2001. Súdny exekútor doručil 19. júla 2001 okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), na základe ktorej okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie   sp.   zn.   Ex   3716/2001.   Dňa   31.   júla   2001   bolo   sťažovateľovi   doručené upovedomenie   o začatí   exekúcie   sp.   zn.   Ex   3716/2001   z   27.   júla   2001.   Na   základe oznámenia súdneho exekútora sťažovateľ zistil, že povinná podala proti exekúcii námietky súdnemu exekútorovi, ktorý ich okresnému súdu zaslal 8. augusta 2001.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci je potrebné zobrať do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom   konania na Okresnom   súde   v   Prešove v exekučnej   veci   vedenej   pod sp. zn. Er 3560/01 je rozhodovanie súdu o námietkach povinnej podaných proti exekúcii. Platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie vo veci je obsiahnutá v ust. § 50 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Rozhodnutie súdu o námietkach povinnej proti exekúcii nepredstavuje taký stupeň právnej zložitosti, ktorý by odôvodňoval viac ako 8-ročnú dĺžku posudzovaného konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmanej veci, je potrebné uviesť, že sťažovateľ   ako   oprávnený   v   exekučnom   konaní   neprispel   žiadnym   spôsobom   a   ani v žiadnom rozsahu k 8-ročnej dĺžke súdneho konania.

Sťažovateľovi do dnešného dňa nebola doručená v uvedenej exekučnej veci žiadna výzva Okresného súdu v Prešove, na ktorú by mal sťažovateľ reagovať.

3. Tretím kritériom pri zisťovaní, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. Er 3560/01 je postup samotného Okresného súdu v Prešove.

V exekučnej veci sťažovateľa Ex 3716/2001, Er 3560/01 začalo exekučné konanie dňa 28. júna 2001 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Sťažovateľ nemá vedomosť o tom,   aby Okresný súd v Prešove do dnešného dňa rozhodol o námietkach povinnej proti exekúcii, zaslaných okresnému súdu dňa 8. augusta 2001. Sťažovateľ   má zato,   že   dobu od   8.   augusta   2001 do   dňa podania   tejto ústavnej sťažnosti, čo je viac ako 8 rokov, nemožno označiť inak ako zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní Okresného súdu v Prešove.“

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresnému   súdu   16.   novembra   2009 adresoval sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda   okresného súdu odpovedal prípisom sp. zn. Spr 2291/09 zo 16. decembra 2009, v ktorom uviedol, že po pripojení spisového   materiálu   zistil,   že   vec   bola   vybavená   v   decembri   2009.   Súčasne   predseda okresného   súdu   uviedol,   že   vec   bude   sledovať   až   do   jej   právoplatného   skončenia. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené však namieta, že „do dnešného dňa nebolo rozhodnutie okresného   súdu   o   námietkach   povinnej   v   exekučnej   veci   doručené   právnej   zástupkyni sťažovateľa, ktorá bola splnomocnená na právne zastupovanie v celom konaní“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   3560/01   porušil základné právo H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3560/01 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   H.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   254,88   €,   (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Z.   H.,   H.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ v súlade s ustanoveniami § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   sa   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi proti povinnej na zaplatenie sumy 180 000.- Sk s 3 % úrokom od 9. januára 1997 do 31. marca 1997 a so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 1997 do zaplatenia a trov konania vo výške 16 000.- Sk.

Uvedený   návrh   podal   sťažovateľ   z   dôvodu,   aby   v   súdnej   exekúcii   bola   jeho pohľadávka uspokojená v plnej výške a v čo najkratšom čase.

Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť svojho majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.

Z   toho   dôvodu   požaduje   sťažovateľ   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky a dobu nečinnosti okresného súdu predstavuje sumu 6 000 €.

Vzhľadom na zásadu spravodlivosti je sumu 6 000 € primeraná za dobu viac ako 8 rokov, počas ktorej sťažovateľ nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu činí viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 210/2010-14 z 20. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa   a podpredsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Vo vyjadrení k sťažnosti č. 1 SprO 604/2010 a č. SprU 3004/2010 zo 14. júna 2010 podpredsedníčka okresného súdu uviedla namietaný priebeh konania takto:

„Vo veci bolo vydané poverenie po doručení návrhu dňa 20. 7. 2001. Následne súdu 8.   8.   2001   boli   doručené   námietky.   Po   rozhodnutí   o oslobodení   od   platenia   súdnych poplatkov, o námietkach bolo rozhodnuté uznesením 25 Er 3560/01-26 z 23. 3. 2010, proti ktorému bolo podané odvolanie dňa 13. 4. 2010.“

Ústavný   súd   predložil   vyjadrenie   podpredsedníčky   okresného   súdu   na   zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá v tejto súvislosti v podaní z 2. júla 2010 uviedla,   že „Z   vyjadrenia   podpredsedníčky   okresného   súdu   je   zrejmé,   že   sťažnosť sťažovateľa je dôvodná a opodstatnená v celom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti.“.

II.

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   25   Er   3560/2001   ústavný   súd   zistil takýto priebeh konania:

Dňa   19.   júla   2001   bol   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa   (oprávneného) Exekútorskému   úradu   JUDr.   M.   F.,   S.,   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie   pre vymoženie   sumy   180 000   Sk   s prísl.   Exekučným   titulom   bol vykonateľný   rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 289/00-39 z 13. júna 2000, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 13/01-79 z 11. apríla 2001, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi (oprávnenému) sumu 180 000 Sk s 3 % úrokom od 9. januára 1997 do 31. marca 1997, s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. apríla 1997   do   zaplatenia   zo   sumy   180 000   Sk   v lehote   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku a nahradiť oprávnenému (sťažovateľovi) trovy konania vo výške 16 000 Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný   súd   20.   júla   2001   poveril   súdneho   exekútora   JUDr.   M.   F.   vykonaním exekúcie na základe už citovaného vykonateľného rozsudku okresného súdu v súlade s § 45 ods. 1 Exekučného poriadku.

Dňa 8.   augusta   2001   podala   na okresnom   súde   povinná námietky   proti   exekúcii, pričom   žiadala,   aby   súd   exekúciu   podľa   Exekučného   poriadku   zastavil   a zaviazal oprávneného na náhradu trov právneho zastúpenia povinnej, zároveň   povinná požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súdny   exekútor   JUDr.   M.   F.   9.   augusta   2001   zaslal   okresnému   súdu   spis   na rozhodnutie o námietkach povinnej.

Dňa 16. marca 2004 okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyplnených tlačív pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré povinná v zmysle výzvy doručila okresnému súdu obratom 13. apríla 2004.

Dňa   3.   mája   2004   okresný   súd   vyzval   povinnú   prostredníctvom   jej   právneho zástupcu   na   predloženie   daňového   priznania   za   rok   2003   a následne   27.   januára   2005 rovnakú výzvu adresoval aj povinnej osobne.

Povinná 21. februára 2005 doručila okresnému súdu daňové priznanie.

O oslobodení   od   súdnych   poplatkov   rozhodol   okresný   súd   23.   marca   2010,   keď zároveň v namietanom konaní zamietol námietky povinnej proti exekúcii.

Uznesenie o zamietnutí námietok povinnej proti   exekúcii   č.   k. 25 Er   3560/01-26 z 23. marca 2010 bolo expedované 8. apríla 2010.

Dňa 13. apríla   2010 povinná doručila   okresnému   súdu   odvolanie proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01.

Ústavný   súd   si   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   v súvislosti   s výkladom   obsahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného poriadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci právneho kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   exekučné   konanie   spravidla   treba   považovať   za konanie   tak   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o námietkach povinnej   v   exekučnom   konaní,   ktoré   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy okresných súdov, a preto nemožno namietané konanie hodnotiť z právneho hľadiska ako zložité.   Pokiaľ   ide   o   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   po   preskúmaní   na   vec   sa vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež to,   že   ani   podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   neargumentovala zložitosťou napadnutej veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka sťažnosťou napadnutej časti exekučného konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by v súvislosti   s napadnutou   časťou   exekučného   konania   bolo potrebné   pripísať   na ťarchu sťažovateľa.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom exekučnom konaní, resp. v jeho sťažnosťou napadnutej časti, t. j. v štádiu rozhodovania o námietkach povinnej proti exekúcii.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 25 Er 3560/01 ústavný súd zistil, že potom, ako povinná podala 8. augusta 2001 námietky proti exekúcii, okresný súd v napadnutom konaní nekonal, až na ojedinelú výzvu povinnej a jej právneho zástupcu na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   zdôraznil,   že   pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Pri   posúdení,   či   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať za následok porušenie   základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred   zákonom (čl. 154c   ods.   1   ústavy).   V   tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právo   na   spravodlivý   proces   nemožno   stavať   proti   sebe   ani   ich   od   seba oddeľovať.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

V danom   prípade   o námietkach   povinnej   proti   exekúcii   rozhodol   okresný   súd   až 23. marca 2010, teda po viac ako 8 rokoch neospravedlniteľnej nečinnosti. V tejto súvislosti ústavný súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. neodôvodnenú nečinnosť okresného   súdu   v trvaní   viac ako   8   rokov,   rozhodol,   že   okresný   súd   svojím   postupom porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V súlade s § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam,   je   prípustné   odvolanie.   Použitím   výkladu   argumentum   a contrario   možno vyvodiť, že proti rozhodnutiu, ktorým boli námietky zamietnuté, nie je odvolanie prípustné. Podľa   §   374   ods.   4   OSP   je však   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo justičného čakateľa vždy prípustné odvolanie. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou   smeruje   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa,   proti ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202   OSP),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné inter alia proti uzneseniu v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že o námietkach   proti   exekúcii   rozhodol   okresný   súd uznesením   č.   k.   25   Er   3560/01-26   z 23.   marca   2010   prostredníctvom   vyššej   súdnej úradníčky,   podaním   odvolania   bolo   toto   uznesenie   zrušené,   pričom   vo   veci   opätovne rozhodne sudca. Preto vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   25   Er   3560/01-26   v ďalšom   období   postupoval   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané finančné   zadosťučinenie   v sume 6 000 € z dôvodu, že „... nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu činí viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti...

Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť svojho majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý   vyžaduje   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípade   príkaz   na   ďalšie konanie bez pokračujúceho   porušovania   základného   práva (IV.   ÚS 210/04).   Podľa názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o námietkach proti exekúcii, účel exekúcie, ktorým je nútený výkon právoplatného a vykonateľného rozsudku, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ale tiež predmet   exekúcie   (vymáhanie   sumy   180   000   Sk   s príslušenstvom)   ústavný   súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Z. H. (bod 4 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal úhradu trov konania v sume 254,88 €. Vzhľadom na to, že požadované trovy konania neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010